V Doprastave začal ako brigádnik na stavbách a postupne sa stal jeho generálnym riaditeľom. Už štvrťstoročie podporuje HKM Zvolen a patrí k najvplyvnejším ľuďom v slovenskom hokeji.
„Vzťahy medzi funkcionármi sa zmenili. Keď sme si v minulosti podali ruky, platilo to. V súčasnosti už neplatí ani to, čo je na papieri,“ tvrdí predseda predstavenstva HKM Zvolen DUŠAN MRÁZ.
Prečo ste na konci osemdesiatych rokov odišli pracovať do Iraku?
V osemdesiatych rokoch pôsobil Doprastav v Líbii, Jemene, Egypte aj Iraku. Zarábali sme tam takmer desaťnásobne viac ako na Slovensku. Chodili tam najlepší robotníci, ktorí si za rok zarobili na nové auto. Nemal som v pláne budovať šťastnejšie zajtrajšky v Iraku. Aj mojou motiváciou boli peniaze.
Prihlásil som sa a vtedajší riaditeľ povedal, že ma pustí, keď dokončíme stavbu diaľnice Hronská Dúbrava – Zvolen. Bol som tam projektový manažér. V decembri 1985 sme to dokončili a v januári 1986 som odišiel do Iraku.
Aký bol život v krajine, ktorá bola vo vojnovom stave? Nemali ste strach?
Boli sme mladí. Život bol nebezpečný, najmä posledný rok sa stupňovalo ostreľovanie Bagdadu. Pracovali sme na okraji Bagdadu v Abú Ghrajb, kde bola známa väznica. Za tri roky sme urobili 156 kilometrov ciest. Vystriedalo sa tam asi dvetisíc Slovákov. Niektorí to nevydržali, boli prípady, keď sa aj pomiatli.
Robilo sa šesť dní v týždni. Piatok bol voľný, chodili sme na výlety do posvätných miest. Vtedajší režim v Iraku by som prirovnal k fašistickému. Ľudia si nemohli ani pípnuť. Bol tam človek, ktorý nám dodával štrky. Jeho brat sa raz vyjadril proti Saddámovi Husajnovi a už ho viac nebolo.
Od roku 1995 ste funkcionárom HKM Zvolen. Prečo ste sa rozhodli investovať peniaze do hokeja?
Som hrdý Zvolenčan a veľký fanúšik hokeja. Ako žiak som ho aj hrával. Keď mal syn šesť rokov, prihlásil som ho do prípravky. Odvtedy som sa začal zaujímať o dianie v klube. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa rúcal systém podpory mládeže, sme cez firmu začali klub podporovať.
Najskôr to boli len maličkosti. Kúpili sme dresy, výstroj, zaplatili autobus alebo poskytli rekreačné zariadenia, kam chlapci chodili na hokejové kempy. Vyvinulo sa to z nutnosti zaskakovať povinnosti niekoho iného. Dlhé roky sme financovali aj ženské volejbalové družstvo, mali sme svoj futbalový tím a podporovali sme aj individuálnych športovcov ako plavkyňu Katarínu Listopadovú.
Prezident HC Košice Július Lang povedal, že za dvadsať rokov oceliarska fabrika US Steel investovala do hokeja viac ako 40 miliónov eur. Máte spočítané, koľko financií za ten čas poskytol zvolenskému klubu Doprastav?
Podporujeme zvolenský hokej viac ako dvadsať rokov, ale na také číslo sme sa určite nedostali. Táto informácia ma prekvapila. Ak by sme od jedného sponzora dostali na sezónu dva milióny eur, asi by sa patrilo byť za dvadsať rokov aspoň pätnásťkrát vo finále a desaťkrát majstrom Slovenska. V opačnom prípade je niekde chyba.
Niektorí ľudia hovoria, že dávať peniaze do slovenského športu je, ako hádzať ich do čiernej diery. Čo si o tom myslíte?
To vravia takí, ktorí do športu nedali ani euro. Majú to ako výhovorku, prečo nedajú peniaze. Ľudia vidia len vrchol ľadovca - dospelých. Ale tí by neboli, keby sme nemali deti. Šport sa z hľadiska financovania dostáva ku dnu. Občas sa nám podarí nadýchnuť, keď vybehne Sagan alebo Vlhová. Povieme si paráda, všetci sa s nimi fotíme. A potom, keď sa má prejsť k činom, sú ticho.
Investícia do mládeže nie je čierna diera. Aj firmy na Západe podporujú šport. Len tam im pomáha štát či samospráva. V MAC Budapešť majú okrem hlavného aj dve tréningové ihriská a v klube päťsto detí. Na Slovensku sa budeme o pätnásť rokov čudovať, prečo sú Maďari pred nami.
Musíme nutne čosi zmeniť, venovať sa mládeži, budovať infraštruktúru. Na Slovensku príde jedna vláda, začne rokovať, a keď už k niečomu dospeje, príde druhá vláda, ktorá musí všetko prehodnotiť. A stále sa nič nemení. Keď neinvestujeme do mládeže, o dvadsať rokov nebudú ani dospelí. A budú tu hrať len Kanaďania.
Boli chvíle, keď ste uvažovali, či má zmysel na Slovensku robiť hokej?
Bolo to v roku 2004, keď môj syn inzultoval rozhodcu. Bol som z toho zdrvený a znechutený.
št 14:30
st 13:00
