Kapitán Róbert Petrovický nápor otázok v angličtine ešte zvládol pevným hlasom, no v rodnej reči jeho slová zvlhli:"Mal to byť vrchol mojej kariéry. Silne som to prežíval aj pri nástupe s olympijskou vlajkou. Žiaľ, mocní páni z NHL či IIHF kvôli pár dńom svojho kšeftu nedovolili, aby svet videl najlepších hokejistov sveta akým napríklad je Peter Bondra. Vždy som mal rešpekt voči fanúšikom, spoluhráčom, novinárom. Verím, že sa ho dostane aj nám."

Brankár Ján Lašák, podobne podchvíľou kropil slzou svoju lapačku."Dobre si uvedomujem ako sme sklamali ľudí, ktorí na Slovensku žijú v neľahkých podmienkach a čakali, že ich potešíme. Najradšej by som aspoň na dva roky prestal s hokejom. Nedokážem vyjadriť svoje pocity. Srdce sme dnes na ľade mali, možno bolo priveľa emócií."

Tréner Ján Filc formuloval vety ako vždy trpezlivo, nevzrušene. "Naša poldruharočná koncepcia, ktorá spočívala v snahe skoncentrovať maximálnu kvalitu, sa vydarila iba čiastočne. Žiaľ, očakávaný výsledok nepriniesla. Nedokázala prekonať podmienky hracieho systému, ktorý bol postavený proti nám. Mojím cieľom vo funkcii reprezentačného bola práve táto olympiáda. Hlboké sklamanie ľutujem. Našou povinnosťou je reagovať na tvrdú kritiku. Predpokladám, že po príchode domov moje kreslo obsadí niekto iný."

Slovenskí hokejisti ukázali v Salt Lake priveľa zbytočných chýb, sympatický, no neefektívny ofenzívny štýl. V neposlednom rade však aj umenie kultúrne a dôstojne prehrávať.