Čáslavská: Rusky sa tak báli, že sa mi radšej vyhli

Věra Čáslavská v slávnom roku 1968 v Mexiku.
Věra Čáslavská v slávnom roku 1968 v Mexiku. (Autor: ARCHÍV ČTK)
Zuzana Uličianska|23. aug 2013 o 12:00

Život Věry Čáslavskej mohol byť námetom na hollywoodsky film, nebyť jej podpisu pod vyhlásením Dvetisíc slov.

VĚRA ČÁSLAVSKÁ má na fotkách plachý výraz. Táto najlepšia česká športovkyňa minulého storočia bola Lady Di svojej doby. Rok 1968 jej však priniesol nielen slávu, ale aj obrovský zlom v kariére. O tom, ako s ním bojovala, natočila dokumentárny film režisérka Oľga Sommerová. Volá sa Věra 68.

Čáslavská (1942)
  • patrí dodnes medzi najlepšie svetové gymnastky v histórii tohto športu.
  • Začala s krasokorčuľovaním, v pätnástich prešla na gymnastiku, po prvýkrát sa objavila na svetovom šampionáte v roku 1958.
  • V rokoch 1965 a 1967 vyhrala všetky veľké ženské gymnastické súťaže.
  • Na svetových, európskych majstrovstvách a olympijských hrách v Tokiu a Mexiku vyhrala spolu 35 medailí, z toho 22 zlatých.
  • V Mexiku po skončení športovej kariéry rozvíjala tamojšiu gymnastickú školu,
  • po porážke komunizmu pracovala v Kancelárii prezidenta Václava Havla a stala sa prezidentkou Československého neskôr Českého olympijského výboru.
  • V rokoch 1996 – 2005 bola aj členkou Medzinárodného olympijského výboru.

V auguste 1968 ste boli práve na sústredení na Morave. Čo vám zišlo na um ako prvé, keď ste sa dozvedeli o invázii spojeneckých vojsk?

Práve sme pri Šumperku ladili formu, to bola vždy najdôležitejšia etapa v príprave na olympiádu. Bývali sme v Sokolovni a tamojší Sokolník pán Krmila bol na nás veľmi milý aj nás poľutoval, keď videl, aké sme zodrané z tréningov. Vždy za nami prišiel a rozprával nám vtipy, aby sme sa aspoň pousmiali. V noci z 21.augusta o štvrtej ráno sme ho počuli vykrikovať, že nás napadli „rusáci“. Hovorila som si, že sa musel zblázniť, že je to zas jeden z jeho dobrých vtipov. Ibaže sa ukázalo, že nebol. Už som nemohla dospať, hneď ráno som si od neho požičala bicykel a išla na šumperské námestie, kde už boli tanky z Poľska. Všetko vo mne zovrelo. Prišli pod rúškom tmy ako lupiči do suverénnej krajiny, vôbec som to nemohla pochopiť. Tam som sa zaprisahala, že ak nás pustia na olympiádu, budem chcieť na nej počuť našu hymnu.

Napadlo vám vtedy, že vaša olympiáda môže byť aj ohrozená?

Ale iste. Ona naozaj ohrozená bola. Naši predstavitelia robili len to, čo im nadiktovala Moskva. Najprv nás nechceli pustiť. Ale potom si to v Moskve rozmysleli, uvedomili si, že tým by len umocnili fakt, že išlo o inváziu a celý svet by sa pýtal, prečo tam chýba Československo.

Zutekali ste vtedy do lesa. Prečo? ((piano))

Zo začiatku to bolo všetko neprehľadné. Nevedeli sme, čo sa deje. Rozhlas vtedy vysielal, že signatári vyhlásenia Dvetisíc slov, medzi ktorých som patrila aj ja, by mali zmeniť bydlisko a radšej sa niekde ukryť. Dopočula sa to horská služba v Jeseníkoch, ich náčelník prišiel po mňa džípom a odviezol ma do lesov na nejakú vresovú chalúpku. Ono to znie romanticky, ale bolo po sezóne, nikto tam nebol, iba správcovia a starší manželský pár. Tak som si z tej prírody musela urobiť telocvičňu. Napríklad som hádzala lopatou uhlie do pivnice, aby som si udržala mozole na rukách. Alebo som cvičila na pohodených brvnách, akoby to bola kladina.

Vaším cieľom teda bolo v Mexiku vyhrať navzdory všetkému?

Už pred okupáciou mi išlo o to obhájiť titul z Tokia, to je totiž cennejšie, ako ho získať. A potom bolo zrazu všetko úplne inak.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Čáslavská: Rusky sa tak báli, že sa mi radšej vyhli