Ako sa ide dolu vodou

V mnohých vodných disciplínach patrí Slovensko k svetovej špičke. Slalom na divokej vode je našou najúspešnejšou olympijskou disciplínou.

Mená ako Michal Martikán, Elena Kaliská, bratia Hochschornerovci alebo bratia Riszdorferovci v rýchlostnej kanoistike sú všeobecne známe.

Slovensko má aj súčasnú univerzitnú majsterku sveta vo vodnom slalome Danu Beňušovú. Naše reprezentantky získali tento týždeň na majstrovstvách sveta v raftingu strieborné medaily v slalome na rieke Vrbas v Bosne a Hercegovine. Aj v zjazde dvojkanoe C2 na divokej rieke sa roky na svetovej špičke striedajú dve posádky z VŠC Dukla z Banskej Bystrice: Vala-Súčik a Šutek-Grega. Matúš Kunhart s Petrom Šoškom z toho istého klubu sú zas minuloroční majstri sveta v šprinte na divej vode.

„Rovnováhu v tenkom člne sa človek lepšie naučí v ranom veku."

Ján Šutek, vodný zjazdár

Momentálne sa teda vezieme na vlne vodáckeho úspechu, nemusí však trvať dlho a zažijeme studeného „eskimáka", ako sa obráteniu na lodi hore hlavou hovorí - zrejme ako prejav úcty voči eskimáckym lovcom, ktorí patrili medzi prvých kajakárov na svete. Situácia je najhoršia práve pri zjazde, ktorý nie je olympijským športom a len veľmi ťažko sa preň nachádza podpora.

Na kanoe do dôchodku?

Naši desaťnásobní majstri sveta v zjazde na divokej vode Vladimír Vala a Jaroslav Súčik majú už štyridsaťšesť rokov. Ďalšia úspešná dvojica Ján Šutek a Štefan Grega by už tiež mohla súťažiť v kategórii veteránov. Na Slovensku však stále prakticky nemajú premožiteľov. No ani následníkov.

„Talenty sa nájdu ešte medzi juniormi, ale keď sa majú prehupnúť k seniorom, vodu najčastejšie nechajú," hovorí Štefan Grega.

Aj Tomáš Lángh zo Zväzu vodáctva a raftingu si myslí, že tu nie je politická vôľa investovať od mládeže. „Všetko sa necháva na rodičov alebo na sponzorov, ktorí však do mládeže veľa nevkladajú. Nevidia v športe až takú budúcnosť," hovorí Lángh.

Pritom s vodáctvom treba začať čím skôr. „Rovnováhu v tenkom člne sa človek lepšie naučí v ranom veku," hovorí vodný zjazdár Ján Šutek. On sám sa narodil len päťdesiat metrov od Kysuce, už ako veľmi malý skúšal jazdiť na ľadovej kryhe. Od desiatich rokov bol dennodenne na Rivére, ako volali žilinskú lodenicu.

Divokosť v srdci

Keď sa naši svetoví šampióni blížia k svojim lodiam, vyzerajú takmer ako baletky. Okolo pása im totiž visí niečo ako suknička, tzv. špricka na zapchatie otvoru kanoe, aby po prvom "eskimákovi" neboli mokrí až po päty. Inak ich kanoe je na nerozoznanie od kajaka, pri pádlovaní však kľačia a majú pádlo na jednu stranu, kým v kajaku sa sedí a v rukách máte zvyčajne dvojpádlo.

Divoká voda nevyžaduje až takú mohutnú telesnú konštrukciu, váha by pretekárom skôr prekážala, keď sa potrebujú prehupnúť ponad kamene. Títo športovci majú skôr atletické postavy.

Ani skúsení zjazdári nenechávajú nič na improvizáciu, pred každou súťažou musia na danej rieke zvládnuť minimálne štyridsať až päťdesiat skúšobných jázd. „Kumšt je v tom vymyslieť si svoju stopu," hovorí Šutek. Najprv si terén obhliadnu z brehu, po prvý raz sa spúšťajú pomaly a starou loďou. „Aby nás nemrzelo, ak si ju buchneme," vysvetľuje. Jednotlivé úseky si vždy nejako pracovne pomenujú. Nie vždy celkom spisovne.

Jazda by mala byť čo najplynulejšia, aby sa pri nej maximálne využila sila vodného toku. Je jedno, koľkokrát sa prevrátite, kým vám nikto nepomôže, je to regulárne. Stráviť priveľa času vylievaním vody z loďky nie je dobré. Ako pri každom zjazde, aj tu ide o čas.

Pri ťažkých riekach bývajú pri súťažiach ponad niektoré úseky ponaťahované laná, aby po nich vedeli záchranári veľmi rýchlo doraziť na pomoc. Zjazdári idúci pri súťažiach na kyslíkový dlh teda veľa času na vyplávanie nemajú. Zjazd trvá zvyčajne pätnásť až dvadsať minút, za ten čas musí zjazdár zo seba vydať všetko.

Tomuto športu sa nevyhýbajú ani smrteľné prípady. Popri riečke Soča v Slovinsku je niekoľko krížov. Na jednom úseku je voda taká nebezpečná, že priam ťahala pretekárov na dno. Dnes už súťaže toto miesto obchádzajú.

Vodácka nátura

Zjazd na divokej vode má oproti vodnému slalomu jednu veľkú výhodu - súťaže nie sú na umelých kanáloch, ale v krásne divom, prírodnom prostredí. Hoci, popravde, keď ide do tuhého, veľa času na obdivovanie prírody už chlapci nemajú.

Jediná prírodná divoká rieka Belá pri Podbanskom je splavná len krátky čas v roku - práve v tomto období. Pár metrov divokejšieho zjazdu si užijete pri Strečne na Váhu. V Čechách je podobne divých úsekov viac, napríklad Vltava pod Lipnom, Kamenica, Labe pod Špindlerovým Mlynom.

V Česku je málo tých, ktorí by neskúsili splaviť Lužnicu či Sázavu. „Česi sú vodácke nátury, naši ľudia sa boja vody," myslí si Šutek. Či je to v národnej povahe, alebo v podmienkach, isté je, že aj slovenskí vodáci sú menej početní. V našom zväze vodáctva a raftingu je registrovaných päťdesiatpäť klubov s asi siedmimi stovkami členov, sekcia vodnej turistiky Českého zväzu kanoistiky ich združuje päťkrát viac.

Na vodnú turistiku sú v Čechách totiž oveľa lepšie podmienky, okolo riek majú vybudované tábory. „V Čechách prídete v obleku, dajú vám mapu, loď, vestu a všetko ostatné, čo na splav potrebujete," hovorí Milada Mercová, ktorá patrí k nadšencom splavovania.

Vodácke služby sa začínajú rozvíjať aj na Slovensku, no často sú predražené. A navyše, pri slovenských riekach sa nemáte kde najesť, prezliecť, stanoviská sú len divé. Tí, ktorí sa chcú len príležitostne povoziť na nejakej lodičke, sa už našťastie môžu obrátiť na viaceré existujúce požičovne lodí či vodácke kluby.

Na Slovensku sa najviac splavuje Dunaj, Malý Dunaj, Hron, Váh, Orava či Dunajec, možnosti našich riek sú však obmedzené aktuálnou výškou vody. Najznámejšou amatérskou vodáckou akciou je povestné TID - veľké splavovanie Dunaja, ktoré sa koná od júna do septembra po úsekoch od horného toku až po deltu pri Čiernom mori.

Ani budúcnosť turistického vodáctva nevyzerá priveľmi ružovo. „Kedysi sme organizovali aj detské tábory, dnes sú deti menej vedené k športu, prestávajú vnímať aj prírodu," myslí si Mercová.

Stredné školy, ktoré by ponúkali svojim žiakom aj vodácky výcvik ako osemročné gymnázium v Malackách, sú skôr výnimkou. Lodeníc je málo. Tá, ktorú otvorila Univerzita Komenského v minulý týždeň, je prakticky jediná novopostavená za ostatné roky. „Dnes miesto v lodeniciach nedostanete, len ak sa stanete ich sponzorom," hovorí Lángh.

Začnite s raftingom

Skúšať divokú vodu sa však určite neodporúča bez prípravy. Až po zvládnutí základnej rovnováhy člnu sa ide na tečúcu, neskôr prudkotečúcu, a až potom na divú vodu. „Na divokej vode už človek nesmie váhať," pripomína Šutek.

Pre amatérskych nadšencov divokej vody je určite najľahšie začať s raftingom pod vedením skúsených guidov s certifikovanými skúškami. Po istom boome však u nás aj táto forma adrenalínovej rekreácie začína stagnovať. „Čunovský kanál zobral do prenájmu Danubia Invest, ktorý ceny zvýšil natoľko, že pomaly už aj veľké firmy strácajú o rafting záujem. V kanáli v Liptovskom Mikuláši vás vyjde hodina raftingu výrazne menej, no tam zas nemôže prevádzkovateľ rátať s takým zázemím podnikov a individuálnych záujemcov.

Ak sa predsa len rozhodnete pre aktívnu raftingovú dovolenku - či už doma, alebo v zahraničí, určite na ňu tak skoro nezabudnete.