Novodobé olympijské hry

Obnovenie olympijských hier priamo súviselo s archeologickými vykopávkami, predovšetkým priamo v Olympii už spomínaným berlínskym helenistom Ernstom Curtiusom a prudkým rozmachom moderného športu predovšetkým v Anglicku.
Z myšlienky sa však stala skutočnosť v tretej veľmoci vtedajšej Európy vo Francúzsku. Barón Pierre de Fredi Coubertin (1863 - 1937), zakladateľ moderných olympijských hier, bol predovšetkým pedagógom. Vo svojich štúdiách vychádzal z antického obrazu ideálneho človeka, ako i z názorov britského učiteľa Thomasa Arnolda: "Pohyb sa musí stať základným kameňom každej racionálnej výchovy". Coubertin viedol neľahký boj. Na britských ostrovoch bol šport už vtedy skôr biznisom (box, dostihy i začiatky futbalu) alebo kratochvíľou pre bohatých. Antický vzor sa s tým pramálo zlučoval. Svoje myšlienky vyslovil barón po prvý raz na parížskej Sorbone v roku 1882, ale nenašiel pochopenie. Na jún 1884 potom zvolal na pôdu slávnej univerzity kongres o športe. Skončilo sa jednomyseľným súhlasom s obnovením hier. Predpokladalo sa, že po úvodnom podujatí v Aténach sa budú olympijské hry cyklicky opakovať každé štyri roky v rozličných veľkých mestách sveta. Tento bod nebol jednoznačný, prvý predseda Medzinárodného olympijského výboru(MOV) grécky spisovateľ Demetrius Vikélas (Coubertin bol sprvoti iba generálnym sekretárom organizácie) bol zástancom myšlienky jediného organizátora olympiád Atén. Prvé roky Grékovi aj nahrávali. Po skvelej premiére pod Akropolou (6. 15. apríla 1896) boli nasledujúce hry v Paríži (1900) a americkom St. Louis (1904) v závese svetových výstav. Aténsku reprízu roku 1906 pri príležitosti desaťročnice od prvej olympiády nikdy nezaradili medzi OH, hoci splnila dôležitú úlohu. Od toho času MOV striktne dodržiava, aby sa hry olympiád konali zásadne samostatne, nezávisle od iného podujatia. Je pritom paradoxom, že práve Coubertin chcel, aby prvé OH usporiadali práve v Paríži v roku 1900 pri príležitosti svetovej výstavy, o organizáciu sa uchádzala aj Budapešť, ktorá chcela hry zakomponovať do maďarských osláv svojho milénia plánovaného na rok 1896. Našťastie, z boja vyšli víťazne Atény. Uznal to aj Courbertin, od roku 1896 už predseda MOV, ktorý sa dočkal satisfakcie po vydarených druhých OH v meste nad Seinou v roku 1924.

Doteraz bolo usporiadaných XXVII. olympijských hier :

1896 v Aténach
1900 v Paríži
1904 v St. Louis
1908 v Londýne
1912 v Štokholme
1920 v Antverpách
1924 v Paríži
1928 v Amsterdame
1932 v Los Angeles
1936 v Berlíne
1948 v Londýne
1952 v Helsinkách
1956 v Melbourne
1960 v Ríme
1964 v Tokiu
1968 v Mexiku
1972 v Mníchove
1976 v Montreale
1980 v Moskve
1984 v Los Angeles
1988 v Soule
1992 v Barcelone
1996 v Atlante
2000 v Sydney

Od roku 1924 bola taktiež zavedená zimná časť olympijských hier.
Zimné olympijské hry sa konali v rokoch:

1924 v Chamonix
1928 v St. Moritzi
1932 v Lake Placide
1936 v Garmisch - Partenkirchene
1948 v St. Moritzi
1952 v Oslo
1956 v Cortine d'Ampezzo
1960 v Squaw Valley
1964 v Innsbrucku
1968 v Grenobli
1972 v Sappore
1976 v Innsbrucku
1980 v Lake Placide
1984 v Sarajeve
1988 v Calgary
1992 v Albertville
1996 v Lillehameri
1998 v Nagane
2002 v Salt Lake City

Olympijské hry, ktoré sa mali uskutočniť v roku 1916 v Berlíne boli zrušené kvôli 1. svetovej vojne; podobne kvôli 2. svetovej vojne boli zrušené hry v rokoch 1940 a 1944. Kvôli politike sa moderné olympijské hry často dostávali do protikladu s pôvodným zámerom podporovať medzinárodné priateľstvo v športových disciplínach. V roku 1936 na olympiáde v Berlíne Adolf Hitler odmietol uznať výkony čierneho amerického boxéra Jesse Owensa, ktorý vyhral štyri zlaté medaily.

Olympijske hry v roku 1972 v Mníchove boli poznačené krvavou tragédiou, ktorá vyrástla z politickej krízy na Blízkom východe. Členovia arabskej teroristickej organizácie zabili dvoch izraeleských atlétov, a vzali ako rukojemníkov ďalších deviatich, ktorých neskôr zabili pri prestrelke s políciou na mníchovskom letisku (zastrelení boli aj piati teroristi a jeden nemecký policajt). Olympijsky program bol vtedy pozastavený na jeden deň na počesť zavraždených izraelských atlétov.

OH v Montréale v roku 1976 boli tiež poznamenané politickými problémami. Hostiteľská kanadská vláda zamietla taiwanskému tímu niesť svoju zástavu a mať zahranú svoju národnú hymnu. Preto sa reprezentanti z Taiwanu nezúčastnili hier. Ďalší problém sa týkal väčšiny černošských národov. Žiadali totiž, aby bol Nový Zéland vylúčený z olympiády, pretože jeho rugby tím hral vtedy v Juhoafrickej republike, kde sa vtedy realizovala segregačná rasová politika. Keďže táto ich požiadavka bola zamietnutá, 31 černošských národov zamietlo svoju účasť v Montréale, čím vyjadrila svoj odpor voči apartheidu.

Spojené štáty po nekonečných diskusiách bojkotovali účasť svojich reprezentantov na olympijských hrách v Moskve v roku 1980 na protest proti vstupu sovietskych vojsk do Afganistanu. Ďalších 64 krajín sa pripojilo k tomuto protestu. Ako odvetu, Sovietsky zväz s vyjadrením pochybností o bezpečnosti svojich reprezentantov bojkotoval olympijské hry v Los Angeles (ďalších 15 krajín vrátane ČSSR bojkot poslušne podporilo).

Vtedy rekordných 160 krajín sa zúčastnilo olympiády v Soule v roku 1988. Našťastie jedinou politickou kontroverziou týchto hier bol neúspešný pokus Kórejskej ľudovo-demokratickej republiky slúžiť ako spoluusporiadateľ.

Olympijské hry v Barcelone v roku 1992 odzrkadlili zmenenú politickú situáciu vo svete. Spojený tím vytvorilo 172 športovcov z bývalého sovietskeho zväzu (spolu s ruskými reprezentantmi vystupovalo aj 11 bývalých sovietskych republík), Po prvýkrát od 2. svetovej vojny vystúpilo na olympiáde aj zjednotené Nemecko. Od roku 1960 dostala po prvýkrát povolenie na olympiáde štartovať aj Juhoafrická republika.

Na posledných letných Olympijských hrách v Atlante `96 sa zúčastnilo doteraz rekordných 197 krajín.

Okrem rastúceho počtu krajín, ktoré sa zúčastňujú olympijských hier, je pozoruhodný i nárast zúčastnených športovcov. V roku 1896 súťažilo v Aténach 285 športovcov. V Atlante pred štyrmi rokmi bolo približne 10,800 športovcov. Tým vzrástol význam olympijskej kvalifikácie pre vzrastajúcu výkonnosť amatérskeho športu.

Slávnych i zložitých sto rokov – od Atén 1896 po Atlantu 1996

V júni roku 1894 po výnimočnom prejave francúzskeho baróna Pierra de Fredi Coubertina na pôde parížskej Sorbony sa rozhodlo o obnovení antickej tradície a usporiadaní olympijských hier nového veku. Otvorili ich už 6. apríla 1896 v Aténach. Hry v Sydney budú mať poradové číslo 27, hoci olympiády sa uskutočnili len 24 ráz. Číslovanie totiž zahrňuje aj Hry, ktoré sa pre dve svetové vojny nekonali (Berlín 1916, Tokio 1940, Londýn 1944).

I. ATÉNY
(6. – 15. apríla 1896)
Počet účastníkov 280 / muži 280. Krajiny: 13.
Na novom štadióne Panathinaikon, vybudovanom v antickom duchu, na mieste, kde stál v staroveku aténsky štadión, otvoril olympiádu pred 60 000 divákmi grécky kráľ Juraj I. Prvým víťazom bol americký trojskokan James B. Connoly. Celosvetovú premiéru vôbec mal maratón. Podľa myšlienky Francúza Michela Bréala oživili spomienku na najpamätnejší deň starej Helady. Spojené grécke vojská zastavili roku 490 pred n.l. pri dedinke Marathón presilu perzských armád. Vojak Pheidiphides bežal viac ako 42 km zvestovať do chrámu bohyne Atény správu o slávnom víťazstve. Po výkriku zvíťazili sme, padol mŕtvy.
Symbolicky – prvým olympijským víťazom na tejto posvätnej trati sa stal grécky pastier bežiaci v kroji Spyridon Louis z dedinky Marousi, ktorá je dnes mestskou súčasťou Atén a jej začiatok tvorí olympijský komplex, ktorý je základom športovísk Hier XXVIII. olympiády 2004. Medailami dekorovali iba prvých dvoch – víťaza striebornou, druhého bronzovou medailou.

II. PARÍŽ
(14. mája – 28. októbra 1900)
Počet účastníkov: asi 1529 /
muži asi 1500, ženy 21.
Organizátori považovali športové podujatie iba za doplnok svetovej výstavy a podľa toho sa aj správali. V Paríži prvý raz štartovali aj ženy. Športovcov dekorovali pamätnými mincami a venovali im predovšetkým veci spotrebného tovaru. Hry boli veľkým sklamaním pre Coubertina.

III. ST. LOUIS
(1. júla – 23. novembra 1904)
Počet účastníkov: 680 /
muži 674, ženy 6. Krajiny: 13.
Olympijské zápolenie sa opäť odohrávalo v tieni iných atrakcií svetovej výstavy. Pierre de Coubertin bol veľmi smutný, že organizátori zaradili do programu aj takzvané antropologické hry. Šlo napríklad o súťaže Indiánov, afrických trpaslíkov, dlhonohých Patagóncov a ďalších príslušníkov etnických menšín v prekážkovom behu a vrhu balvanom.

IV. LONDÝN
(27. apríla – 31. októbra 1908)
Počet účastníkov: 1999 / muži 1956, ženy 43.
Hry boli síce rozťahané, ale patrili iba športu. Na slávnostnom otvorení nastupovali prvý raz výpravy v jednotnom oblečení za svojimi štátnymi vlajkami. Víťazom prvýkrát odovzdávali zlaté medaily, druhým striebro, tretím bronz.
V. ŠTOKHOLM
(5. mája – 22. júla 1912)
Počet účastníkov: 2490 /
muži 2437, ženy 53. Krajiny: 28.
Organizácia a vybavenosť športových zariadení sa stali vzorom pre nasledujúce olympiády. Prvý raz sa na podujatí zúčastnili zástupcovia všetkých kontinentov, olympijskú premiéru malo Japonsko. V hlavnom meste Švédska prvýkrát udeľovali medaily podľa vzoru antických hier aj za umelecké súťaže. Zlatú medailu za literatúru získal anonymný autor za svetoznámu Ódu na šport. Až dodatočne vysvitlo, že ju napísal Pierre de Coubertin.

VI. BERLÍN
1916 – Hry sa nekonali

VII. ANTVERPY
(7. júla – 12. septembra 1920, krasokorčuľovanie a ľadový hokej 23. – 29. apríla 1920)
Počet účastníkov: 2668 /
muži: 2604, ženy 64. Krajiny: 29.
Prvý raz vzlietli pri slávnostnom ceremoniáli mierové holubice, Belgičan Victor Boin predniesol sľub olympionikov. Odvtedy sa na každých OH skladá olympijská prísaha. Päť mesiacov viseli po celom belgickom prístave zástavy s piatimi do seba prepletenými kruhmi. Dodnes na Hrách olympiád slávnostne vyvesujú na štadiónoch olympijskú vlajku, ktorú venovalo hnutiu mesto Antverpy.

VIII. PARÍŽ
(4. mája – 27. júla 1924)
Počet účastníkov: 3066 /
muži: 2930, ženy 136. Krajiny: 44.
Usporiadatelia vynaložili maximálne úsilie, aby zmazali zlý dojem z OH 1900 tiež v Paríži. Prvý raz postavili olympijskú dedinu. Z nového štadióna Colombes s bežeckým oválom 500 m sa vysielala premiérová rozhlasová reportáž z olympiády. Americký plavec John Weissmüller (prvý muž, ktorý zaplával sto metrov kraul pod minútu) vyhral 100 a 400 m voľným spôsobom. Neskôr sa stal najslávnejším filmovým Tarzanom.

IX. AMSTERDAM
(17. mája – 12. augusta 1928)
Počet účastníkov: okolo 2700 /
muži okolo 2350, ženy okolo 350. Krajiny: 46.
Prvý raz štartovali na OH atlétky. Za zmienku stojí, že Coubertin proti novinke ostro protestoval. Na 800 m dobiehali bežkyne na pokraji úplného vyčerpania. MOV potom povolil nežnému pohlaviu behy na stredné vzdialenosti až v roku 1960, dnes súťažia aj v maratóne alebo hode kladivom. Na maratónskej veži horel oheň, ktorý uhasili až pri záverečnom ceremoniáli. Pri slávnostnom nástupe vpochodovali na športovisko prví Gréci.

X. LOS ANGELES
(30. júla – 14. augusta 1932)
Počet účastníkov: vyše 1200 /
muži okolo 1100, ženy okolo 130. Krajiny: 40.
Úvodný ceremoniál sa uskutočnil na štadióne Coliseum pre 100-tisíc divákov. Doteraz je jediným ústredným športoviskom, na ktorom sa konali dve olympiády (aj v roku 1984). Pri preberaní medailí vystupovali prvýkrát športovci na trojstupňové drevené pódium.

XI. BERLÍN
(1. augusta – 16. augusta 1936)
Počet účastníkov: 3956 /
muži 3610, ženy 346. Krajiny: 49.
Nacisti síce voči ostatnému svetu predstierali tie najmierumilovnejšie zámery, ale účastníkov vítali fašistické heslá a symboly. Na podnet predsedu organizačného výboru Diema zapálili olympijský oheň v gréckej Olympii zrkadlom od slnečných lúčov a do nemeckého hlavného mesta ho potom postupne nieslo 3057 bežcov. Hrdinom Hier bol americký šprintér a diaľkar tmavej pleti James Cleveland (Jesse) Owens. O tom, že medzi športovcami žiadne rasové zákony nejestvovali, svedčí správanie sa nemeckého diaľkara Luza Longa. Práve on poradil v diaľkarskej kvalifikácii Owensovi, po dvoch nevydarených pokusoch, aby si posunul značku rozbehu. Jesse tak urobil a využil poslednú možnosť. Vo finále potom zdolal Longa posledným pokusom 806 cm. Luz bol prvý, ktorý mu blahoželal. To všetko pred očami Adolfa Hitlera.

XII. TOKIO
1940 – Hry sa nekonali

XIII. LONDÝN
1944 – Hry sa nekonali

XIV. LONDÝN
(29. júla – 14. augusta 1948)
Počet účastníkov: 4064 /
muži: 3672, ženy: 392. Počet krajín: 59.
Olympiádu otvoril na slávnom štadióne vo Wembley kráľ Juraj VI., Nemecko a Japonsko ako agresorov druhej svetovej vojny z OH vylúčili. Trasa olympijskej pochodne z Olympie neobišla ani Coubertinov hrob v sídle MOV Lausanne (barónovo srdce je uložené v urne v gréckej Olympii). Usporiadatelia zvolili túto obchádzku, aby trasa štafety s olympijským ohňom obišla Nemecko.

XV. HELSINKI
(19. júla – 3. augusta 1952)
Počet účastníkov: 4879 /
muži: 4516, ženy: 363. Krajiny: 69.
Prvý raz sa na olympijských hrách objavili športovci Sovietskeho zväzu (MOV prijal ZSSR za svojho člena až v máji 1951 – naposledy sa na OH zúčastnili ešte športovci cárskej ríše, v roku 1912. Problémy nastali hneď na začiatku, keďže sa olympionici ZSSR odmietli ubytovať spolu s „reprezentantami kapitalistického systému„ v olympijskej dedinke Käpylä.
Hrdinom hier bol československý vytrvalec Emil Zátopek, víťaz behov na 5000, 10 000 metrov a v maratóne. V okamihu, keď zvíťazil na 5000 m, triumfovala v hode oštepom jeho manželka Dana Zátopková.

XVI. MELBOURNE
(22. novembra – 8. decembra 1956)
Počet účastníkov: 3258 /
muži: 2890, ženy: 368. Krajiny: 72.
Prvé olympijské hry na južnej pologuli priniesol paradox – letné OH sa pre väčšinu účastníkov uskutočnili v zime. Menší počet účastníkov, nižší než napríklad na Hrách 1936 v Berlíne, mal dva dôvody. Prvý praktický – v tom čase boli cestovné náklady vysoké. Väčšina európskych výprav cestovala k protinožcom loďou. Druhý mal oveľa vážnejšie pozadie – okupácia Maďarska sovietskymi vojskami.

XVII. RÍM
(25. augusta – 11. septembra 1960)
Počet účastníkov: 5348 /
muži: 4745, ženy: 603. Krajiny: 83.
Športovci našli v talianskej metropole pôsobivú symbiózu moderny s čarom historických stavieb. Maratónci štartovali z vrchu Kapitol, 42 km bežali po Via Appia, trať sa končila pred Koloseom. Zvíťazil vtedy úplne neznámy vytrvalec Abebe Bikila z Etiópie, ktorý bežal bosý. Presne 25 rokov predtým napadli jeho krajinu vojská Musolliniho Talianska.
XXVIII. TOKIO
(10. – 24. októbra 1964)
Počet účastníkov: 5081 /
muži: 4400, ženy 681. Krajiny: 93.
Prvé hry na ázijskom kontinente priniesol účastnícky rekord v počte športovcov i krajín. Vzdialenosti prestali hrať úlohu. Nemecká výprava nastúpila na dlhý čas pod spoločnou vlajkou.

XIX. MEXIKO
(12. – 27. októbra 1968)
Počet účastníkov: 5423 /
muži: 4680, ženy: 743. Krajiny: 112.
Veľká nadmorská výška sa postarala o to, že Hry v metropole Mexika sa stali festivalom rekordov – zrodilo sa 34 najlepších svetových výkonov histórie. Československo, krátko po okupácii našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy, zožalo búrlivé ovácie už pri nástupe. Pečať historickosti dal Mexiku vtedy
22-ročný americký diaľkar Robert (Bob) Beamon. Doletel na neuveriteľných 890 cm. Skokan, ktorý nikdy predtým ani potom nič poriadne nevyhral, utvoril rekord prvým pokusom. Rozhodcom nestačilo optické zariadenie, museli použiť klasické pásmo.

XX. MNÍCHOV
(26. augusta – 11. septembra 1972)
Počet účastníkov: 7173 /
muži: 6080, ženy: 1093. Krajiny: 121.
Teroristický útok palestínskych fundamentalistov na izraelskú výpravu takmer pochoval aj samotnú ideu olympizmu. Až jedenásť izraelských športovcov zavraždili. Stanovisko Medzinárodného olympijského výboru (MOV), aby Hry prerušili iba na jeden deň podporil aj štát Izrael. Jeho predstavitelia vyhlásili, že sa nenechajú vydierať.

XXI. MONTREAL
(17. júla – 1. augusta 1976)
Počet účastníkov: 6026 /
muži: 4780, ženy: 1264. Krajiny: 88.
Prvý bojkot. Zo 116 prihlásených krajín 24 odrieklo účasť (22 afrických), lebo MOV nevyradil z Hier Nový Zéland, ktorý zohral rugbyové stretnutie vo vtedajšej rasistickej Juhoafrickej republike, na ktorú strešný orgán olympizmu vyhlásil všeobecné športové embargo.

XXII. MOSKVA
(19. júla – 3. augusta 1980)
Počet účastníkov: 5217 /
muži: 4099, ženy: 1118. Krajiny: 80.
Druhý bojkot a poriadny. Americký prezident James Carter vyzval krajiny na ignorovanie Moskvy, lebo sovietske vojská vtrhli do Afganistanu. Do Moskvy prišlo 80 krajín – menej ako do Ríma 1960. Bola to aj olympiáda švindľov. Pri hode oštepom či diskom otvárali usporiadatelia veľké brány Lužník tak, aby domácim pretekárom fúkal čo najpriaznivejší vietor.

XXIII. LOS ANGELES
(28. júla – 12. augusta 1984)
Počet účastníkov: 6797 / muži: 5228,
ženy: 1569. Krajiny: 140.
Tretí bojkot, tiež poriadny. OH však neokýptil natoľko ako Moskvu. Socialistické krajiny necestovali do USA pre údajnú obavu o svoju bezpečnosť. Bolo jasné, že ide o revanš. Diktát Moskvy nerešpektovali Rumuni, Číňania a Juhoslovania. Hrami v Los Angeles sa začala komercionalizácia olympiád. Boli to prvé OH financované výhradne zo súkromných zdrojov. Americká televízna spoločnosť ABC zaplatila za právo na prenosy 225 miliónov dolárov.

XXIV. SOUL
(17. septembra – 2. októbra 1988)
Počet účastníkov: 8465 /
muži: 6276, ženy: 2189. Krajiny: 159.
Druhú letnú olympiádu na ázijskom kontinente poznačil doteraz najväčší dopingový škandál. Kanadského šprintéra Bena Johnsona, ktorý utvoril svetový rekord 9,79 s diskvalifikovali pre nadmerné použitie anabolík.

XXV. BARCELONA
(25. júla – 8. augusta 1992)
Počet účastníkov: 9368 /
muži: 6661, ženy: 2707. Krajiny: 169.
Falošný amaterizmus skonal. Najlepším príkladom bol štart prvého amerického basketbalového Dream teamu s hviezdami typu Michaela Jordana, Earwina „Magica„ Johnsona, Charlesa Barkleyho, Larry Birda, Johna Stocktona, Karla Malona, Scottieho Pippena.

XXVI. ATLANTA
(19. júla – 4. augusta 1996)
Počet účastníkov 10 316 /
muži: 6582, ženy: 3779. Krajiny: 197.
Gigantománia dosiahla vrchol. Počet účastníkov prekročil desaťtisícovú hranicu, súťažili športovci zo 197 krajín (MOV ich združuje 199). V meste Coca-Coly boli hry plne skomercionalizované. Atlantskú olympiádu poznačil aj atentát v Olympijskom parku, v ktorom výbuch nálože usmrtil dvoch ľudí a 110 zranil.