Belgičanka na paralympiáde bojuje o medaily, uvažuje však o eutanázii

RIO DE JANEIRO. Paralympijské hry prinášajú nielen silné príbehy v súvislosti so športovými výkonmi jednotlivých protagonistov. 

Pútajú aj životné osudy hendikepovaných športovcov, ktorí majú nezlomnú vôľu a napriek rôznym prekážkam bojujú so svojím osudom.

Belgičanka Marieke Vervoortová je dvojnásobnou paralympijskou medailistkou z Londýna 2012, na atletickom štadióne súťaží v jazde na vozíku.

V Riu pridala striebro na 400 m a v sobotu 17. septembra ju čaká paralympijská rozlúčka na 100 m, kde obhajuje zlato spred štyroch rokov.

Pre 37-ročnú niekdajšiu paratriatlonistku to čoskoro nebude len rozlúčka so súťažnou kariérou, ale možno aj so životom.

Pred odchodom do Ria de Janeiro vyhlásila, že po návrate z Brazílie reálne zvažuje podstúpiť dobrovoľný odchod z tohto sveta - eutanáziu.

Trpí totiž nevyliečiteľnou degeneratívnou poruchou, ktorá jej spôsobuje ukrutné bolesti.

V zdravotníckych zariadeniach trávi viac času ako kdekoľvek inde, lekári sa jej museli venovať aj po príchode na paralympiádu. Napriek všetkému už získala jedno striebro a stále je v hre ešte o jednu medailu.

"Rio je moje posledné želanie," vyhlásila pre belgické média športovkyňa pár týždňom pred odletom do Brazílie. "Mám hrozné bolesti a niekedy počas celej noci nespím viac ako desať minút. A potom idem trénovať," dodala.

Vervoortová už podnikla všetky potrebné kroky, aby vo svojej vlasti mohla podstúpiť eutanáziu. Tá je v Belgicku za istých podmienok povolená od roku 2002.

Po svojom poslednom vystúpení v Riu však pre DPA poznamenala: "Belgická tlač sa dopustila omylu, okamžitá eutanázia nehrozí. Keď budem prežívať viac zlých než dobrých dní, mám potrebné dokumenty. Ten čas však ešte nenastal."