Ľudia nadávajú pred vlastnými deťmi. Vyrastú z nich rovnakí primitívi, tvrdí Rančík

Radoslav Rančík (s číslom 13) dvíha nad hlavu víťaznú trofej.
Radoslav Rančík (s číslom 13) dvíha nad hlavu víťaznú trofej. (Autor: TASR)
Matúš Krčmárik|25. máj 2017 o 16:36

Najlepší slovenský basketbalista hovorí o titule s Interom, o úrovni slovenskej ligy aj o sebavedomí, ktorému sa naučil v Amerike.

Pred rokom ste s Komárnom prehrali v semifinále ligy 0:4 na zápasy, tento rok ste ho vo finále zdolali 4:1 a stali sa majstrami. V čom bol tohtoročný Inter iný?

„Každý tím má v sebe niečo iné. Teraz sme mali lepšiu dlhodobú prácu, celú sezónu nás viedol jeden tréner, nemenili sa ani hráči. Vedeli sme, čo od seba očakávať. Navyše, ostalo jadro slovenských hráčov z minulého roka. Boli sme lepšie trénovaní a lepšie pripravení, najmä po taktickej stránke.“

Radoslav Rančík

Má 37 rokov, meria 206 centimetrov.

Bratislavčan hral basketbal na strednej škole aj na univerzite v USA.

Hral aj za talianske Treviso, turecký Galatasaray Istanbul či český Nymburk.

V Česku získal šesť titulov, tento rok sa stal s Interom Bratislava prvýkrát majstrom Slovenska.

V posledných štyroch rokoch ho vyhlásili za najlepšieho basketbalistu Slovenska, dokopy túto anketu vyhral sedemkrát.

Inter v tejto sezóne prehral v Spišskej Novej Vsi, ktorá skončila predposledná a funguje viac-menej na amatérskej úrovni. Potom ste získali titul po suverénnych výkonoch v play off. Čo to hovorí o lige?

„Počas sezóny sme mali veľa zranených hráčov. Nezáleží na tom, v akých podmienkach v Spišskej Novej Vsi hrajú. Pracujú na sebe rovnako tvrdo ako my. Basketbal je nádherný v tom, že ktokoľvek môže prehrať kdekoľvek. Aj tímom z NBA sa stalo, že prehrali v Európe, hoci ich súperi možno neboli takí kvalitní. V jednom zápase je možné všetko, aj keď to už asi neplatí o celej sérii.“

Aká je úroveň slovenskej ligy?

„Sme minimálne na úrovni českej, maďarskej či rakúskej. Slovenská liga vôbec nie je taká zlá, ako si niektorí myslia. Samozrejme, nie každý ligový hráč má kvalitu. V zahraničných tímoch býva vyšší počet kvalitných hráčov, v našich kluboch majú na ligu tak ôsmi, deviati z dvanástich hráčov na súpiske.

Slovensko v zahraničí nevnímajú ako basketbalovú krajinu, ale skôr ako krajinu hokeja či futbalu. Na futbal pritom nechodí toľko ľudí ako na basketbal. Na Slovan príde 500 ľudí, čo je náš priemer. Na finále chodilo možno 2700 ľudí. Plné haly sú aj v Prievidzi či v Handlovej.“

V slovenskej lige je pravidlo, že v každej chvíli musí byť na palubovke aspoň jeden domáci hráč. Sú tým slovenskí basketbalisti zvýhodnení?

„To, že musí hrať jeden Slovák, by mala byť pre hráčov skôr motivácia, aj keď niekoho to uspokojí. Ja som však mentálne úplne iný.

Tým, že som hral v zahraničí, vidím basketbal inak. Som veľmi súťaživý. Ak by mi niekto zaberal miesto, trénujem toľko, aby som ho vytlačil zo zostavy. Nie každý je taký. Ja chcem byť lídrom.“

Roky ste hrali v špičkových európskych ligách. Pred dvomi rokmi ste prišli na Slovensko, kde je basketbal na nižšej úrovni, počas zápasov u súperov vám ľudia vulgárne nadávajú. Stojí vám to za to?

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Halové športy»Basketbal»Ľudia nadávajú pred vlastnými deťmi. Vyrastú z nich rovnakí primitívi, tvrdí Rančík