Slováci dokázali, čo nik pred nimi. A potom za to zaplatili životom

O rok to budú tri desaťročia, čo vyvrcholila zlatá éra slovenského himalájizmu. Rozprávková sezóna: päť rôznych osemtisícoviek za štyri mesiace, deviati na ich vrcholoch, dve jagavé cesty módnym alpským štýlom a k tomu svetové ocenenie za výstup roka. Krásny rok – až na jeho hrozne tragický záver...

Londýnsky Alpine Journal, najstaršia, vyše pol druha storočia bez prerušenia vychádzajúca horolezecká ročenka na svete, venovala v roku 1988 Slovákom toľko priestoru ako nikdy predtým ani potom. Kľúčovo dvom jesenným expedíciám.

Štrnásťdňový výstup Zoltána Demjána a Kazachov Jurija Mojsejeva a Kazbeka Valijeva juhozápadným pilierom „čisto alpským štýlom“ na vrchol Dhaulágiri označila „z hľadiska dĺžky, výšky a obťažnosti vzhľadom na moderný štýl lezenia za nespochybniteľne najlepší výkon himalájskeho roku 1988“.

Na 370 kilometrov vzdialenom a obrazne o poschodie vyššom Mount Evereste sa paralelne odohrával iný zápas o významný výkonnostný posun, zároveň boj s predsudkami. Napokon sa, žiaľ, skončil bojom o život, na dôvažok – prehraným.

Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just ako prví na svete zvládli alpským štýlom, čiže bez kyslíka a budovania táborov, takrečeno na jeden záťah povestnú Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Everestu, pričom Just sa dostal až na hlavný vrchol (8848 m). Od podvečera 17. októbra 1988 však po nich niet stopy.

Naprotiveň Boningtonovi – naľahko

Najstrmšou stenou najvyššej hory po takmer desaťročí intenzívnych pokusov ako prví vyšli v roku 1975 britskí horolezci. Cestou, ktorá dostala meno po šéfovi výpravy Chrisovi Boningtonovi. Osemnástim Britom pomáhalo takmer štyridsať Šerpov a desiatky kyslíkových fliaš. Prišli s tridsiatimi tonami materiálu a postavili šesť táborov.

Bonington dostal za úspech Rad britského impéria a cestu aj knihu nazval Hard Way – Tvrdá cesta. Keď u nás o päť rokov vyšla v českom preklade, v horolezeckej komunite sa stala bestsellerom. Dve vety z nej neskôr aj veľkým pokušením pre ambicióznu generáciu lezcov.

„V Himalájach sa čoraz viac presadzuje alpský prístup k lezeniu – bez výškových nosičov, bez fixných lán... V juhozápadnej stene Everestu však o podobnom prístupe nemôže byť ani reči,“ nekompromisne skonštatoval Bonington. Keď mu vyčítali, že na expedícii až prehnane riskoval a domov sa vrátil bez Micka Burka, člena druhého vrcholového tímu, zareagoval: „Keby každá generácia prenechávala všetko na tie ďalšie, neexistoval by pokrok.“

Myšlienka skúsiť britskú cestu moderným štýlom, v malej skupinke, naľahko a bez kyslíka skrsla v hlavách Jarýka Stejskala a Dušana Becíka v roku 1985, keď hľadeli na Everest po ich, ale aj svetovo prvom zimnom alpskom výstupe na Čo Oju. O jej realizáciu sa Stejskal, Becík a s nimi Josef Rakoncaj a Peter Božík pokúsili počas československej everestskej expedície 1987.

Od vedúceho Ivana Gálfyho však dostali len jednu šancu a tú zahamovala víchrica.

Cieľu zodpovedali aj podmienky

Ďalší pokus nasledoval o rok už čisto v slovenskom zložení: Becíka a Božíka doplnili Jozef Just a Jaroslav Jaško. Výpravu organizoval bratislavský klub IAMES a netrocháril.