Na zápasy Slovana už nechodí. Nechceli ho pustiť, lebo mal paličku

Anton Urban.
Anton Urban. (Autor: TASR)
Miloslav Šebela|8. apr 2020 o 12:20

Olympijské medaily v Tokiu získali Slováci už v roku 1964.

BRATISLAVA. Donedávna sme ho stretávali takmer každý deň. V obľúbenej kaviarni, za obľúbeným stolom, debatujúc s rovesníkmi.

Pri odchode sa zakaždým pristavil pri novinárskej partii.

"Česť vašej práci súdruhovia! Tak sa kedysi zdravilo - to si vy mladí asi už nepamätáte. Aha, aj Hamšík je tu," ukázal na kolegu s netradičnou frizúrou.

Potom vytiahol zopár historiek, usmial sa, pozdravil a odišiel. Lenže kaviarne sú teraz zatvorené a jeho niet.

Anton Urban sa už viac ako tri týždne zdržuje prevažne vo svojom byte. Legendárny futbalista, kapitán Slovana Bratislava i československej reprezentácie zostáva aktívny aj vo vyššom veku.

Svetová pandémia koronavírusu však mení zabehnutý život aj dôchodcom. Práve staršie ročníky sú najrizikovejšou skupinou pri ochorení Covid-19.
Pre mnohých nie je jednoduché vzdať sa svojich zvykov a dbať na zníženie rizika nákazy.

„Bol to nepísaný zákon. Stretávali sme sa, či pršalo, alebo bolo pekne. Vždy prišiel niekto, s kým sme sa mohli porozprávať. Už keď sme boli dvaja, boli sme spokojní,“ vraví do telefónu 86-ročný Urban.

Príroda je mocnejšia ako človek

Anton Urban

  • Narodil sa 16. januára 1934 v Kysaku.
  • S futbalom začal v Slovane Bratislava, kde hral 18 rokov. Pôsobil aj v Olomouci a ČH Bratislava.
  • V československej lige odohral 278 zápasov a trikrát získal Československý pohár.
  • Kariéru ukončil v rakúskom tíme Wacker Innsbruck.
  • Na olympijských hrách v Tokiu 1964 ako kapitán doviedol československý tím k striebru.
  • Po skončení kariéry pôsobil ako tréner a funkcionár.
  • Je držiteľom najvyššieho slovenského ocenenia fair play – Ceny Jána Popluhára.

Práve posedenia na káve Urbanovi dnes najviac chýbajú.

„Bolo to hlboko ľudské a bol to náš denný program. Teraz si aspoň zavoláme, čo má kto nové. Ale stretnutie pri kávičke je predsa len o inom,“ vraví.

Nechodí ani na nákupy, hoci dôchodcovia majú vyhradené hodiny v obchodoch.

Pomáha mu syn. Všetko potrebné mu prinesie až ku dverám.

Z bytu vyjde len na krátku prechádzku okolo domu. Snaží sa dodržiavať všetky odporúčania. Tvár si zakrýva rúškom.

„Všetko to prijímam s pokorou. Je to pre nás aj príležitosť, aby sme sa nad sebou zamysleli. Možno nám príroda dáva najavo, že je tu aj ktosi silnejší ako človek. Možno to bolo neodvratné a ľudia si to zaslúžili,“ dumá.

Toníku, můžeš hrát?

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Futbalnet»Na zápasy Slovana už nechodí. Nechceli ho pustiť, lebo mal paličku