Masaker v Číne a drahá oceľ. Tokio sa prvých hier zrieklo

BRATISLAVA. Je ťažké opísať niečo tak strašné. Neviem, kde mám začať, ani kde skončiť. O takej brutalite som v živote nepočul, ani o nej nečítal.

Nekonečné znásilňovanie!

Tieto slová patrili americkému misionárovi Jamesovi McCallumovi, ktorý bol v roku 1937 svedkom nesmiernych krutostí v čínskom Nankingu.

Dopustili sa ich vojaci z krajiny vychádzajúceho slnka, ktorá mala už onedlho hostiť športovcov celého sveta na Hrách XII. olympiády.

Posunutie olympijských hier 2020 v Tokiu oživilo spomienky na udalosti spred vyše 80 rokov. O jedny hry už hlavné mesto Japonska prišlo.

Podujatie bieleho človeka

Olympijské hry boli od svojho návratu v modernej podobe v roku 1896 symbolom svetového mieru, fair play a globálneho porozumenia prostredníctvom športu.

V skutočnosti ale boli podujatím bieleho človeka, ktoré sa dlho odohrávalo iba v Európe a Severnej Amerike.

Bol to silný argument v rukách Japoncov, ktorým apelovali na členov olympijského hnutia, aby posunuli hry do najmodernejšej krajiny nezápadného sveta.

Japonsko túžilo po olympiáde z niekoľkých dôvodov.

Mala vylepšiť imidž krajiny, ktorá čelila medzinárodnej kritike po obsadení čínskej provincie Mandžusko na prelome rokov 1931 a 1932, prispieť k modernizácii, jej otvoreniu sa svetu, ale na druhej strane podporiť tradície a národnú hrdosť.

Ani termín nebol náhodný. V roku 1940 sa chystali veľké oslavy 2600. výročia založenia japonskej ríše legendárnym cisárom Džimmu a olympiáda mala byť ich súčasťou.

Dôležitú úlohu v úsilí Tokia získať olympiádu zohral zakladateľ moderného džuda a člen Medzinárodného olympijského výboru Džigoró Kanó.

Podľa spomienok vtedajšieho šéfa MOV Henriho de Baillet-Latoura sa Kanó po skončení OH 1932 v Los Angeles prihovoril členom MOV a zdôraznil, že usporiadanie hier v Japonsku rozšíri víziu zakladateľa hnutia Pierra de Coubertina a preklenie priepasť medzi Východom a Západom.

Nevídaná kampaň