Za „socíku“ sme bledo závideli fanúšikom futbalu za železnou oponou, že môžu chodiť na zápasy svojich mužstiev.
A tu zrazu po páde červenej totality mohli aj Čechoslováci prekročiť hranice.
Taliansko ako hostiteľ MS 1990 bolo po Rakúsku druhou krajinou, ktorá zrušila vízovú povinnosť, takže naša futbalová partia štyroch lekárov z bojnickej nemocnice si kúpila lístky na zápas ČSFR – USA po 50 mariek.
Pre mladších, marka bola vtedy 20 korún československých a plat lekára bol 2500 Kčs.
Samozrejme, táto informácia bola nevhodná pre naše manželky a keď sa primár dozvedel tú cenu, takmer spadol zo stoličky.
Po nabalení konzerv, fliaš a československej vlajky (kúpiť sa nedala, ale v sklade plnom Marxov, Engelsov a Leninov, používanom pre potreby povinnej účasti na prvého mája ich bolo dosť) sme v piatok o 14.00 h prvýkrát slobodne odvolili a nasadli do desaťročného bazárového VW golf.
Aj kemp bol drahý
Z finančného hľadiska sme sa v Taliansku oblúkom vyhýbali diaľniciam – v Rakúsku boli vtedy bez poplatkov.
Spali sme na nafukovačkách v spacích vakoch na parkovisku vedľa ciest.
Aj kemp bol pre nás drahý. V sobotu večer sme v nejakej dedine prišli do miestneho baru, kde Taliani pozerali svojich proti Rakúsku.