BRATISLAVA. Brankár Ján Lašák si už presne nepamätá, že na posledné buly vo finále majstrovstiev sveta v Goteborgu sa kúsok pred ním postavil práve Miroslav Hlinka.
„To všetko sú len hokejové spomienky. Iba hokejové, podobných či dôležitejších momentov mi z hlavy vyprchali už tisícky.
Keď som sa v nedeľu dozvedel o Mirovom konci, prvý sa mi pred očami vybavil obrázok, ako sme s Mirom vedľa seba oplakávali spoluhráča Martina Čecha v Pardubiciach. Po tréningu sa tiež zvykol lúčiť úsmevom,“ povedal Lašák. Stalo sa to 6. septembra 2007, ich 31-ročný kamarát neprežil autonehodu.
Oplakávali spoluhráča v Pardubiciach
„V tej sezóne sme získali v Pardubiciach striebro. Ľudia si tam Mira rýchlo obľúbili. On prehral buly možno raz za rok, bránil s úžasným nasadením, neváhal sa vrhnúť do žiadnej strely a sám ich pálil presne príklepom,“ dodal 35-ročný brankár Liberca Lašák, ktorý si spolu s Hlinkom vybojovali na svetových šampionátoch v rokoch 2000, 2002 a 2003 všetky tri druhy medailí.
„Mira každý poznal ako pohodového chlapíka, jeho vtipná poznámka mala vždy pointu, kabína sa prirodzene rozosmiala,“ dodáva Lašák s bolestným novým poznaním.
„Aj známy komik Robin Williams hral vlastne vždy klauna a potom si sám siahol na život. Lenže Miro bol zdravý športovec.“
So starým kamarátom komunikoval Lašák pred dvoma rokmi cez Facebook. Keď sa vlani rozchytával na začiatku sezóny v Trenčíne, Dukla mala v tíme Mirovho 21-ročného syna Michala. Útočníka.
„Mladý Miško sa mi javil už v tomto veku agresívnejší fyzicky, i keď Miro bol tiež dynamický korčuliar. Ťažko odhadovať, či syn pôjde v stopách hokejovo úspešného otca. Veľký Hlina mal neuveriteľnú schopnosť predvídať hru.“
Štyridsaťročný kapitán Dukly Trenčín Róbert Petrovický s Mirom tiež oslavoval titul v Goteborgu.
„Keď som sa to dozvedel, podišiel som k tablu na stene, kde je zarámované naše zlaté mužstvo. Jeden z najlepších chlapov už nie je medzi nami,“ ostal zdrvený Petras, ktorý je známy nezlomným hokejovým srdcom.
Prvý kamarát v Trenčíne
„Miro bol môj prvý kamarát z Trenčína. Keď som tam pred 25 rokmi prišiel ako dorastenec zo Žiliny, bez veľkých rečí sa ma ujal, prvé noci som spával uňho.“
O jeho umelecko-komických výstupoch a dare reči kolujú legendy.
„Teraz viem, že musel mať v sebe aj nejakého diablika. Škoda, že v tej chvíli nemal pri sebe osobu, čo by ho odviedla od takej myšlienky,“ ticho dodal Petrovický.
„Ten víťazný pokrik ciki-caki sme v kabíne zvykli ťahať na striedačku. Na plné hrdlá. Bez Mira to už nikdy nebude ono.“