Olympiáda u nás? Nereálne, vedú to tí istí

Narodil sa v roku 1953 v Bratislave. Vyštudoval FTVŠ Univerzity Komenského (odbor telesná výchova a angličtina).  Bol hokejovým brankárom viacerých klubov, neskôr sa stal trénerom a funkcionárom (viceprezident Slovenského zväzu ľadového hokeja). Ako t
Narodil sa v roku 1953 v Bratislave. Vyštudoval FTVŠ Univerzity Komenského (odbor telesná výchova a angličtina). Bol hokejovým brankárom viacerých klubov, neskôr sa stal trénerom a funkcionárom (viceprezident Slovenského zväzu ľadového hokeja). Ako t (Autor: Tomáš Benedikovič)
Karol Sudor|14. feb 2013 o 22:22

Z daní občanov dnes nejde do športu vôbec nič, tvrdí v otvorenom rozhovore hokejový tréner Ján Filc.

Kedysi robil spojku medzi vzájomnými kritikmi Jurajom Širokým a Petrom Šťastným, dnes sa s ním ani jeden z nich nebaví. Nedávno kandidoval na post šéfa SOV, nepodporili ho však ani hokejisti. Tvrdí, že aj pre jeho slová o tom, že futbal a hokej u nás považuje za rovnocenné športy.

Otvorene presadzuje, aby populárne športy dostávali viac peňazí než ostatné, lebo sú väčším prínosom pre spoločnosť. Tak, ako považoval za umelý a na krach odsúdený projekt Lev Poprad v KHL, to isté si o ňom myslí aj po jeho presťahovaní sa do Prahy.

Štadión v Bratislave označuje za predražený, odmieta však, aby sa vina zaň či za niekoho finančné záujmy hádzala na šport.

Je pravda, že počúvate starú dobrú rockovú muziku?

Zrejme som nebol veľkým protagonistom zlatej éry beatnickej mládeže, ale bol som nejakou jej súčasťou. Na strednej škole som sa dokonca pokúšal robiť diskotéky. Mal som platne od brata, ktorý vtedy pôsobil v zahraničí, nejaké som si doviezol aj ja. Vtedy ma neoslovila ľahká múza, ale skôr kapely ako Led Zeppelin, Cream, Deep Purple a ďalšie povahou hudby príbuzné, pričom u mňa dominujú dodnes. Teším sa z toho, že k nim inklinuje aj môj syn, hoci je iná generácia.

Váš brat reprezentoval ČSSR v krasokorčuľovaní. Nenapadlo vám vybrať sa tým istým smerom?

Brat bol trochu v tieni Ondreja Nepelu, ale desiate miesto na olympiáde v Grenobli svedčí o tom, že patril do svetovej špičky. Kým sa do nej dostával, trávil som dosť času na štadióne aj ja – najskôr vo fusaku, neskôr s korčuľami na nohách. Potom ma však tamojší chlapi nahnali k hokeju s tým, že načo budú v rodine dvaja krasokorčuliari.

Ale rittbergera by ste dali, nie?

Či som chcel alebo nechcel, musel som to vyučovať v čase pôsobenia na FTVŠ. Pri korčuľovaní som teda študentov „znásilňoval“ aj takýmito prvkami.

Podľa jedného prieskumu z roku 2005 u nás nešportuje 43 percent populácie, 39 percent z nej športuje len nepravidelne. Bolo to kedysi lepšie?

Pohybové aktivity boli prístupnejšie. Deti na ulici športovali v neorganizovanej forme, na školách fungovali súťaže pod názvom Športové hry mládeže a pionierov, čo bolo predpokladom na to, aby neskôr nastúpili do športovej prípravy. V mládežníckych kategóriách prebiehalo výberové konanie, o miesta bol veľký záujem. Rodičia tomu dôverovali a vedeli, že dieťaťu sa nemôže stať nič horšie ako to, že ostane na ulici. Dnes akoby to nevnímali, zrejme si myslia, že to nahradia elektronické výmysly. Tak to však nefunguje.

Futbalový tréner Lešický argumentoval, že v počítačoch to nebude, keďže tie sú aj v Maďarsku a Rakúsku. Deti tam športujú viac.

Je to problém ponuky. Štát je svojim občanom, ktorí platia dane, povinný ponúknuť niečo pre skvalitnenie ich života, umožniť im vytváranie správnych návykov. Musí odstraňovať prekážky, ktoré v tom bránia, napríklad financie či nedostupnosť športových zariadení. V porovnaní so zahraničím do toho investujeme žalostne málo.

((v))

Treba finančne podporovať najmä populárnejšie športy

Viackrát ste kritizovali dávne rozhodnutie ministerky Brigity Schmögnerovej, ktorá nášmu športu odňala výnosy z lotérií. Prečo?

Lebo to bol jeden z originálnych zdrojov, ktoré si šport sám vytváral. Podstatná časť príjmov tipovacích spoločností predsa pochádza zo športu. Nebyť jeho, prakticky by sa netipovalo, možno len veci ako voľba nového pápeža. Tie peniaze sa však presmerovali do štátneho rozpočtu a „múdry“ štát teraz rozhoduje, koľko športu vôbec dá. Lenže podľa akých kritérií? Pre šport to znamenalo stratu viac ako 33-miliónov eur ročne.

Sú aj názory, že prečo by mali šport zo svojich daní dotovať aj tí, ktorých nezaujíma. Niekomu je hokej, basketbal aj futbal ukradnutý. Aký je na to protiargument?

V severnej Amerike ľudia zo svojich miezd do spoločnej kasy neodvádzajú tak veľa. V Európe je to však postavené inak, u nás je dokonca jedno z najvyšších odvodových zaťažení bežných ľudí na svete. Človek má preto právo niečo od štátu dostávať, a to v oblasti zdravotnej, sociálnej aj kultúrnej. Je len na ňom, čo z toho si vyberie, či kultúru, pohybové aktivity alebo niečo iné.

Uvedomujú si ľudia, k čomu bude mládež inklinovať v prípade, že si nič nevyberie? Že to vedie k ničnerobeniu a naničhodníctvu? To potom významne ovplyvňuje aj kriminalitu, drogové závislosti a ďalšie neduhy, ktoré prináša civilizácia. Jedinou zbraňou voči tomu je nájdenie spôsobu, aby mládež trávila svoj voľný čas zmysluplne. Teraz pritom nehovorím o vrcholovom športe, ale o záujmovej činnosti detí ako takej.

Mnohí mudrujú, ako by malo vyzerať správne financovanie športu. Ak sa ich však opýtate konkrétne, zaznievajú len nejasné vízie s tým, že na všetko je málo peňazí.

Za pôsobenia ministra školstva Jurzycu sme s istým tímom dostali úlohu pripraviť návrh reformy športu. Začali sme definovaním finančných možností a spoločenských potrieb. Nezaobišlo sa to bez kritiky, ale to súviselo s tým, že nemáme povedomie o tom, čo je skutočnou objednávkou spoločnosti od športu, teda čo od neho chceme v zmysle cieľa, ktorým je kvalita života ľudí.

Ako by to teda malo byť?

Mali by sa podporovať športy, ktoré sú na úrovni reprezentácie také úspešné, že vytvárajú nasledovaniahodné vzory, čím na športoviská lákajú aj deti. Automaticky tak nútia politikov investovať do infraštruktúry a menia aj pohľad rodičov v tom, že sú motivovaní priviesť svoje deti na tréning. Už dlhšie obdobie totiž uprednostňujeme športy, ktoré prinášajú výsledky, čo je síce fajn na potešenie sa, ale kde je dôsledok? Aké má z toho spoločnosť výhody? Priláka deti na tréning úspech v športe, ktorý je málo významný? Je taký šport garanciou, že bude pozitívne ovplyvňovať život v celej spoločnosti?

Z toho ale vyplýva posolstvo pre menej populárne športy, že na to doplatia, lebo väčšinu peňazí k sebe stiahnu hokej, futbal, basketbal a podobne.

Nie, lebo treba zachovať istú úroveň financovania aj u nich. Faktom síce je, že na tento svoj názor som doplatil v predvolebnej kampani na šéfa olympijského výboru, nemôžem ho však zmeniť, ak vyplýva z mojej takmer 60-ročnej skúsenosti. Nemôžem sa preto len tak prispôsobiť pohľadu funkcionárov zväzov, ktoré sú menej populárne a vo svojich názoroch vychádzajú zo subjektívnej potreby ich športového odvetvia, nie z potrieb spoločnosti.

Spoločnosť dnes jednoducho nevie zo štátneho rozpočtu v dostatočnej miere podporovať 84 športových odvetví. Aj bohatšie krajiny sa rozhodli ísť cestou podpory tých, ktoré považujú za spoločensky významné.

To znamená 10 až 15 športov?

Do tých 20, to je maximum. Kritériami musia byť úspešnosť a popularita, ktoré sú v istej miere vyjadrené aj počtom športujúcich v danom odvetví. Nemyslím však papierovo registrovaných športovcov, ale tých, ktorí sa pravidelne zúčastňujú športovej prípravy a súťaží organizovaných ich národným zväzom, asociáciou. A treba vziať do úvahy aj to, že malý hokejista bude stáť viac ako malý futbalista, že malý plavec, ktorý potrebuje bazén, bude drahší ako malý atlét. To sú však veci, ktoré sa dajú nastaviť. Prihliadať treba na potreby spoločnosti, nie na potreby jednotlivých športových zväzov.

Z daní ľudí nejde do športu vôbec nič

Dostaneme sa však do situácie, keď znížime už aj tak nízku podporu napríklad taekwonda, kde z majstrovstiev sveta nosíme medaily, hoci si reprezentanti hradia veľkú časť nákladov, aby vôbec mohli cestovať. Peniaze sa presunú trebárs k populárnemu futbalu, ktorý má, naopak, problém na majstrovstvá vôbec postúpiť.

Týka sa to napríklad aj bobistov. Moje názory asi nebudú zlučiteľné s tým, čo si myslí bobový reprezentant Milan Jagnešák, ale systém, ktorý navrhujem, počíta s tým, že tí, ktorí sa dostali na medzinárodnú úroveň v menej významných športoch, bude mať od štátu garanciu financovania svojich potrieb na istej minimálnej úrovni.

Porovnávať však takéto športy s futbalom, ktorý je predmetom záujmu 60-tisíc mladých ľudí u nás, sa jednoducho nedá. Cez taekwondo totiž neviem osloviť takú veľkú skupinu mladých. Ak taký šport dokáže ovplyvňovať väčšiu masu, bude mu patriť aj väčší objem peňazí.

Lenže tie malé športy dostanete do začarovaného kruhu. Nebudú mať peniaze, takže sa nebudú môcť rozvíjať ani popularizovať. Do tej druhej skupiny sa nebudú mať ako dostať.

Existujú u nás odvetvia, napríklad vodný slalom, ktoré sú síce malé, ale dobrým manažmentom dokázali vytĺcť obrovský kapitál. Dosiahli totiž výsledky, cez ktoré sa dostali aj k peniazom a ich športovci sú dnes dobre honorovanými profesionálmi. To však neznamená, že ak majú na celom Slovensku len 200 športovcov, tak dostanú väčší objem peňazí ako celý futbal. Presne to sa však v praxi stalo.

Ako chcete merať popularitu športov? Ak porovnáme karate s futbalom, je to jasné, ale futbal s hokejom bude problém, lebo kolíšu v čase. Keď boli futbalisti na majstrovstvách sveta v JAR, určite boli populárnejší ako hokejisti. Minulý rok však hokejisti priniesli medailu a otočilo sa to.

Dá sa to merať. Možno vychádzať z materiálov, ktoré sú prístupné v mediálnej oblasti na celom svete, a ktorými sa riadi celý športový marketing. Ale tiež z prieskumov verejnej mienky. Tie sme na podporu našich myšlienok skúšali aj my, ale pre krátkosť času sme nevybrali najšťastnejšie otázky. Dobre urobený prieskum verejnej mienky by však naznačil, ktoré športy chcú ľudia zo svojich daní podporovať.

A ešte jedna vec – často sa nám vyčíta, prečo chceme z toho, čo platia daňoví poplatníci, viac peňazí. Ale veď to, čo šport dostáva od štátu, nie je z koláča daňovníkov.

A z akého?

Z výnosov stávkových spoločností. Podľa mňa dnes z daní ľudí nejde do športu vôbec nič.

To presne nevieme.

Nemám to presne prepočítané, ale ak odhadnem objemy peňazí, ktoré idú cez tipovacie spoločnosti, vychádza mi to práve takto.

filc2.jpg

Nezvolili ma, lebo ma vnímali ako ohrozenie

Prečo vás pri kandidatúre na šéfa slovenského olympijského výboru nepodporil ani hokej?

Možno sa na mňa niektorí ľudia z neho urazili. Povedal som totiž, že futbal a hokej u nás považujem za rovnocenné športy. Z domáceho videnia je hokej pred futbalom, z hľadiska medzinárodného postavenia však má nevýhodu, že je menšinový. Myslím si, že to treba vidieť aj takto.

Krk vám však zrejme zlomili najmä názory na financovanie menej populárnych športov.

Zrejme áno. Problém je, že podstatná časť ľudí vníma tieto veci objektívne, ale keď príde k rozhodovaniu, menia svoje postoje pod vplyvom toho, aby o nič neprišli. Preto nový systém musí fungovať na garancii toho, že malí neprídu o to, čo im umožňuje činnosť, zároveň však musí narásť objem peňazí ako taký, aby sa prilepšilo športom, ktoré viac motivujú mládež. Veď pri zohľadnení inflácie kvapká do športu o viac ako polovicu peňazí menej než pred desiatimi rokmi.

Je len samozrejmé, že potom majú všetci obavu, že prídu aj o to málo, čo im zostalo, veď už teraz sú na likvidačnom minime. Mojou snahou bolo zaviesť systém, ktorý nebude fungovať na princípe, že viac bude mať ten, čo sa lepšie líška ľuďom na ministerstve. Tak sa to totiž dialo a môže sa diať aj dnes.

Ak ste vystrašili viac ako 60 športových odvetví, inak ako porážkou to asi skončiť nemohlo. Nepodcenili ste komunikáciu s nimi?

Je to o princípe. Nemôžem predsa získať post šéfa SOV a potom zmeniť názor, teda prísť s niečím, čím budem negovať vlastné slová. Mojou nevýhodou bolo, že som nedokázal dotyčných presvedčiť, že súčasný stav dokážeme zachovať, ale zároveň budeme hľadať cestu na jeho zlepšenie. V tom bola moja slabosť, vnímali ma najmä z pohľadu ich ohrozenia, a ja som nedokázal nájsť presvedčivé argumenty, že to bude inak.

František Chmelár teda vyhral, lebo garantoval konzerváciu súčasného nedobrého stavu?

Pán Chmelár je konzervatívny športový politik a funkcionár. Je na svojom poste 13 rokov, bol pri všetkých tých zmenách, ktoré idú negatívnym smerom. Porazil ma aj tým, že sa v diskusii vlastne k ničomu nevyjadril, lebo „však veď poznáte moju prácu.“ Mňa to utvrdilo v tom, že slovenská športová obec si neželá zmeniť súčasný zakonzervovaný stav.

Pritom ale zároveň narieka.

A to je paradox.

Spájal som Širokého a Šťastného, nebavia sa so mnou

Nie je problém aj slabá dôvera v šport ako taký vďaka jeho netransparentnosti? Stačí sa pozrieť na rekonštrukciu zimného štadióna, na to, že Široký vedľa neho staval načierno, Duckého alebo Svobodove časy v Slovane...

Médiá, zrejme aj spolu s časťou politikov, toto jednoducho veľmi radi nafukujú. Čo má slovenský šport s výstavbou zimného štadióna, ktorý má celospoločenský dosah? Ľudia si to spájajú, lebo tak im je to prezentované. Ľadový hokej, krasokorčuľovanie, short-track či curling sú športy, ktoré využívajú dané možnosti, ale z hľadiska výstavby s tým nemajú nič spoločné. Nám ako hokejovému zväzu vyčítali, že sme nestavali štadióny. Ale z čoho? To je predsa záležitosť komunálnych a centrálnych politikov.

Ľudia si to spájajú, lebo sú tam personálne prepojenia. Ak hokeju šéfuje človek s podozrením na spoluprácu s ŠtB, ak ten istý človek načierno stavia vedľa štadióna hotel a administratívnu budovu, ak sa štadión rekonštruuje predražene a hráva na ňom jeho klub, čiže sa podporil jeho biznis, má to logiku. Je to však vina médií?

To, čo hovoríte, je možno vecou osobného obrazu určitých ľudí, ale šport s tým nemá nič spoločné. Tam ide o iné financie a iné záujmové skupiny. Bol som dosť blízko na to, aby som videl aj do ekonomického hrnca. Áno, dá sa povedať, že pozitívne vplyvy z postavenia určitých ľudí sa môžu odraziť aj v marketingu, o čom svedčí príklad Slovana a KHL. Ale žeby niekto vedel zobrať peniaze zo športu, ktoré sú zo štátneho rozpočtu, či dokonca z marketingových výnosov, a preniesol ich do oblasti investícií? Vylúčené. To sa nedialo, ani sa nebude diať.

Myslím si, že ten štadión sa dal postaviť v rovnakej kvalite za menej peňazí, to sa však netýka hokeja, ale mňa ako občana Bratislavy, ktorý sa musí vyhýbať dieram na cestách, ktorému nejde poriadna mestská doprava, a tak musí všade chodiť autom. Zaujíma ma to ako obyvateľa mesta, lebo z peňazí, ktoré mohli slúžiť na iné potrebné veci, ich odišlo príliš veľa práve do spomínanej investície. S hokejom to však má len toľko, že zväz bol na štadióne nájomníkom počas šampionátu a dnes je tam nájomníkom klub, ktorý hrá KHL.

Hovoríte, že obraz určitých ľudí nemá so športom nič spoločné. Ak však Šťastný, teda nie niekto z piatej cenovej, verejne obviní šéfa hokejového zväzu Širokého, že je eštebácky súdruh, že si kupuje beztrestnosť, že korumpuje a podobne, pričom ten mlčí napriek tomu, že ho médiá oslovujú, aby mu dali priestor na vysvetlenie, ako si to má vyhodnotiť bežný laik?

Zase sa dostávame k otázke, kde je hranica medzi športom a tým ostatným. Teraz budeme zrejme stavať národný futbalový štadión, a tiež kandidovať na spoločnú organizáciu zimných olympijských hier. Opäť pritom vyskočí tento istý problém.

Moja otázka však znie – budeme niekedy vedieť urobiť deliacu čiaru medzi sprievodnými javmi ako investície a samotným športom? Ak pripúšťame, že rozhodnutia politikov o športe nahrávajú určitým finančným záujmom, tak to vždy hodíme rovno na šport? Veď ten nemôže za to, že sa tu dejú isté veci.

Ak na čele hokeja stojí nedôveryhodná osoba, nie je to nešťastím aj pre šport? Podľa vás by to ľudia nemali spájať, ale to je ťažké, ak šéfuje zväzu aj Slovanu.

To je otázka, ktorá nemá celkom jasnú odpoveď. Dôveryhodnosť človeka je otázkou diskusie. Dlhé roky som bol spojovacím človekom medzi Šťastným a Širokým, nakoniec sa to skončilo tak, že komunikácia zo strany obidvoch voči mne je dnes nulová. Ak si však človek zachová vlastnú nezávislosť a neprikloní sa na dominantnú stranu, asi je to logické. Nechcem však o tom hovoriť nič bližšie.

filc4.jpg

V kabíne viem aj nadávať, ale nie často

Veľa sa hovorí o spore Mira Šatana a Zdena Cháru za ten nešťastný stret v zápase KHL, vďaka ktorému je Šatan odstavený od hry. Chárovi dokonca nezdvíhal telefón. Ľudia hovoria aj o tom, že to môže nalomiť atmosféru v reprezentácii. Vy poznáte oboch, ako to celé vnímate?

Potrebuje to svoj čas. Miro sa dostal do istej pozície, z ktorej ten moment potom komentoval v médiách. Je to jeho názor, ja som s ním o tom nehovoril, Zdeno to zase považoval za súčasť zápasu.

Na tú zrážku neexistuje jednoznačný názor, lebo na jednej strane beriem do úvahy, že to Zdeno nemusel v zápase riešiť takto, na druhej akceptujem, že to urobil z povinnosti, ktorá mu vyplýva z hry. Je vyšší, takže kde má Miro hlavu, tam on má rameno, a je to jedna zo situácii, ktoré hokej prináša. Úprimne poviem, a nie je to alibizmus, nevedel by som byť sudcom, ktorý by dokázal vyniesť jasný rozsudok.

Keď reprezentáciu trénoval Glen Hanlon, hokejisti si ho pochvaľovali, ale výsledky boli zlé. Keď prišiel Vladimír Vůjtek, zrazu bola medaila. Čo sa zmenilo?

O tom, či ste úspešný, rozhodujú detaily. Skúsenosť a ľudskosť dnešného trénera je založená na poznaní prostredia. Má ho oveľa lepšie, než pán Hanlon, ktorý sa ocitol na cudzom ľade a asi sa trochu pokĺzol.

Čo konkrétne môže tréner urobiť, ak si odmyslíme určovanie zostavy a taktiky?

Hráči sú dnes na takej úrovni, že toho kouča v zápase vlastne ani veľmi nepotrebujú. Potom však príde moment, keď to zrazu nejde, a vtedy musí mať schopnosť a šťastie urobiť rozhodnutie, ktorému hráči uveria, čím môže zvrátiť priebeh zápasu. Súvisí to s hlbším poznaním mentality hráčov.

Tréner vtedy používa viac logiku či intuíciu?

Je to podiel logického myslenia a intuície, ktorá je podporená skúsenosťou. Coaching je špecifická oblasť manažmentu a nie je len o tom, že na lavičke určíte, aký ťah bude nasledovať. Začína sa to už pri základnom výbere hráčov.

Jednou z vážnych vecí je nájdenie súladu medzi názorom hráča a vlastným presvedčením trénera. Z toho treba odvodiť model správania sa na všetkých tak, aby bol úspešný. Ak niečo z toho zlyhá, nebude to fungovať.

Vás vnímajú ako pokojného a kultivovaného trénera. Ste taký ale aj v kabíne? Viete nadávať?

Áno, ale nie často. Každý prostriedok, ktorý sa používa často, nesie riziko, že sa opozerá. Keď budete dieťa len trestať, nedosiahnete nič rovnako, ako nedosiahnete nič, keď ho budete len kŕmiť cukrom a medom.

Áno, boli situácie, keď som musel byť ráznejší, ale nikdy som sa neznížil k tomu, aby som zhadzoval dôstojnosť hráča. A prečo? Lebo som si ho sám vybral. Ak ostal vo výbere až do záveru, znamená to, že som mu dôveroval. A ak zlyhal on, v zásade som zlyhal ja, čo len ťažko môžem vyčítať hráčovi.

Väčšina hráčov reprezentácie má dnes skúsenosti z veľkých klubov s dobrými trénermi, a ja som si vždy uvedomoval, že som vyšiel skôr z teoretickej a mládežníckej oblasti. Bolo teda mojou povinnosťou rešpektovať aj ich skúsenosti.

Čo sa deje v hlavách hráčov, keď im po príprave tréner oznámi, že idú domov a nie na turnaj? Urazí ich to?

Občas áno, stalo sa to aj mne. Je to veľmi nepríjemná časť práce, ktorá mi vnútorne nesedí, ale zároveň nevyhnutná, lebo všetci na MS alebo ZOH ísť nemôžu. V snahe dosiahnuť čo najlepší stav sa každý tréner snaží vziať tých najlepších.

Rozhodovali ste o tom priamo vy ako hlavný tréner?

Je to vec dohody. Počas môjho pôsobenia sme mali zhruba rovnaké kompetencie v tejto oblasti s generálnymi manažérmi Petrom Šťastným aj Petrom Bondrom, svoj priestor mali aj moji asistenti.

Dokáže uraziť hráča aj to, že ho preradíte z prvého útoku do tretieho?

Áno, stáva sa to. Tréner musí vtedy hráča presvedčiť, že je to dobré pre celý tím. Ak má byť účasť na turnaji vrcholom, bolo by fajn, aby to tak vnímal. Nie vždy to tak je, lebo hráč to môže zobrať ako ukrátenie možnosti prezentovať sa.

Aj sa s vami prestal niektorý rozprávať?

To nie, ale boli situácie, keď to hráč v danej chvíli zobral zle. Čas však tie hrany obrúsil.

Je iné, ak to povie prezident Gašparovič a iné, ak ja

Pamätáme si časy Slovana pred KHL. Zafajčené chodby, dlhé rady v bufetoch, agresivita, urážky. Na hokej dnes chodia mnohí z tých, čo kedysi, ale zrazu dokážu vytlieskať súpera, agresivita sa stratila. Čo sa zmenilo?

Človeka formuje prostredie. Môžeme sa tomu brániť, ale je to tak. Ak raz človek príde do žumpy, bude sa správať ako žumpa. Manažment Slovana urobil dobré kroky k tomu, aby sa prostredie skultúrnilo a ľudia to akceptujú.

Podobná zmena nastala kedysi vďaka hale aj v Košiciach, hoci dnes už je jej konštrukcia prežitá. Keby sme našli zdroje financií na rekonštrukcie štadiónov aj inde, stalo by sa to isté. Navyše na Slovane i v Košiciach teraz oveľa lepšie fungujú aj kontrolné mechanizmy, napríklad kamerové systémy. Ak niekto niečo vyvedie, ihneď je pri ňom usporiadateľ.

Ľudí láka atraktivita KHL, na druhej strane sa vie, že sú za ňou aj nie vždy čisté peniaze oligarchov. Ako celok je to pritom stratové. Šéf Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Duleba pre časopis .týždeň povedal, že KHL je zahranično-ekonomický a marketingový projekt Gazpromu, ktorý chce, aby v nej hrali kluby z krajín, kde má ekonomické záujmy.

Niektorí politici v minulosti povedali, že nevedia odlíšiť čisté peniaze od nečistých. Toho sa síce nechcem dotýkať, ale ak to celé prináša kvalitu športového zážitku v prostredí, aké je teraz na Slovane, je príjemné, že taký projekt existuje. Osoh z toho môže mať aj reprezentácia.

Že tá liga má aj isté „nekomerčné“ pozadie, môžeme komentovať len ťažko. Čas ukáže, ako a či je schopná konkurovať iným ligám, ktoré sú postavené na skutočne existujúcich komerčných a marketingových podmienkach. V súčasnom Rusku to teraz zrejme možné nie je.

Čiže dokážete ako fanúšik oddeliť športový zážitok z KHL od jej pozadia?

Asi áno.

Pred pár rokmi ale prezident Gašparovič v rozhovore pre aktualne.sk pri téme, či nevidí problém, že šport je financovaný aj z peňazí mafiánov, odpovedal, že keď tam títo ľudia nebudú, nebude futbal a s nimi ani on. Legitimizoval teda peniaze podsvetia v športe.

Je iné, ak to povie prezident republiky a iné, keď to poviem možno ja. Keby sa ma niekto pýtal na porovnanie NHL a KHL, odpoviem, že nebudem hodnotiť športovú stránku, lebo je jasné, že NHL je výrazne vpredu. Táto liga však má okrem tradície a postavenia v danej spoločnosti princípy postavené na reálnom biznise, kým v KHL to absentuje.

Ak by v Rusku prišlo k zmene politickej situácie na poste prezidenta, možno by padla aj KHL. V Amerike by sa to nemohlo stať, lebo tam rozhodujú výhradne princípy biznisu. Je to však len môj názor, nikoho by som o tom nepresviedčal.

Duleba pre .týždeň tvrdil aj to, že účasť Slovana v KHL je najmä investičný projekt, keďže jeho sponzori majú obchodné záujmy na východných trhoch.

Áno, tie ekonomické nástroje sa prepájajú, ale to je asi v poriadku, nevidel by som v tom problém. Otázne je, do akej miery to plní želaný účel, to však už nie je otázka na nás.

filc1.jpg

Že KHL v Poprade zlyhá, som vedel hneď

Prečo zlyhala KHL v Poprade? Po klube tam ostali dlhy a zlá povesť.

Bolo to nevyhnutné. Bol som veľmi kritizovaný, dokonca aj pánom Medvedevom (šéf KHL, pozn. autora) za to, že keď sa pokúšali ten projekt rozbehnúť prvýkrát, bol som výrazne proti. Dokonca z pozície viceprezidenta zväzu som ten projekt spolu s ďalšími členmi VV SZĽH de facto zastavil.

Dôvod?

Jasná nepripravenosť, a nielen legislatívna, všetko bolo šité horúcou ihlou. Neskôr som bol dokonca do toho tímu prizvaný ako budúci manažér projektu, čo som odmietol, lebo aj pri druhom pokuse, keď sa to nakoniec realizovalo, ostali pôvodné chyby. Legislatíva sa síce dotiahla, ale problémom bola vierohodnosť prísľubov financovania aj samotná kvalita kádra. Ciele sa nastavili na základe tlaku vtedajších sponzorov, hoci bolo jasné, že sa nebudú dať splniť.

Od začiatku ste vedeli, že to krachne?

Pomýlil som sa o dva týždne, mám na to svedkov. Ten projekt bol umelý, a takým je aj dnešný Lev v Prahe. Celé to totiž nie je o tom, že si vyrobím umelý klub v neprirodzenom prostredí. Potrebujem aj istú tradíciu, základňu fanúšikov.

Peniaze nestačia?

Na chvíľu áno, ale ak to celé nejde odspodu, má to len krátke trvanie. Výhoda Slovana je, že má svojich fanúšikov, že v ňom funguje koncepcia, kým u pražského klubu ju zatiaľ nevidím.

Čiže ak by do KHL miesto neho vstúpila Sparta Praha, mala by väčšie šance?

Asi by to bolo iné. Otázne je, či sa to stane, lebo nejaké pokusy tam už boli. Teraz je to na rozhodnutí tých, čo majú peniaze.

Žiadna zimná olympiáda neskončila v dobrých číslach

Je dobrý nápad opätovne kandidovať na olympijské hry?

Všetci v športe by sme sa tešili, keby sme tu mali olympiádu, ale niečo podobné sme už absolvovali, a to pod vedením tých istých ľudí. Preto to považujem za nereálne. Súčasné argumenty na podporu olympiády sú diskutabilné. Chcelo by to zásadnú vec – širšiu diskusiu na úrovni športu aj ekonómov. Ak hovoríme, že to zvýši zamestnanosť, je to fajn, ale treba si uvedomiť, z akých zdrojov sa tak udeje.

Nie je celá pointa záujmu o olympiádu najmä o tom, že J&T má záujem spropagovať svoj biznis v danom regióne?

Že tam nejaký záujem určite bude, je bez debaty, niekto za tým rozhodnutím predsa stojí. Obyčajne to býva ten, čo z toho môže nejako profitovať. Podstatná je však analýza a argumenty. Možno by nakoniec ukázali, že to je reálne, ale ja hovorím o tom, že teraz je to len politické rozhodnutie bez diskusie o tom, čo to bude stáť a čo to prinesie.

Navyše žiadna zimná olympiáda neskončila v dobrých číslach. Polopravdy, ktoré so sebou prinášajú niektorí ľudia, sú ľahko vyvrátiteľné. Vo Vancouveri je dnes trojnásobné parkovné preto, lebo mestská kasa je prázdna a peniaze musia naháňať aj takýmto spôsobom.

Niektorí argumentujú, že podstatné je vybudovanie infraštruktúry, ktorá ostane.

Ale nebude na reálne potreby po skončení olympiády predimenzovaná a drahá? Dokážeme tie športoviská využiť aj po nej? Postavím jednoduchú otázku. Čo by sa dialo so štadiónom, ktoré postavilo vedenie Bratislavy, keby Slovan nehral KHL? Koľkí ľudia by tam chodili na našu extraligu, ktorá sa zmieta vo finančných kŕčoch? Bol by som najšťastnejší, keby sa v Liptovskom Mikuláši a Poprade postavili nové štadióny, ale využijeme ich aj neskôr, keď budú mať kapacitu 14-tisíc ľudí?

Vaša vízia športu neuspela. Ste optimista, že raz sa to nakoniec aj tak pohne k lepšiemu?

Optimizmus už zo mňa vyprcháva. Po rokoch mojich snáh zaviesť systém, aby rozhodnutia nemali politický charakter, to už vidím pesimistickejšie.

Odtrhnúť politiku od zdroja peňazí v tejto krajine je, žiaľ, ilúzia. Ak chcete niečo presadiť, musíte sa angažovať v prospech tých, čo sú pri moci. Nepodcenili ste to?

Asi áno. Človek viac ovplyvní, ak je toho súčasťou. Pracoval som v tíme pána Jurzycu, neznamená to však, že som sa stal straníkom SDKÚ, hoci niektorí ľudia z opačného konca politického spektra to tak chcú vidieť. Nikdy som nebol politicky angažovaný, ani nebudem, hoci som otvorene viac sympatizant pravice ako ľavice. Ponúk do politiky na rôznej úrovni som mal veľa, dokonca aj v tomto období, ale moje vnútorné presvedčenie je, že som vyrástol v športe, trochu tomu prostrediu rozumiem, a ak môžem niečo pozitívne ovplyvniť, rád by som to urobil práve cez šport. Momentálne na to nevidím priestor, lebo je to všetko príliš spolitizované.

Pre šport ste urobili nemálo, mali ste aj výsledky. Necítite sa trochu dotknutý?

Možno v slabšej chvíli si to pripustím, ale nenárokujem si na to, aby som bol považovaný za neomylného. Myslím si len, že by som vedel prispieť k diskusii v časoch, keď to s tým športom nejde potrebným smerom. To máme stále len spomaľovať úpadok a bežať oproti konkurujúcim krajinám, ktoré nás predbiehajú, lebo začali pracovať systémovo? To všetko ma už odrádza.

Blíži sa vaša šesťdesiatka. Čo bude ďalej?

Žeby predčasný dôchodok? (smiech)

Rozhovor bol autorizovaný, Ján Filc v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Hokej»Slovensko»Olympiáda u nás? Nereálne, vedú to tí istí