Slovenka sa v Ázii zaradila medzi elitu. Zlé zážitky nemá, lebo víťazí

Slovenská ultrabežkyňa Veronika Vadovičová.
Slovenská ultrabežkyňa Veronika Vadovičová. (Autor: archív V. Vadovičovej)
Miloslav Šebela|14. mar 2020 o 12:00

Vadovičová vyhráva ultrabehy v Ázii.

Rozhovor pre SME:

Beh má mnoho podôb. Čoraz viac ľudí prepadáva vzdialenostiam, ktoré majú cieľ ďalej ako pri klasickom maratóne. Sú to ultrabehy.

Pred dvoma rokmi si jeden taký skúsila Slovenka žijúca v Ázii. Zachutilo jej to a o krátky čas sa VERONIKA VADOVIČOVÁ vypracovala medzi špičku. Vlani už u nej platilo - čo štart, to víťazstvo. "Hoci veľakrát trpím, užívam si to," vraví.

Kedy ste prvý raz počuli o tom, že existujú aj behy dlhšie ako maratón?

Nie je to tak dávno. Asi pred troma rokmi mi zavolala kamarátka, či s ňou pôjdem na trailový beh. Skutočne sa tomu venujem asi dva roky.

Veľa ľudí hneď na začiatku odradí, keď vidia tú vzdialenosť 50 a viac kilometrov. Vás to lákalo?

V mojom prípade meral prvý beh asi 32 kilometrov. Nebolo to hneď ultra. Len som si to vyskúšala. Pripravovala som sa vtedy na triatlon a beh bol mojou silnou stránkou. Mám rada prírodu a zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Zapáčilo sa mi to, hoci vtedy som vôbec neuvažovala, že by som niekedy behala sto kilometrov a venovala sa tomu profesionálnejšie.

Čím vás to oslovilo?

Mám rada prírodu. Odmalička sme s rodičmi chodili do hôr na túry. V roku 2013 som odišla do Šanghaja. Je to obrovské mesto a nie je tam príroda. Zájsť na prechádzku do lesa nie je vôbec ľahké. Najskôr som si to neuvedomila, ale chýbalo mi to. Až na spomínanom trailovom behu v Číne som to pochopila a zapáčilo sa mi to.

Je to skutočne tak, že po trailovom behu, ktorý má 50 a viac kilometrov, prežívate len pozitívne emócie?

Keď to máte za sebou, tak áno (smiech). Samozrejme, počas behu máte rôzne krízy. Pri ultrabehoch sa vždy stane, že v nejakom bode nevládzem a pýtam sa, prečo to robím. Na druhej strane tým, že sa behá v horách a mení sa terén aj prostredie, tak si to viac užívam. Ak beháte len po ceste, je to monotónne. Čaro tohto športu je v rozmanitosti. Aj preto si to užívam, hoci často trpím. To je dočasné a na konci je vždy dobrý pocit.

Blízki vás neodhovárali - nerob to, ublížiš si?

Boli aj také reakcie. Aj od mamy, ktorá je dušou športovkyňa. Tiež behávala, hoci nikdy nesúťažila. Jej sa tiež zdalo, že je to príliš veľká záťaž. Samozrejme, že sa bála a bola skeptická, či to nie je extrémne, keď som šla prvé dlhšie preteky.

Ale to by povedala asi každá mama. Keď videla, že s tým neprestanem a že ma to baví, začala ma povzbudzovať. Dnes je mojou veľkou fanúšičkou. Už len chce, aby som mala dobré výsledky.

Ako bojujete s tým, keď vám počas pretekov hlava hovorí - už stačí, ďalej už ani krok?

Mávam takúto krízu vždy okolo päťdesiateho kilometra.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Atletika»Slovenka sa v Ázii zaradila medzi elitu. Zlé zážitky nemá, lebo víťazí