„Je vynikajúce si zapinkať niekde vonku, ak je aspoň relatívne bezvetrie, len účelom je čo najdlhšie udržať košík vo vzduchu,“ hovorí dlhoročný tréner a bronzový medailista z tohtoročných majstrovstiev Slovenska Marián Šulko.
Súťažný bedminton je však už o niečom inom. „Ten sa hrá výhradne v halách a cez sieť. Cieľom hráča je prinútiť súpera k chybe,“ vysvetľuje Šulko. Vtedy hra naberá na dynamike, pohyb je oveľa náročnejší, bez koordinácie, postrehu a kondície sa nik nezaobíde.
Náročný, ale pre každého
Bedminton patrí k najrýchlejším športom na svete. Smečovaný košík v zápasoch bežne presahuje 350 kilometrovú rýchlosť.
Aktuálny rekord si drží Malajzijčan Lee Chong Wei. V septembri 2015 na turnaji Hong Kong Open odohral smeč s rýchlosťou 408 km/h. Len pre porovnanie, tenisová loptička si v rámci servisu drží rekord 263 km/h.
Samozrejme, reč je o profesionáloch a človek nemusí páliť rýchle smeče, aby si aktívne oddýchol a zabavil sa. „Bedminton je veľmi variabilný,“ hovorí tréner, „Zahrajú si začiatočníci, deti či ľudia vo vyššom veku s nízkou fyzickou záťažou. Košík je v momente úderu relatívne pomalý, nikam sa nekotúľa, raketa je ľahká, riziko stretu so súperom vďaka sieti minimálne.“
Kedy a kde začať?
Ak ale niekto pomýšľa na turnajovú kariéru v zahraničí, mal by začať už v detstve. Súčasný majster Slovenska Jarolím Vícen sa s bedmintonom stretol už v šiestich rokoch. „Chcel som si zahrať s otcom a príbuznými na chate, lenže otec mi to nedovolil,“ spomína s úsmevom Vícen. Vraj bol príliš slabý a ostatní by sa pri ňom nudili.
Hrať však chcel a rovno si vytýčil prvý cieľ – z trucu poraziť otca. Len kde začať trénovať. „Raz som v autobuse videl nejakého chlapca s raketou a ja som mamu donútil, aby sme ho sledovali.“ Tak prišli k hale, kde sa zaregistroval a začal na sebe pracovať. To prinieslo ovocie už po pár rokoch. Dvanásťročný si splnil svoj prvý sen a otca porazil.
Dnešní záujemcovia našťastie nemusia sledovať cudzích ľudí s podozrivo veľkými taškami. Špecializované haly už stoja v každom krajskom meste, kluby vznikajú rovnako rýchlo ako amatérske turnaje – takmer sa nedá nájsť víkend, keď by sa niekde niečo nehralo.
Nechýbajú ani internetové stránky, kde si ľudia môžu nájsť rovnocenných spoluhráčov, dohadovať zápasy, hodnotiť kurty či trénerov.
Ako to celé začalo?
Korene bedmintonu sú nejasné. Už dvetisíc rokov pred naším letopočtom udierali do niečoho, čo pripomína operený košík, Aztékovia i Inkovia v Latinskej Amerike. Prvé zmienky v Európe pochádzajú ešte z antického Grécka, no kontúry dnešnej podoby hry sa črtali v Ázii.
Najprv, v siedmom storočí nášho letopočtu, Číňania vyvinuli zábavku Di-Dčijan-Dsi. Tá spočívala v odbíjaní operenej loptičky rukou alebo nohou.
V 14. storočí k tomu Japonci pridali drevené rakety. No nie kvôli smečom, ale estetike. Hráčky si totiž rakety zdobili, aby sa nimi mohli kochať pri hraní Cibani, ako túto hru nazvali, počas slávnostných dní.
Novodobá podoba a samotný názov pochádza z Angličanmi kolonizovanej Indie. V pevnosti pri meste Puné si v roku 1872 vojvoda z Beaufortu všimol hru, ktorou si vojaci krátili čas. Lopárikmi odbíjali vlnenú loptičku dovtedy, kým im nespadla na zem. Tak ho to zaujalo, až o rok neskôr usporiadal vo svojom anglickom sídle Badminton House prvý turnaj.
Na Slovensko si hra našla cestu až v roku 1960, kedy nezávisle od seba vznikli dve centrá. V Košiciach sa bedmintonom začal zaoberať Štefan Magyar a v Žiline Miloslav Novák. V súčasnosti Slovenský zväz bedmintonu eviduje 222 klubov a 1251 aktívnych hráčov.
Slovensko? Nevýrazné
Medzinárodne úspešných však nie je mnoho. Medzi najväčšie patrí kvalifikácia Evy Sládekovej na olympiádu v Pekingu v roku 2008 a Moniky Fašungovej do Londýna v 2012. Slovensko nie je bedmintonovo výrazná krajina.
Vícen medzi svoje najväčšie úspechy radí bronz z rokov 2012 a 2014 v najvyššej európskej klubovej súťaži, kedy hral v brnianskom tíme Sokol Jehnice.
O olympiádu sa tiež pokúšal. Žiaľ, už naposledy. Do Ria sa však nekvalifikoval. Pod neúspech sa podpísali najmä zranenia. Najprv si natrhol úpon na stehennom svale a tiež sa dostavili problémy s kolenom.
A samozrejme peniaze. „Rio sme viac-menej odpískali kvôli rozpočtu,“ hovorí Vícen, „peniaze sme mali vypočítané do decembra 2015, no záviselo to aj od môjho výkonu na turnajoch a rebríčkovom postavení.“
Jeden rok pritom Vícena vyšiel na asi 25-tisíc eur. Približne 3 500 eur, ktoré stačili na 3-4 turnaje, zasponzoroval zväz. Ďalšie peniaze boli z dvoch percent z dane pre jeho občianske združenie a zvyšok si hradil z vlastných zdrojov. Niečo si zarobil hraním v ligách a ostatok zastrešovali rodičia.
Napriek neúspechu v kvalifikácii na bedminton nezanevrel. Stále hrá ligy na Slovensku a v Česku a tiež sa pohráva s myšlienkou bedmintonovej akadémie. Pre deti i amatérov a netají sa ani ambíciou vyprodukovať hráčov európskej úrovne.
Aby sme boli spravodliví, ázijským krajinám sa len máloktorý štát z dlhodobého hľadiska vyrovná. V najlepšej desiatke mužských singlistov sú medzi ázijskými hráčmi len 3 Dáni, v ženskom rebríčku je zastúpené len Španielsko vďaka Caroline Marinovej. Čím to je?
V Číne, Japonsku, Indonézii či Malajzii je bedminton taký obľúbený ako hokej alebo futbal na Slovensku. Majú obrovské hráčske základne a masívnu podporu v médiách. „Úspešných hráčov tam vnímajú ako národných hrdinov,“ zdôrazňuje Vícen. „Pre mnohých je kariéra bedmintonistu zároveň vykúpením z chudoby,“ vysvetľuje ďalej, „ak sa niekto dostane do reprezentačného výberu, tak dokáže v budúcnosti zabezpečiť seba i svoju rodinu.“
To má aj svoju tienistú stránku. „Je tam iný dril. Trénerom častokrát nezáleží na tom, či svojho zverenca zničia alebo nie. Pokiaľ nevydrží, tak za veľa nestál, no v prípade opaku majú istotu, že majú v rukách najlepšieho.“