Neudržali pero, tak najskôr chytili loptu. Teraz ich na krku ťaží zlato

Zlatý tím v zložení Samuel Andrejčík (zľava), Michaela Balcová, a Róbert Ďurkovič.
Zlatý tím v zložení Samuel Andrejčík (zľava), Michaela Balcová, a Róbert Ďurkovič. (Autor: SPV/Roman Benický)
Juraj Berzedi|13. sep 2016 o 15:33

Na paralympijských hrách v Riu získalo Slovensko už piatu medailu, štvrtú najcennejšieho lesku. Postarali sa o to slovenskí reprezentanti v boccii.

BRATISLAVA. To, čo zdravý človek zvláda s ľahkosťou, oni si musia často krvopotne vydobyť. Dvaja z nich majú zle upnuté svaly, kĺby a šľachy, tretí trpí nervovo-svalovým ochorením.

Žiare reflektorov sa vyhýbajú, hoci si ju za svoju bojovnosť zaslúžia. O to viac, že sú novými paralympijskými šampiónmi v športe zvanom boccia.

Samuel Andrejčík, Michaela Balcová a Róbert Ďurkovič vo finále kategórie BC4 (hráči, ktorí nemajú spazmy v rukách a pri hre nepotrebujú asistenta) zvíťazili nad domácou Brazíliou 4:2. Je to historicky prvá medaila z paralympiády v tomto netradičnom športe.

„Za touto medailou stojí dlhoročná drina a neuveriteľné množstvo udalostí,“ vyhlásil Róbert Ďurkovič.

Boccia je pre ľudí s ťažkým telesným postihnutím. Zväčša ju hrávajú športovci, ktorí sú pripútaní k vozíku.

„Fascinuje ma, že si nemôžete byť do poslednej chvíli istý víťazstvom,“ konštatuje Samuel Andrejčík.

Začiatky boccie na Slovensku

Podstatou hry je hádzanie loptičiek čo najbližšie k špeciálnej terčovej lopte, ktorá sa nazýva jack. Rozmery ihriska sú 12,5 x 6 m a jeho povrch môže byť dláždený, drevenný alebo umelý. Veľmi blízko ma k petangu.

Boccia sa prvýkrát predstavila na paralympijských hrách v New Yorku 1984. Na Slovensko prenikla po paralympiáde v Atlante 1996, keď doktori Danica Studená a František Pisarčík doniesli prvý súpravu loptičiek, ktoré boli určené pre túto hru.

(Autor: SPV/Roman Benický)

Prvou trénerkou boccie na Slovensku sa stala Zuzana Dolinková, ktorá vtedy robila dobrovoľníčku na zväze telesne postihnutých a na Slovenskom paralympijskom výbore.

„Bolo otázne, či sa niekto na Slovensku bude venovať silne postihnutým vozičkárom. Mala som k tým deťom pozitívny vzťah už odmalička. Skúsila som to,“ prezrádza s odstupom dvadsiatich rokov.

„Išla som do zariadenia sídliaceho na Mokrohájskej ulici a na každom poschodí som vysvetlila, čo je to za šport. Na prvý tréning prišlo tridsaťdva detí. Sama som študovala pravidlá a postupne sa to rozbehlo,“ tvrdí Dolinková.

Chytili loptu a aj pero

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Neudržali pero, tak najskôr chytili loptu. Teraz ich na krku ťaží zlato