Pred dvadsiatimi rokmi ste prežili svoju najúspešnejšiu sezónu. Spomínate na ňu?
„Skôr mi to pripomenú ľudia z môjho okolia. Nedávno mi volal známy a vraví: Igor, dnes si pred dvadsiatimi rokmi získal medailu. Samému mi to málokedy napadne.“
V roku 1997 ste boli lídrom svetových tabuliek. Zabehli ste vtedy slovenský rekord 13,13 sekundy. Verili ste, že by ste na šampionáte mohli získať medailu?
„Vedel som, že mám na to formu, no na medailu sa musí stretnúť viac vecí. Niekedy stačí, aby nevyšla jedna a máte po nádejach. Vedeli sme, že mám na to. Aj tréner to tušil a aj novinári mi to dokola pripomínali.
Na majstrovstvách napríklad za mnou prišiel bývalý svetový rekordér a olympijský víťaz Američan Roger Kingdom a vraví: 'Igor, sústreď sa na to. Máš veľkú šancu získať medailu.' Ja som to vedel. Moje výkony aj výsledky tomu nasvedčovali. Lenže šanca je jedna vec a realita druhá. Na to, aby ste ju využili, musíte byť v danej hodine pripravený. Mne sa to nakoniec podarilo.“
Aj po dvadsiatich rokoch stále držíte slovenský rekord na tejto trati. Kde je dnes slovenská atletika?
„V tých časoch som mal rekordy aj na hladkej stovke, dvojstovke a v štafete. V šprinte moje časy prekonali mladí bežci, ale na prekážkach sa k môjmu rekordu nik nepriblížil. Talenty v atletike určite máme, no je ich málo. Napríklad do šprintu prišla mladá krv, ako je Ján Volko, ktorý robí veľmi pekné výsledky a drží šprint vysoko.“
Medzi prekážkarmi však na vaše výkony nikto nenadviazal. Prečo?
„Je to veľká škoda a je mi z toho smutno. Som síce aj šprintérom, no srdcom som bol predovšetkým prekážkar. Pred štyrmi rokmi sa Viliam Papšo dostal pod 14 sekúnd. Ale to je stále ďaleko. A najhoršie je, že momentálne sa nikto nádejný neukazuje. Niekto, kto by bol schopný behať časy aspoň pod 14 sekúnd. Je mi to ľúto. Hľadáme, pracujeme, ale nie je záujem.“
Prečo nie je?