Vyhrával na palubovke i v živote. Zomrel úspešný basketbalista Andrej Lukjanec

Agentúrnu správu sme nahradili autorským textom.

BRATISLAVA. Aj tí, ktorí ho osobne nepoznali, mali pocit, že je to ich starý známy. Ako ja. Bol som v hale pri všetkých deviatich pezinských tituloch majstra Slovenska, pri všetkých bol na palubovke Andrej Lukjanec.

V roku 1993 som mal osem rokov, v roku 2010 už 25. Na prvé zápasy ma brali rodičia, potom sme už s kamrátmi hráčov počas rozcvičky otravovali, aby sa nám podpísali na rapkáče, prvé pokusy o rande a nakoniec aj ako novinár so zápisníkom a diktafónom v ruke.

Okolnosti sa menili, no pri tomto všetkom platilo, že Andrej Lukjanec na palubovke v pezinskom drese a zas bude hviezdiť. Zas dá do toho všetko a s najväčšou pravdepodobnosťou vyhráme.

V Pezinku náhodou

Lukjanec prišiel na Slovensko v roku 1989. Sníval o NBA, no skončil na skúške v Interi Bratislava, kde si ho však nevybrali. Jeho ležérny pohyb nevyvolával dojem, že bude hviezdou, aj keď mal za sebou zápasy v juniorskej reprezentácii Sovietskeho zväzu a neskôr aj v seniorskom B-tíme.

V štruktúrach Interu vtedy pracoval Justín Sedlák, ktorý zároveň v Pezinku hrával druhú ligu. Rodáka z ukrajinskoho Mariupolu presvedčil, aby to skúsil v neďalekom meste a neoľutoval.

Od začiatku bol hviezdou. Vždy vedel, kde má stáť, bojoval o každú loptu a najmä, mal na slovenské pomery neskutočnú strelu. Pri strele spoza hlavy bol prakticky neblokovateľný, presadzoval sa spod koša aj spoza trojkovej čiary.

Prvý titul v roku 1993, potom v 1997 a každý rok až do roku 2002. Aj keď v pezinskom tíme hrali hráči so skúsenosťami z NBA či Aramis Naglič, ktorý získal s chorvátskou reprezentáciou striebro na olympiáde v roku 1992, keď podľahli až legendárnemu amerického Dream Teamu, Lukjanec patril vždy medzi najväčšie hviezdy.

Desiatky, možno stovky pezinských chlapcov sa dalo na šport, lebo chceli byť ako on. Možno aj preto teraz pochádza tak veľa športových novinárov práve z Pezinka.

„Celé mesto žilo basketbalom. Hlavne utorky boli pre ľudí, keď sa hrali európske poháre, sviatkom. Hrali sme proti Panathinaikosu Atény, Partizanu Belehrad. Darilo sa nám, ľudia nás zastavovali v meste, bol to skvelý pocit,“ povedal v roku 2009 v rozhovore pre SME.

Strelec vie

Možno sme niekedy nechápali, prečo aj po štyroch neúspešných pokusoch spoza oblúka skúša ďalší a znovu nedá. Nechápali sme, čo má Lukjanec v hlave. Mal natrénované, trojky vedel hádzať, a najmä , vedel, že to vie. Štatistika nepustí.