Hokejové zásluhy Miroslava Šatana ostanú nehynúce. Symbol novej slovenskej reprezentácie bol po rozdelení bývalej federácie pri jej stúpaní z dna až na vrchol v Göteborgu 2002. Zdobia ho všetky štyri medaily, ktoré doma vítali plné námestia.
Šarky je rodený idol. Aj besniacu ženskú šataniádu vo svojej mladosti zvládal s chlapčenským úsmevom, o vzácnej životospráve askétu ani nehovorieva.
V NHL sa vyprofiloval na Pána hokejistu, do rodných Topoľčian priviezol Stanley cup. Svet ho uznáva ako hráča i džentlmena.
Po poslednom šampionáte v Helsinkách však už nešíri svoju typickú veselosť. Naopak – zmĺkol. Jeho fanúšikovia sa iba od vedenia Slovana dozvedeli, že pasívne odmietol predĺženie zmluvy. Nedávno z New Yorku cez reprezentačného trénera prejavil záujem o olympiádu v Soči.
Ten je prirodzený, devätnásťročný Šatan hral už v Lillehammeri 1994. Záujem o reprezentáciu je však aj vec verejná. Viacerí hľadajú za Mirovým postupom istú vypočítavosť.
Najzrozumiteľnejšie ju môže vyvrátiť on sám. Keď už mlčí, postačí, ak na patričnej úrovni prehovorí hokejkou.