René a Marcel Vajdovci: Martikánovo kanoe je nenapodobiteľné dielo

René (vpredu) a Marcel Vajdovci spolu vo vodnom slalome nemohli pretekať, lebo obaja pádlovali na ľavú stranu. Už dvadsať rokov však spolu veľmi úspešne podnikajú – stavajú lode pre svetovú kanoistickú špičku.
René (vpredu) a Marcel Vajdovci spolu vo vodnom slalome nemohli pretekať, lebo obaja pádlovali na ľavú stranu. Už dvadsať rokov však spolu veľmi úspešne podnikajú – stavajú lode pre svetovú kanoistickú špičku. (Autor: Peter Žákovič)
Vojtech Jurkovič|2. aug 2012 o 00:00

Kedysi ako vodní slalomári pretekali, dnes vyrábajú lode pre kanoistickú elitu z celého sveta.

Na londýnskej olympiáde sú dokonca oficiálnym servisným tímom pre kanoistiku. Žiadne iné športové odvetvie na Slovensku sa niečím podobným nemôže pochváliť. Lode vyrobené Vajdovcami získali sedemnásť olympijských medailí a mnoho ďalších na majstrovstvách sveta či Európy.

Ako ste sa dostali k takejto originálnej práci?

René Vajda: Po skončení pretekárskej kariéry som chcel ostať pri vode, mať kontakt s priateľmi. Vyštudoval som trénerstvo na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu. Potom som pracoval vo Výskumnom ústave telesnej kultúry a popritom som trénoval. Odjakživa sme mali s bratom sklony k oprave a neskôr aj k stavbe lodí. Spočiatku sme netušili, čo nás na tejto nevychodenej ceste čaká. Ale žijeme a sme spokojní.

Marcel Vajda: Bol som správcom na katedre telesnej výchovy Matematicko-fyzikálnej fakulty. Mal som na starosti údržbu všetkých športových potrieb – od lyží až po lode. Vystriedal som v tejto funkcii Petra Hochschornera, ktorý dostal rovnaké miesto na Fakulte telesnej výchovy a športu. Spájal nás popracovný život v lodenici v Karlovoveskej zátoke.

Aktívne ste sa venovali vodnému slalomu. Voda v zátoke v Karlovej Vsi je však na to málo divoká.

René: Kanál v Čunove ešte nebol dokončený, jazdili sme teda pri šlepe slávistickej lodenice, okolo ktorého sme si povešali bránky. Voda po náraze na starý šlep sa predsa len trošku hýbala. Náš tréner Peter Hochschorner bol stratég s úžasnou fantáziou. Splavili sme sa zo zátoky po Dunaji pod Starý most, kde sa okolo pilierov voda rozbíjala. Povešali sme na konštrukciu mosta zvrchu bránky a hrali sme sa, že zápasíme s divokou vodou. Víry tam boli. Okrem toho sme zápasili a nájazdmi člnov Pohraničnej stráže. Tí nás často zrušili, že tam nemáme čo robiť. Ale jeden týždeň v mesiaci sme trénovali na ozajstnom slalomárskom kanáli v Liptovskom Mikuláši.

Marcel: Aj my sme chceli jazdiť v deblovke s bratom, smola bola v tom, že obaja sme pádlovali na ľavú stranu a motorickú lateralitu sme mali dosť zafixovanú. Už sa s tým nedalo nič robiť. Spomínam si, že Paľo Hochschorner sa v mladosti rýchlo preorientoval z ľavej strany na pravú, bol menší, zvládol to perfektne. My sme si s Reném museli hľadať do debla rôznych spolujazdcov, alebo sme išli v singlovkách. Keďže Peter Hochschorner stále jazdil, vytvorili sme s ním a bratom Reném v singloch hliadku 3xC1. Úžasné časy. Na Medzinárodnom tatranskom slalome sa mi podarilo pobiť aj osemnásobného majstra sveta a olympionika Petra Sodomku. A René bol dokonca majstrom Československa.

otechochsik1.jpg
Otec Peter Hochschorner kedysi trénoval Vajdovcov, svoje dvojičky nielen trénuje, ale im sám vyrába pádla a prichádza s nápadmi na zlepšenie lode. FOTO: TASR

Hochschornerovci bývali v Petržalke, ale boli to vyložene deti Karlovoveskej zátoky, niekedy neviditeľní, nepostrehnuteľní fantómovia. Sledovali ste, ako vyrastajú?

René: To sú príbehy na román. Obaja boli živly, čo nevynechali žiadnu šancu vyskúšať to, čo nik pred nimi. A k tomu otcova drezúra, lebo inak by si s nimi neporadil. Keď nevedel, ako ich znehybniť, natlačil ich – drobcov – do kýbľa a mal s nimi pokoj. Mohol si chvíľu zasurfovať, ak bol príhodný vietor. Alebo staršiu sestru Evu zavesil na hrazdu na šlepe tak dômyselne, že musela vydržať. Zoskoku z výšky sa bála a odšplhať sa nebolo kam. Okolo číhala voda. Celá lodenica pozná príhodu, ako päťročný Paľo cúvajúc podliezol ochrannú reťaz na šlepe a z dvojmetrovej výšky zmizol vo vode. Našťastie spadol tesne vedľa jedného z pádlujúcich vodákov, ktorý ho mame Gabe pohotovo vrátil neporušeného. Tí chalani mali visuté hojdačky nielen na stromoch, ale neskôr aj na pilieroch budujúceho sa mosta Lafranconi.

Marcel: Ak mám povedať pravdu, nevyzerali na to, že z nich niekedy niečo bude. Celé detstvo najmä vystrájali. Získali pritom však úžasnú pohybovú šikovnosť. Sú takí od prírody – silní a zruční.

Kedy ste sa rozhodli pre samostatné podnikanie s loďami vo vtedy neprebádanej oblasti?

Marcel: V roku 1981. Bol to samovývoj. Nemali sme žiadny biznisplán, išli sme do neznáma. Rozhodli dva momenty. Už vtedy sme vedeli opravovať lode, laminovať ma naučil Peter Hochschorner. Okrem toho, na našom trhu vtedy neboli kvalitné lode. Kto na to mal, dovážal si ich zo zahraničia, čo bol za totality veľký problém.

Vy ste si tiež do zahraničia chodili po skúsenosti i materiál, nie?

René: Áno, boli sme takí slabší špióni, reálnou konkurenciou sme vtedy ešte neboli.

Marcel: Peter Hochschorner bol všeumelec, chlapcom vyrábal v garáži pádla, ktoré vypekal v saune v lodenici. Jeho synovia nikdy nezjazdili so špičkovými pádlami. Niežeby na ne nemali, verili otcovým výrobkom.

Na Slovensku sa za socializmu vyrábali zväčša turistické kanoe, ťažké a neobratné. Odkiaľ ste čerpali najnovšie poznatky?

René: Šéfom výroby vychytených lodí Prijon v nemeckom Rosenheime bol Juhoslovan, s ktorým sme sa skamarátili a veľa vecí nám poukazoval. Povedali sme si, že to dokážeme aj my. Od otca sme si požičali peniaze na dve lode, ale výrobu kajakov sme na prvý pokus nezvládli. Boli veľmi mäkké, skončili v odpadových kontajneroch. Vydaril sa až druhý pokus.

02.jpg
So stavbou lodí začínali intuitívne v malej dielni, dnes, napriek hospodárskej kríze, zamestnávajú 60 ľudí. FOTO: TASR

Ako prebieha výroba lode?

Marcel: Najprv idú na kopyto lode špeciálne nástreky. Potom nasledujú vrstvy karbónových či karbónkevlarových vlákien. Na ne idú ďalšie spevňujúce vrstvy a karbónové výstuže s epoxidovými živicami. Všetko sa zvákuuje, zlisuje a vypáli v peci zhruba pri 80 stupňoch. Na záver sa robí vnútorné sedenie. Po testoch na vode sa dosiahne výsledný tvar, ktorý získa názov a dá sa do predaja.

René: Pri vývoji sa nedá loď stopercentne nakresliť a podľa toho vyrobiť. Nepomôžu nám ani nijaké aerodynamické tunely, čo by simulovali obtekanie lode vodou.

To sú teda sériové lode?

Možno zjednodušene skôr typy. Všetky lode vyrábame na objednávku a je to ručná práca, ktorú by však bez moderných technológií nebolo možné dotiahnuť k špičkovým parametrom.

Lode na mieru pre Hochschornerovcov či Martikána – to je iná kategória, nie?

René: Úplne. To sú naši topzákazníci, s ktorými sa poznáme roky. Stále navzájom komunikujeme, do stavby lode musíme zakomponovať ich vkusové, ale najmä fyzické parametre individuálnej telesnej konštrukcie a ich dynamiky. Aj jazdecké skúsenosti.

Marcel: Hochschornerovci potrebujú úplne špecifickú deblovku, ktorá sa stále vyvíja. Peter vzadu je mohutnejší, Pavol vpredu drobnejší. Vo vlastnostiach lode musíme nájsť kompromis. Aby sa vzadu nepotápala a bola pritom dostatočne točivá. Optimálny model bol v Sydney 2000, no po zmene pravidiel a skrátení lode sme museli skúšať prakticky odznova. Martikánovo kanoe je tiež nenapodobiteľné dielo. Jeho loď je vlastne nepredajná, nik by sa do jeho otvoru a spôsobu sedenia nezmestil. Vývoj týchto detailov ide na tričko firmy.

03a.jpg
Bratia Hochschornerovci na lodiach bratov Vajdovcov získali už tri zlaté olympijské medaily, všetci im želáme, nech uspejú aj v Londýne. FOTO: tasr

Koľko stoja lode našej špičky?

Marcel: Rýchlostný štvorkajak trinásťtisíc eur, kanoe Miša Martikána 2,5 až tritisíc, deblovka Hochšíkov niečo cez tritisíc. Ale vyčísliť sa to nedá. K tomu je pridaná hodnota skúseností a vyspelosti pretekárov. My im šijeme loď presne na mieru, na telo.

Prvý preslávil vašu značku Čech Lukáš Pollert na olympiáde v Barcelone 1992, kde získal zlato v singlkanoe. V českej tlači ho prepierali ako kontroverzný typ. On sa však ohradil, vraj nie je kontroverzný, ale svojský. Teda nie tuctový.

René: Pollert i deblisti Šimek s Rohanom jazdili vtedy na francúzskych lodiach Meck. Česi však s nimi neboli spokojní a obrátili sa na nás. Stiahli sme z Mecku kopyto a tvrdo sme pracovali. Pollert je jemný, veľmi inteligentný chlapec. Kanoistiku bral pohodovo. Ani pred olympijským finále si neodoprel svoj rituál – dal si pred spaním štyri budvary. Dnes je z neho seriózny lekár pediater.

V podnikaní vám pomohli aj komerčne výživnejšie programy. O čo išlo?

René: Spočiatku neboli na Slovensku tobogany na kúpaliskách, pri ktorých sú základné materiály z laminátu. Stačilo teda vyrobiť formu a bolo to. V deväťdesiatych rokoch sme vyrobili napríklad všetky sedačky na futbalových štadiónoch na Pasienkoch i na ešte fungujúcom Tehelnom poli.

Marcel: Počet objednávok nám pomaly prerastal cez hlavu, nestíhali sme priestorovo. Aj preto sme vzali zákazku na jachtu dlhú 40 metrov. Robota nám zabrala tri a pol roka a zisk sme hneď investovali do novej výrobnej haly, v ktorej sme spustili výrobu víriviek a hydromasážnych vaní.

Je to pravda, že ste prenikli až do automobilového priemyslu?

René: Pre firmy Mercedes a Mann – ich nákladné verzie – sme vyrábali nárazníky, strešné spojlery a ďalšie prvky okolo karosérie. Prišla však hospodárska kríza, pokles výroby a zastavili sa objednávky. Neotriaslo to firmou, stále zamestnávame šesťdesiat ľudí, len nás to viac vrátilo k základnému sortimentu.

Aká je skladba vašej výroby teraz?

Marcel: Sedemdesiat percent lode a tridsať hydromasážne vane. Vyhovuje nám to, sme spokojní, parametre firmy majú stúpajúci trend.

Na vizitkách máte pod menami obaja napísanú funkciu general director. Je niektorý z vás aspoň tieňovým šéfom?

René: Nie, to sme nikdy neriešili.

Marcel: Naozaj nie. Možno máme isté rozdelenie pôsobnosti. René je skôr typ pre vývoj nových typov lodí i vaní, ja sa viac venujem ekonomike a komunikácii vo firme či jej stavebným častiam.

01.jpg
Výroba špičkovej pretekárskej lode je doslova alchýmia. Je to ručná práca, každá šitá presne na telo pretekára, ktorý si do nej sadne. FOTO: tasr

Študovali ste nejaké ekonomické či obchodné veci?

René: Absolútne nie. Keď sme začínali, vôbec sme netušili, do čoho ideme. Ťahal nás iba vzťah k športu a vode. Ani o obchode sme skoro nič nevedeli. Nebolo treba, lebo oblasť, v ktorej pôsobíme, je úplne špecifická, začali sme s niečím, čo tu ešte nebolo. Reagovali sme iba na vlastné skúsenosti. Dali sme sa viesť intuíciou a spomínaným športovo-vodáckym založením. Toto podnikanie je pre nás poslaním.

Nebojíte sa, že ustrniete vo vývoji?

René: To nebezpečenstvo dobre vnímame. Pozorne sledujeme konkurenciu, vždy sa snažíme byť krok vpred. To je zlatá zásada. Symbolizuje ju aj nátura nášho starého priateľa Petra Hochschornera.

A čo vaše deti? René v dielni inštruoval už svojho syna Martina, ako striekať loď?

René: Martin má dvadsať rokov. Jazdí na singlkanoe, najlepšie mu sedí dvojstovka. Má perspektívu, ale nechcem nič zakríknuť. Dcéra Renáta tancuje rokenrol.

Marcel: Syn Marcel má 28 a baví ho funkcia produkčného manažéra vo firme. Dcéra Petra ešte študuje, ale tiež už robí v našej firme.

Organizačný výbor olympijských hier si vašu firmu už druhýkrát za sebou vybral ako oficiálneho servismena súťaží v kanoistike. Čo to pre vás znamená?

René: Najmä morálne ocenenie pre ľudí a dvíha nám to imidž firmy. Myslím, že každý konkurent by to bral. Možno to vnímať ako potvrdenie toho, že diktujeme trendy v našom športe.

04.jpg

Dvadsať rokov spolu v jednej firme. Na Slovensku je bežné za taký čas pohádať sa a rozísť, alebo predať firmu.

René: Poháda sa každý. Ale myšlienky na rozchod či predaj firmy ma nenavštívili. Robota je naozaj mojím koníčkom. A nakoniec, môžem si dovoliť zobrať aj voľný deň (smiech).

Marcel: Na hádanie nemáme čas. Denne strávime vo firme minimálne desať hodín, k tomu časté zahraničné cesty. Nie, konflikty nikoho z nás nebavia.

Sledujete politiku, ovplyvňujú jej vývrtky chod vašej firmy?

René: Našťastie ma nemusí ani zaujímať. I keď nepriamo cítime jej dosahy podľa toho, ako ktorá vláda podporuje šport. Barometrom toho je záujem o naše výrobky.

Marcel: Naším pánom je vždy klient. Nezaujímame sa o jeho pôvod alebo vzťahy.

Vodný slalom a rýchlostná kanoistika sú pre Slovensko zlaté športy. Svojou medailovou výnosnosťou živia mnohých funkcionárov i celkový imidž. Nehrozí, že s odchodom silnej generácie Martikána a Hochschonerovcov nastane diera, ako sa stalo napríklad vo výchove hokejových talentov?

René: Tú dieru sme už prekonali a posledné výsledky na juniorských šampionátoch v Portugalsku i v Amerike v rýchlostnej kanoistike i v slalome sú skvelé. Garantujem, že máme silnú novú generáciu, o ktorej ešte budeme počuť.

Marcel: Naša firma by sa uživila aj výrobou pre zahraničie, ale sme lokálpatrioti. Tešme sa, keď naši reprezentanti nosia medaily. Intenzívnejšie než bežný fanúšik, lebo sú to ľudia, ktorých poznáme a podporujeme už od juniorských kategórií. Martikánova či generácia Hochšíkov majú obrovskú inšpiratívnu silu. Najväčšia jej vlna nás len čaká.

ico

Marcel Vajda (1960)

Bývalý vodný slalomár, v súčasnosti generálny riaditeľ a majiteľ firmy Vajda Group.

René Vajda (1961)

Bývalý vodný slalomár, v súčasnosti generálny riaditeľ a majiteľ firmy Vajda Group.

Lode vyrobené firmou Vajda Group získali sedemnásť olympijských medailí a desiatky ďalších na majstrovstvách sveta a Európy. Seniorov i juniorov. Distribuujú lode pre pretekárov 21 krajín sveta, od Austrálie po USA.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»René a Marcel Vajdovci: Martikánovo kanoe je nenapodobiteľné dielo