Medailistka z Ria má život vo vlastných rukách. Nádej jej dáva vidina eutanázie

BRATISLAVA. Hodinu vysvetľovala, aký život vedie. Prítomným novinárom naskakovali zimomriavky. Išlo o jednu z najemotívnejších športových tlačových konferencií. 

Marieke Vervoortová na konci zdvihla do vzduchu striebornú medailu z paralympiády v Riu a vykríkla svoje životné motto: „Musíš veriť, že to dokážeš. Vtedy je možné všetko.“

Zradilo ju telo

Belgičanka sa narodila ako zdravé dieťa, nič nenasvedčovalo tomu, že skončí na vozíčku. Degeneratívne ochorenie svalstva jej diagnostikovali, keď mala pätnásť.

Vtedy sa ešte dokázala hýbať sama, no diagnóza bola neúprosná. Od dvadsiatky je na vozíčku. Dostalo sa to až do štádia, že niekedy sa sama nemôže ani najesť.

Navyše, studené belgické podnebie jej škodí, preto sa presťahovala na ostrov Lanzarote, ktorý je súčasťou Kanárskych ostrovov. 

Napriek tomu, že bola pripútaná na vozíček, začala sa naplno venovať športu. Najskôr basketbalu, kde bola jedinou ženou v tíme.

Keď jej zakázali aj potápanie, začala sa venovať triatlonu a vo svojej kategórii bola úspešná. Dostala sa dokonca na štart slávneho havajského Ironmana, hoci preteky nedokončila.

„Vždy, keď mi doktori hovorili, že nemôžem športovať naplno, som sa snažila ešte viac. Posúvalo ma to vpred,“ hovorí Vervoortová podľa sandsbeachactive.com.

Odvtedy súťaží v atletike. Na paralympiáde v Londýne získala zlato na stometrovej trati v kategórii vozičkárov a na dvojstovke bola druhá.

V Riu pridala striebro na 400 m a v sobotu 17. septembra ju čaká paralympijská rozlúčka na 100 m.

„Každým dňom je to horšie. Neustále sa musím niečoho vzdať. Keby ste ma videli pred rokmi. Krásne som maľovala. Teraz je to nemožné. Čo bude ďalej? Veľmi sa bojím,“ priznáva 37-ročná rodáčka z Diestu.

Posledná paralympiáda

Belgičanka podpísala dokumenty o eutanázii ešte v roku 2008. Pred odletom do Ria vyhlásila, že je to jej posledná paralympiáda.