Vážna nehoda na svahu sa počas sviatkov nestala len legende motorizmu Michaelovi Schumacherovi. V Bachledovej doline sa smrteľne zranil muž, ktorý je slovenskou lyžiarskou legendou.
Akoby symbolicky sa cesta Vladimíra Krajňáka (24. 9. 1927 - 15. 1. 2014) na druhý svet začala pri tréningu na svahu, ktorý bol jeho druhým domovom. Po páde a zlomenine lonovej kosti jedenásť dní v nemocnici márne bojoval o návrat k neuveriteľne dlhej kariére.
Priekopníci na zjazdovkách
Vlada Krajňáka možno aj s jeho o tri roky starším bratom Ottom, s Danom Šľachtom a Jožkom Krasuľom rátať medzi priekopníkov slovenského zjazdárstva. K nim sa pridali bratia Šoltýsovci či Laco Harvan.
Postavou malý, ale kondične skvelý Vlado bol dva razy na olympijských hrách. Na povojnových v roku 1948 v St. Moritzi po páde v tréningu nesúťažil, o osem rokov v Cortine d´Ampezzo skončil v obrovskom slalome na 38. mieste, slalom nedokončil, v zjazde ho diskvalifikovali. Šesťnásobný majster Československa obsadil v zjazde na majstrovstvách sveta 1954 vo švédskom Aare 27. miesto.
Viac ako tri desiatky prvenstiev a množstvo medailí mal zo súťaží veteránov, na ktorých štartoval aj po osemdesiatke. Ešte pred tromi rokmi si priniesol z veteránskeho Masters v Slovinsku zlato a bronz. Smrteľný pád sa stal počas prípravy na ďalšie podujatie.
Zúčastnil sa dvoch olympijských hier. FOTO - ČTK
Všestranne vynikajúci
„Vlado bol vynikajúci človek aj športovec. Charakterný a čestný a možno až príliš skromný,“ spomína František Odložilík (88). Tento rečovo nadaný hotelier a akademický reprezentant v zjazdovom lyžovaní bol dušou podujatí v Tatrách vrátane Svetových pohárov, v štábe ktorých bol aj Krajňák. A jazdili tu Gustavo Thöni a Alberto Tomba či Annemarie Moserová-Pröllová a Erika Hessová.
Odložilík sa úprimne priznal, že Krajňákovi občas aj závidel jeho chuť do športu i do života. „Lyžiarske gény mal akoby vrodené. Skvelú kondíciu si utužoval bicyklovaním, behaním a túrami. Málokto vie, že bol horským vodcom a aj členom Horskej služby,“ dodal Odložilík.
Neraz sa stalo, že si dal na diaľku preteky s autobusom. Kým kolegovia nastúpili na jednej stanici, on sa na druhú presunul cez kopec pešo a tam k nim pristúpil, spomína ďalší z jeho kolegov Ladislav Harvan.
Rodený Kežmarčan pochádzal z ôsmich detí. Piati – Otto, on, Mária, Žofia a Juraj – sa upísali zjazdovému lyžovaniu. Najvyššie to dotiahli Otto a Vlado.
Počas neuveriteľne dlhej kariéry utrpel mnoho zranení, ale dostal sa z nich. Po zlomenine lonovej kosti začiatkom januára tohto roku veril, že to opäť dokáže.
„Bol to preňho krutý osud, ale v čomsi aj milostivý. Odišiel s tým, čo celý život miloval. S lyžami na nohách a na svahu,“ dodal Harvan.
Ujo Vlado
Bol svedomitý lyžiar aj otec. Najmladší legendu volali ujo Vlado. Jeho ružová prilba svietila na svahu. Bol obľúbený, miloval ľudí a vždy bol ochotný pomôcť. Úsmev bol jeho poznávacím znamením a šport vášňou.
Jeho syn Vlado bol v reprezentácii spolu s novou generáciou Krasuľovcov, Šoltýsovcov – chlapcov a aj svetoznámej Jany – dievčat Harvanových. Výborne jazdila i dcéra Danka, dnes Ferulíková. Tá spomína, že otec bol výborný, ale aj prísny. Nadovšetko chránil čistotu na horách. Keď raz zahodila papierik, trval dôsledne na tom, že ho musí zdvihnúť a upratať.
Podľa nej utrpel smrteľné zranenie aj preto, lebo padol z vysokej výšky a hoci mal aj prilbu, otras bol taký silný, že zasiahol aj mozog. Zlomil si deväť rebier.
Asi to tak mal v živote napísané. Hovorili, že sa s lyžami narodil. „Teraz možno dodať, že s nimi aj umrel. Svojej láske ostal verný do smrti,“ dodala Danka Ferulíková.