Jozef Golonka bol hokejový boh i čert

Jozef Golonka.
Jozef Golonka. (Autor: FOTO - ARCHIV TASR)
Vojtech Jurkovič|20. mar 2011 o 16:35

Bol prvým Slovákom, ktorý sa stal kapitánom reprezentácie Československa v hokeji. A legálny symbol Pražskej jari v rokoch, keď sebavedomie národa drvili tanky okupačnej sovietskej armády. Politici na Rusov nemali, hokejisti to vedeli čiastočne zahojiť.

Bol prvým Slovákom, ktorý sa stal kapitánom reprezentácie Československa v hokeji. A legálny symbol Pražskej jari v rokoch, keď sebavedomie národa drvili tanky okupačnej sovietskej armády. Politici na Rusov nemali, hokejisti to vedeli zahojiť.

BRATISLAVA. Výnimočného hokejistu domáci fanúšikovia milovali, súperi preklínali. Víťazný typ večne sršal energiou, prehrávať sa nenaučil.

V šesťdesiatych rokoch bol najlepším útočníkom v Európe. Z troch olympiád a ôsmich majstrovstiev sveta sa nikdy nevrátil bez medaily. Nikdy nie so zlatou, no s desiatkami infarktových momentov, v ktorých sa mu zlato v poslednej chvíli zvrtlo. Aj so Slovanom bol päťkrát strieborný, titul mu nebol súdený ani v československej lige.

Oči mal aj vzadu

„Golonkova hokejová genialita mala základ pri preberaní puku. Hocijakú prihrávku na päty, či nepresnú na chrbát, si dokázal v krkolomných polohách spracovať tak, že po nej zrýchlil a zbavil sa obrancu,“ spomína jeho spoluhráč Július Černický.

Jozef bol odmalička všestranný talent, dobre hral futbal. V tenise bol majstrom Slovenska, istý čas jeho meno vážne kandidovalo na Davisov pohár. K Javorskému, Kordovi st., Šafárikovi.

Jeho prirodzené vlohy však najviac rozvinul hokej. Blesková reakcia, lokomočná rýchlosť, herná intuícia, vtip. To všetko znásobovala mimoriadna energia, emotívnosť. Súčet daností mu pravidelne prinášal mimoriadnu produktivitu. V detstve pomáhal malý Golonka otcovi, ktorý robil pokladníka na futbalovom Tehelnom poli.

Keď zbieral lopty pri zápase moskovského CSKA, priblížil sa k slávnemu Vsevolodovi Bobrovovi. Ten sa strémovanému chlapcovi prihovoril, či sa mu zápas páčil. Nevysoký Golonka sa rozhodol, že aj on bude nosiť číslo deväť na drese. Ako slávny futbalovo-hokejový obojživelník Bobrov.

Skolil slávneho Bobrova

Asi o desať rokov neskôr sa mladý reprezentant Golonka chystal na hokejový zápas proti Sovietom. Tréner určil, že proti Bobrovovmu útoku bude hrať Golonka.

Prvý a poslednýkrát v živote sa mu rozklepali kolená. V prvej tretine Golonka nasadil Bobrovovi bodyček, že takmer zdemoloval mantinel. Vyľakaný Jozef sa radšej rýchlo zašil do kúta striedačky. Keď sa Bobrov pozbieral z ľadu, prikorčuľoval, našiel si Golonku a žmurkol naňho: „Charašo, molodec.“

Odvtedy Golonkovi prischla prezývka žiletka.

Ak všetko klapne, čakám medailu

Sedemdesiattriročný JOZEF GOLONKA sa už dlho nenechal nahovoriť na návrat k trénerstvu. Na štadiónoch ho však stále vidno. Aj v role nezávislého kritika.

Blíži sa domáci šampionát, čo na ňom môže dosiahnuť slovenský tím?

„Ak budú ochotní prísť najlepší hráči z NHL i KHL, máme šancu na medailu. Inak nie. Hráči druhého rangu sa na rôznych turnajoch v reprezentácii neuplatnili, žiaľ.“

Znamená to, že naša extraliga nemá kvalitu?

„Je o ničom. Nenahovárajme si iné. V slovenskej súťaži chýbajú osobnosti, konkurencia, technika i dynamika. Stáva sa východiskom či útočiskom pre opotrebovaných veteránov z Česka alebo pendlujúcich domácich.“

Čím to, že im nešliape na päty agilná mladá generácia?

„Široký problém. No nie je to len o počítačoch či pohodlnejšom životnom štýle. Keď som bol mladý ja, učil som sa od zrelých borcov, ako boli Dodo Reimann, Reitmayer, Kuchár. Prirodzeným spôsobom. Nesúhlasím s reprezentačným šéftrénerom Jánom Filcom a jeho projektom dvadsiatky v extralige.“

Vedie k spriemerovaniu výkonnosti hráčov alebo k škodlivejšemu zlozvyku, že sa naučia len prehrávať?

„Jedno s druhým. V osemnástke ešte dosahujeme európsku úroveň. No potom chýba ten kľúčový krok vydobyť si miesto v áčku seniorov. To sa v dvadsiatke nedá. Tatar s Pánikom sú už aj tak inde.“

Vy ste začali hrať ligu v sedemnástich. Dnes tréneri neraz argumentujú že 25­ ročným hokejistom chýbajú herné skúsenosti.

„Daro Rusnák či Dušan Pašek začínali v šestnástich. Tréneri mali viac odvahy. Ale ja i ďalší v mojom veku sme sa o miesto bili ako o život. Aj to je kvalitná skúsenosť, hoci vtedy sa žiadne play off nehralo.“

Svetový šampionát bude mať prvýkrát v histórii finále na vašom rodnom štadióne v Bratislave. Ako sa vám páči dnes?

„Senzačný. No iba vo svojej kategórii. Strednej do 10­tisíc miest. Mal byť inde a, samozrejme, väčší, ale to je zložitá politika.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov