KOŠICE. Do štartovej listiny 97. ročníka Medzinárodného maratónu mieru (MMM) sa asi ako posledný prihlásil pretekár, ktorý sa hneď stal ašpirantom na medailové umiestnenie.
Hoci sa Jozef Urban zotavoval po zranení a pred maratónom nestihol absolvovať tréning v dostatočnom rozsahu, na domácom podujatí nechcel chýbať.
Len tri dni pred štartom pretekov sa definitívne rozhodol osloviť organizátorov, ktorí mu vyšli v ústrety a odobrili mu účasť na najstaršom maratóne v Európe.
Viacerí mu vraveli, že sa na MMM nemá zúčastniť, pretože preteky určite nedokončí.
Napriek tomu chcel štartovať a prekonať sám seba.
Hoci za svojím osobným rekordom výrazne zaostal, do cieľa dobehol Urban na druhom mieste s časom 2:32:53.
Po mesačnej pauze veľmi pribral
Rozhodnutie bežať na košickom maratóne sa u Urbana, ktorý súťaží za TJ Obalservis Košice, nerodilo vôbec ľahko.
„Po majstrovstvách Slovenska v polmaratóne, ktoré sa konali v Bratislave, som bol v príprave asi dva týždne. Hovoril som si po nich, že som totálne bez formy.
Počas asi mesačnej pauzy som veľmi pribral a v takom stave je ťažké naskočiť na rozbehnutý vlak. Ostatní chlapci boli rozbehaní po celej sezóne,“ povedal Jozef Urban.
Prípravu mal diametrálne odlišnú ako na predošlé ročníky MMM, kde vždy patril medzi slovenských favoritov.
„Ani zďaleka som nestihol nabehať toľko kilometrov ako za normálnych okolností. Nemal som za sebou žiaden dlhý beh. Dá sa povedať, že som v podstate z ničoho išiel rovno behať maratón.
Počas koronakrízy som sa rozbiehal veľmi pomaly. Nemalo zmysel sa dôsledne pripravovať, keďže človek bol vo veľkej neistote. Každý týždeň sa rušili nejaké veľké preteky. Nebolo to ľahké,“ uviedol Urban.
Neverili mu, že to zvládne
Pred maratónom stihol košický vytrvalec odbehnúť aj dvojicu polmaratónskych pretekov.
„V Žiline som mal čas 1:15:24, čo nebolo zlé. Hovoril som si, že sa pomaly blížim k svojej forme. Následne som v Čečehove zabehol polmaratón za 1:11:30 a zrazu som bol v dobrej nálade.
Týždeň pred maratónom som začal uvažovať nad tým, že sa prihlásim, keďže ide o domáce preteky. Zdravotne som bol v poriadku a nič ma nebolelo, akurát som cítil, že nie som v top forme.“
Definitívne sa o účasti na MMM rozhodol vo štvrtok v práci.
„Povedal som si, že to risknem a možno sa mi podarí zabehnúť dobrý výkon. Prihlásil som sa na poslednú chvíľu, možno aj ako úplne posledný a vďaka tomu som mal vysoké štartové číslo.
Mal som pokoj, nikto ma neotravoval. Ľudia v mojom okolí mi ale vôbec neverili, až na pár výnimiek. Vraveli mi, že to nemám šancu zvládnuť a nemám robiť hlúposti. Odpisovali ma, ale ja som ich nepočúval, mal som svoj plán, ktorému som veril,“ povedal Urban a dodal:
„Nechcel som sa hneď na začiatku splašiť a držať tempo Mareka Hladíka. Vedel som, že mám šancu na druhé miesto a po taktickej stránke to môžem zvládnuť. Nešlo ani tak o časy, keďže trať nebola certifikovaná. Čakal som do predposledného kola a potom som zaútočil. Vyšlo to super, ja som spokojný.“
Mrzí ho, že nebude na kameni
Jediné, čo Urbana po pretekoch mrzelo, bol fakt, že prepásol veľkú šancu, aby bolo jeho meno vytesané v kameni na soche maratónca.
„Marek Hladík sa na maratón pripravoval skoro celý rok. Bez prípravy len ťažko môžete spraviť dobrý výsledok. Ja som šťastný, že som prekvapil veľa ľudí, ktorí mi neverili. Na druhej strane bola veľká šanca dostať svoje meno na kameň.
Keď pôjde okolo sochy Marek Hladík, povie si, že síce nemá lepšie časy ako Sahajda alebo Urban, ale nikto mu nevezme, že jeho meno je vytesané v kameni. Mal v správnej chvíli ideálnu formu a dokázal ju zúročiť. Vyhral úplne zaslúžene.“