Nina Csonková: Kajak nás spojil aj pred oltárom

Nina Csonková (1985) - Narodila v Martine. Vyštudovala trénerstvo kanoistiky na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne si robí doktorandské štúdium. Pod vedením svojho manžela Petra Csonku, ktorý je svetovou jedno
Nina Csonková (1985) - Narodila v Martine. Vyštudovala trénerstvo kanoistiky na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Momentálne si robí doktorandské štúdium. Pod vedením svojho manžela Petra Csonku, ktorý je svetovou jedno (Autor: Peter Žákovič)
Eva Andrejčáková|6. dec 2012 o 00:00

Naša kajakárka vo freestyle disciplíne tento rok povyhrávala všetky preteky a z majstrovstiev Európy priniesla domov striebro.

Rozbúrená rieka je nebezpečná, zdolať divoké pereje hocikto nedokáže. Vďaka svojmu manželovi tento špás na svetovej úrovni trénuje NINA CSONKOVÁ.

Práve ste sa s manželom Petrom Csonkom, svetovou jednotkou v kajakovom freestyle, vrátili z pretekov v Londýne. Nebolo už na kajak zima?

Boli to naše posledné preteky v sezóne. Neplánovali sme na ne ísť, ale chceli nás tam mať. Viacerí zo štartujúcich sú začiatočníci, inšpirovali sme ich – máme dobré výsledky. Obidvaja sme tam vyhrali a konečne sa nám podarilo po dlhom čase byť spolu na prvej priečke a hneď dvakrát.

Takže sa môžete pripravovať na Vianoce.

Ešte nasleduje sústredenie v Afrike – v Ugande, kam chodíme každý rok. Tam ukončíme sezónu. Hoci je to už tak trochu aj príprava na nasledujúcu sezónu. Potom v januári a vo februári máme zimnú prípravu, chodíme do posilňovne, na bežky. V marci pomaličky začíname chodiť na vodu, v apríli otvárajú Čunovo, tam opäť naplno zaberáme.

Zvládate dobre pravidelné výlety do Ugandy?

Teraz tam ideme siedmykrát, je to optimálne miesto na trénovanie. Máme teplo, sú tam super podmienky na tréningy. V Európe sú skoro všade iba valce, v Ugande chodíme trénovať do divočiny na biely Níl do vlny.

04.jpg
Tréning počas sústredenia v Ugande, vlna na Bielom Níle. FOTO: archív N. C.

Aký je rozdiel medzi vlnou a valcom?

Vlna aj valec môžu mať prírodný charakter, alebo môžu byť umelo vytvorené. Rozdiel je v tom, že valec je menší, je to vlastne zabalená pena, a stačí naň aj menší prietok vody. Riečna vlna je podobná ako vlna na mori, je stojatá, vyššia, človek vie na nej oveľa vyššie vyskočiť a je to na nej zábavnejšie. Vlny sú však zriedkavejšie, pretože na ich vytvorenie je potrebný väčší prietok vody. Vzniknú z vodnej pereje na jednom mieste.

Darí sa vám vychádzať s domorodcami a prírodou?

Malí černoškovia sa chodia každý deň na nás pozerať. Spočiatku sme im nosili darčeky, ale oni si to medzi sebou predávajú aj kradnú, hádajú sa o ne. Všetkých obdarovať nemôžeme, tak sme s tým radšej prestali. Inak, domorodci sú väčšinou milí a priateľskí. Samozrejme, bieleho človeka vnímajú ako zdroj financií, takže sú k nemu až prehnane pozorní. Chcú za každú somarinu zarobiť. Záleží na tom, na koho natrafíte. Raz sa jeden chcel s Peťom biť, nakoniec sme to nejako uhrali. Človek nikdy nevie, čo sa im v hlave zvrtne a príde celá dedina. Snažíme sa to riešiť s rozumom. Aj na vode, lebo ani tam to nie je úplne bezpečné.

Máte z vody zlú skúsenosť?

Žije tam rôzna háveď, jedna kobra ma minule dokonca naháňala. Išli sme si spokojní z tréningu dolu prúdom, darilo sa nám, Peťo si za mnou dačo pospevoval a zrazu skríkol, Nina, pozor, had! Myslela som si, že žartuje, aj som sa na tom zabávala, ale on neprestal, kričal na mňa, aby som pádlovala. Stále som neverila, ale mal pravdu, kobra plávala vo vode a vyliezla až na moju loď. Hneď som začala odušu pádlovať, podarilo sa mi jej zbaviť.

03.jpgS domácimi obyvateľmi v Ugande udržujú Csonkovci rozumné aj priateľské vzťahy. FOTO: archív N. C.

V akom režime tam fungujete?

Sme tam mesiac, každý deň máme tréningy, máme postarané o stravu trikrát denne. Užívame antimalariká, s tropickými chorobami už tiež máme skúsenosť. Nosíme so sebou dosť veľkú lekárničku. Snažíme sa nič nepodceniť. Splavovali sme aj rieku Zambezi, expedícia trvá sedem dní, ročne ju splavia tak dve-tri posádky. My sme boli jednou z nich a dokázali sme to za dva a pol dňa, urobili sme rekord. A museli sme zvládnuť aj hrochy a krokodíly. Našťastie sme mali skúseného sprievodcu, a keď boli nebezpečné úseky, všetci sme naskákali do raftov a búchali pádlom po hladine, hroch sa potom vynorí a my ho môžeme obísť. Je to prosto dobrodružstvo. A pre mňa aj recept na šťastné manželstvo.

Mávate aj doma úplne spoločný program s manželom?

Áno, robíme všetko spolu. Ku kajakovému freestylu som sa dostala cez neho. Rok predtým som začínala s raftingom, len tak zo zábavy. V poslednom ročníku na strednej škole som si zmenila maturitu aj prijímačky, lebo sa mi zmenili všetky priority a namiesto ekonomickej školy som si vybrala trénerstvo.

Aký bol pre vás prechod na vrcholový šport?

Predtým som trénovala dva-trikrát do týždňa a myslela som si, že to je akurát dosť. Zrazu manžel začal vyžadovať, aby som trénovala päťkrát do týždňa a ešte aj to bolo málo. Vzpierala som sa, ale potom som pochopila, že treba trénovať denne, a dvakrát. Bola to fáza, ktorou som sa vyvíjala, lebo predsa len nazbierať skúsenosti na kajak človek nemôže hneď. A nemôže začať ani hneď vrcholovo trénovať. Najprv som sa musela naučiť vôbec kajakovať.

Potom ste usúdili, že máte na to?

Prichádzalo to postupne. Keď prišli prvé preteky tu na Slovensku, tak som sa prihlásila, som súťaživý typ. Najprv som trénovala s ľuďmi zhruba na rovnakej úrovni. Pretekali sme medzi sebou, a ja som sa chcela stále viac učiť nové figúry. Začala som mať aj celkom dobré výsledky. Môj muž je veľmi cieľavedomý človek a nedá sa od ničoho odradiť. Keď som chcela byť s ním, musela som sa prispôsobiť jeho režimu. Chodila som s ním všade a aj ma to bavilo. Stereotyp to určite nebol.

05.jpg
Salto na pretekoch v českej Kadani. FOTO: archív N. C.

V čom sa musel prispôsobovať on?

Je mojím trénerom. Najprv som si naivne predstavovala, že bude na mňa brať ohľad ako na svoju partnerku. A to teda nebral. Mali sme z toho dosť nezhôd pri tréningoch, ale všetko sa dá vyriešiť.

Akú máte dnes pozíciu?

Myslím, že som tento rok získala rešpekt. Peťo vyhral svetový pohár a ja som bola tretia, na majstrovstvách Európy som bola druhá. Mojím cieľom je postúpiť ďalej, v najbližšej sezóne by som sa chcela dostať do prvej trojky na majstrovstvách sveta.

Kedy ste vlastne prvý raz nasadli do kajaku?

Na jar pred deviatimi rokmi som ešte o svojom budúcom manželovi vôbec nevedela, iba som zaregistrovala nejakých chlapcov, čo na našom kanáli v Čunove trénovali kajakový freestyle. Vždy som si myslela, že je to veľmi nebezpečný šport a do takého kajaku si v živote nesadnem. Ale potom som raz prepínala telku a zachytila som záznam z majstrovstiev sveta. Hovorila som si, že to vlastne vyzerá celkom zaujímavo, a prečo si ja vlastne tých chalanov na našom kanáli viac nevšímam? Potom som opäť prišla na náš raftingový tréning a všetky baby básnili o Csonkovi a o jeho najnovšom úspechu na majstrovstvách sveta. Vôbec som ho nepoznala, vravím aký Csonka, kto to je? No a potom jedného pekného dňa, keď sme s kamarátkou trénovali, nám nejakí dvaja chlapci skočili do raftu. Jeden z nich nebol nikto iný ako môj budúci manžel. Vraj ma už rok pozoruje a vyhliadol si ma.

Vzali ste sa až nedávno, prečo ste toľko čakali?

Neponáhľali sme sa do toho, vedeli sme, že sa chceme zobrať, ale nie počas školy. Keď som ju teda skončila, prišiel čas. Akurát sme si nevedeli nájsť termín, lebo, samozrejme, na jar a v lete máme najväčšiu sezónu, a v zime je zima. Tak sme si svadbu naplánovali na začiatok marca. Nakoniec to bol prvý veľmi teplý víkend, vyše dvadsať stupňov. Keď sme sa zobudili vo svadobné ráno, pozreli sme sa von oknom a zhíkli: ako je krásne a my nejdeme kajakovať, lebo máme svadbu! Ale nakoniec bola svadba úplne super, mali sme tam najlepších kamarátov.

01.jpg
Csonkovci vystrojili svadbu so všetkým, čo k tomu patrí. Tradíciou vodákov je „pádlová“ brána pre novomanželov a následné pílenie pádla. FOTO: archív N. C.

Čo čaká človeka vo freestylovom kajaku?

Kto ho chce skúsiť, mal by už vedieť kajakovať. Treba sa postupne začať učiť, ako loď funguje, ako používať hrany, výtlak, začať chodiť trénovať do valca. Začiatočníka to okamžite prevráti, musí sa vedieť obrátiť naspäť, čiže eskimovať. Ja som prvý raz sedela v Peťovom kajaku, samozrejme, hneď som sa prevrátila. Postupne som začala skúšať jednotlivé figúry. Lenže naučiť sa jednu figúru trvá dlho, za prvý rok sú to možno dve-tri. Je to dlhý proces, treba byť trpezlivý. Preto pri tomto športe ľudia veľmi nezostávajú.

Prečo ste vy zostali?

Kajakový freestyle nás s manželom spojil a drží nás. Prišla som mu na chuť hneď, no musela som byť veľmi vytrvalá, keďže som predtým nemala s kajakom skúsenosť. Myslela som si, že za dva roky sa vyrovnám špičke. Ale trvalo to ďalších šesť rokov, aby som niečo zvládla. Až potom som začala ľudí dobiehať a predbiehať.

Ako sa k tomu stavali vaši rodičia?

Dlho vôbec nevedeli, čo vlastne robím. Vedeli len, že chodím na nejaký kajak. Keď to začalo byť vážne, ostali trochu šokovaní. Začali sledovať moje preteky, keď prichádzali prvé výsledky a teraz bývajú doslova nadšení.

Aké sú pravidlá kajakového freestylu?

Mohli by sme ho prirovnať k snoubordingu. Na súťaži musíme predviesť rôzne figúry, ktoré porotcovia hodnotia. Je ich asi tridsať, rôzne vodorovné a zvislé otočky, saltá, bočné rotácie. Každá figúra má stanovený počet bodov, ktoré sa môžu dosiahnuť. Ale je to systémom všetko alebo nič. Pokúsim sa ju spraviť, ale ak mi na dokončenie línie náhodou chýba niekoľko stupňov, tak nedostanem žiaden bod. Figúry si usporadúvam podľa seba.

Z pohľadu laika je to šialený boj s rozbúreným vodným živlom. Nie je to pre telesné predpoklady ženy priveľká námaha?

Tento šport je náročný na silu, rýchlosť a dynamiku. Žena má reálne menšie schopnosti spraviť toľko figúr ako muž. Muž dokáže v jednej jazde dosiahnuť 1200 – 1500 bodov, žena sa dostane maximálne po nejakých 600. Keď som začala robiť tento šport, bola som chudšia a útla. Počas trénovania som nabrala ďalších desať kilogramov, hlavne na chrbte vidno, ako som zosilnela, mám celkovo športovejšiu postavu. Silu však naberám pomalšie, dvojfázové tréningy ma stopercentne vyčerpávajú. Tento rok sme trénovali už od februára, možno sme to aj trochu prehnali.

02.jpg
Nina s manželom, kajakovým parťákom Petrom a ich štvornohým členom výprav Pukom. FOTO: archív N. C.

Čo si vyžaduje spoločný tréning?

Tréningové plány robí manžel, ale sledujeme sa obaja navzájom. Samozrejme, keď mu mám poradiť v tom zmysle, že poď už von z vody, lebo sa pretrénuješ, je jasné, že ma neposlúchne. Sme obaja vyštudovaní tréneri kanoistiky, ale mňa osobne trénerstvo až tak nenapĺňa.

Prečo?

V tomto športe by trénera ani nemal kto zaplatiť, čiže nie je možnosť ho robiť. Možno by som mohla trénovať deti v slalome, ale zatiaľ to nie je môj sen. Chcela by som jazdiť čo najdlhšie a živiť sa tým. Keby som žila v Amerike, asi by to bolo jednoduchšie, nielen pre peniaze, ale tento šport je tam viac podporovaný, sledovaný, podchytený už v detstve. Za prvé miesto na pretekoch tam vyhrá kajakár povedzme tisíc dolárov, a ja akurát diplom. S Peťom sa zabávame na tom, že pretekáme len preto, aby sme prezentovali sponzorov, pretože tento šport sa ani nedá robiť pre pretekanie.

Ako je to so zaradením kajakového freestylu medzi olympijské disciplíny?

Medzinárodná kanoistická federácia sa snaží posúvať freestyle dopredu a spojiť ho so slalomovou disciplínou, aby sa mohol pri oboch športoch využívať jeden kanál. Na Slovensku robím technického delegáta, snažím sa, aby sa to u nás zlepšilo, aby bol pre divákov aj aktívnych záujemcov tento šport prístupnejší. Teraz na londýnskej olympiáde bol kajakový freestyle uvedený ako ukážkový šport a v Brazílii o štyri roky má byť už oficiálne ukážkový. Reálne je to teda o nejakých osem rokov. Nie som si istá, či sa ma to vtedy bude týkať. Je síce výhodou, že tento šport sa dá robiť dlho a mám ho veľmi rada, ale o pár rokov by sme si chceli založiť rodinu.

Napĺňa šport celý váš život?

Vždy som bola na extrémne športy, ale spočiatku na horské – snoubord a lyžovanie, keďže som z Martina. Keď sme sa presťahovali s rodičmi do Bratislavy, hľadala som náhradu. Rafting sa mi zapáčil a rok som získavala skúsenosti tam. Odkedy sme s Peťom spolu, striedame kajak v zime s bežkami a v lete s bicyklovaním. Športom žijeme obidvaja. Ja som z našej dvojice tá lenivejšia, občas si rada sadnem ku knižke a pozriem nejaký dobrý film. Alebo iba tak oddychujem. Ale môj partner je veľmi aktívny a stále niečo robí.

06.jpg
Kempovanie s kamarátmi v USA počas pretekov Svetového pohára. FOTO: archív N. C.

Ak vás kajak neuživí, máte alternatívu?

To je vec, ktorá ma trochu desí. Teraz robím to, čo mám rada, v budúcnosti sa uvidí. Možno by som zvládla úlohu manažérky. Peťo je aj nádejný kameraman, viem si predstaviť, že by sme spolu robili niečo v tomto smere.

Nechýba vám ženská spoločnosť?

Je fakt, že sme stále niekde mimo, a tak sa aj okruh našich kamarátov zúžil viac-menej na športovcov. A keďže v našom športe je veľmi málo žien, mám väčšinu kamarátov mužov. Občas mi chýbajú babské rozhovory a tie mužské mi už lezú hore krkom, ale v dôležitých veciach sa manželovi môžem zdôverovať. Je to môj najlepší kamarát.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Nina Csonková: Kajak nás spojil aj pred oltárom