Slovenské stopy vo výškach. Od prvých pokusov až po Korunu Himalájí

1965

Prvé expedičné skúsenosti získali čs. horolezci v Hindúkuši. Pôsobenie v oblasti Váchánu, ktorého výsledkom bolo 17 prvovýstupov zväčša na panenské šesťtisícovky, umožnilo pozvanie Olympijského výboru Afganistanu, ktoré vybavil František Kroutil, vtedajší tajomník Čs. olympijského výboru a člen Medzinárodného olympijského výboru (1956 – 1981), v mladosti vášnivý horolezec.

Výpravu viedol Vladimír Šedivý (v Prahe pôsobiaci rodák zo Záhorskej Vsi) a jej členmi boli aj Ivan Gálfy, Jozef Psotka a Ivan Urbanovič.

1967

Druhá výprava (v nej znova aj Gálfy a Urbanovič) smerovala do pakistanskej časti Hindúkušu: vytýčila novú cestu severozápadným hrebeňom na Tirič Mír (7708 m), najvyšší vrch celého pohoria, a vyliezla aj na jeho panenský západný vrchol (7487).

1969

Slováci zorganizovali až dve expedície: kým menšia, bratislavská si pod vedením nedávno zomrelého Tibora Šurku ešte dodávala sebavedomie v Hindúkuši výstupom na jeho tretí najvyšší štít Istor-o-nal (7380, na vrchole Jozef Psotka, Milan Mereš, Ivan Fiala, Juraj Zaťko), tatranská sa prvý raz vybrala do Himalájí.

Slováci s ich objavovaním chceli začať na Hidden Peaku, čiže na Gašerbrume I. (8068), ale Pakistanci im dali povolenie na najzápadnejšiu osemtisícovku Nanga Parbat (8125). Výprave vedenej Ivanom Gálfym však zlé počasie umožnilo dostať sa len po severné rebro Rakiotského štítu (6950).

1971

Jedenásteho júla stáli na osemtisícovke ako vôbec prví horolezci z východného bloku dvaja Slováci: Bratislavčan Ivan Fiala a Tatranec Michal Orolin. Druhá Gálfyho expedícia ako celkovo piata vyšla na deviaty najvyšší vrch sveta Nanga Parbat (8125) – a to z Rakiotského údolia vyše 16 km dlhou cestou prvovýstupcu Hermanna Buhla, ktorú po Rakúšanovi a našich nik nezopakoval.

Trio Jozef Psotka, Arno Puškáš a Ivan Urbanovič pridalo prvovýstupy na predvrchol (7910) a juhovýchodný vrchol (7530).

1973

Pokus 19-člennej čs. výpravy s ôsmimi Slovákmi o prvovýstup juhozápadným pilierom piatej najvyššej hory Makalu (8463, podľa novších údajov 8485 m) sa skončil tragicky: Čech Jan Kounický, opravujúc ventil na kyslíkovom prístroji, vo výške 7850 m spadol a ťažko sa zranil – zniesť sa ho podarilo len do stanu 5. tábora, kde po niekoľkých dňoch zomrel.

1976

Gálfyho výprava (8 Slovákov v 18-člennom tíme) výstupom Vladimíra Petríka a Sylvu Tallu na južný vrchol Makalu (8010) po troch rokoch dokončila prvovýstup juhozápadným pilierom (prvý československý na himalájskej osemtisícovke) a 24. mája Tatranec Milan Kriššák, po ňom Španiel Jorge Camprubi a s odstupom aj Čech Karel Schubert vyšli juhovýchodným hrebeňom na hlavný vrchol (8485) – čs. výškový rekord.

Aj táto expedícia si však vyžiadala obeť – Schubert nezostúpil. Kriššák v r. 1979 s ďalšími skúšal prvovýstup juhozápadným pilierom na Jannu (7710, pilier vyliezli, ale vrchol nedosiahli) – štyri dni po návrate sedel v helikoptére záchranárov, ktorá sa v Tatrách zrútila, a zomrel na následky zranení.

1981

Desať rokov po najzápadnejšej osemtisícovke vystúpili Slováci aj na najvýchodnejšiu – na Kančendžongu (8586). Výpravu, ktorá expedične, ale bez kyslíka, zopakovala iba rok starú japonskú cestu zo severu (ôsmy výstup na horu vôbec), Gálfy omladil, ale v závere vsadil na skúsených štyridsiatnikov.

Piaty tábor (7900) pomohol postaviť aj Jozef Just, ale na vrchol už šli len smoliari záverov predošlých výprav – Jozef Psotka a Ľudovít Záhoranský. Na dlhom zostupe sa vytrápil najmä Psotka...

1984

Himalájsky boom vrcholil: Slováci skúšali šťastie na piatich (!) osemtisícovkách.