Z Lucie je už bežkyňa pod dve minúty

Kde sa vo vás zrazu berie toľko sebavedomia?

„Neviem, či ide o sebavedomie. Po tom, ako som prvý raz zabehla osemstovku pod dve minúty, som sa zbavila psychického bloku, ale priebeh niektorých pretekov mi stále pripadá divný.“

Napriek tomu sa v nich už viete orientovať. Trauma dvoch minút je preč. Ľahšie sa vám dýcha, máte ľahšie nohy, dostali ste krídla?

„Mne neprekážalo, že som nebehávala pod dve minúty. S trénerom sme vedeli, že to ešte nebolo reálne, ale nikto nás nepočúval.“

Prečo to nebolo reálne?

„Tri roky ma prenasledovali zdravotné problémy. Asi to súviselo s mandľami. Vlani som si ich dala vybrať a od januára som nemala jediný dlhší výpadok. Telo, chvalabohu, poslú­cha.“

Okrem toho ste sa zrýchlili, osobný rekord na 400 m ste stlačili pod 53 sekúnd. To nemalo vplyv?

„V záveroch mi to pomáha.“

V Londýne ste si už trúfli aj na dlhší finiš.

„Britky sú rýchle, niektoré majú lepší záver ako ja, preto som si povedala, že to risknem a prekvapím ich. Stále som čakala, že ma predbehnú, ale, našťastie, ani jedna.“

Koľko ste si víťazstvom zarobili?

„To neprezradím.“

Tréner tvrdí, že dve minúty už máte v nohách - aj vy si to myslíte?

„Dúfam. O čase som však pred londýnskym štartom vôbec neuvažovala, len o umiestnení. Aj preto, že šlo o preteky bez zajaca.“

Bola to dobrá generálka na MS?

„Šampionáty sú niečo iné, ako mítingy. Na nich záleží najmä na tom, aké súperky dostanete do rozbehu, a na postupovom kľúči. Väčšinou sa beháva na čas 2:01 - 2:02 a rozhoduje záver, v ktorom majú šance aj bežkyne s osobným rekordom o dve sekundy slabším.“

Z ktorého z doterajších troch behov pod dve minúty ste mali najlepší pocit?

„Londýnsky bol najmenej bolestivý.“

Záver behu svedčil o tom, že Lucka má na viac, tvrdil váš kouč.

„Keď hovorí tréner, azda to tak bude. Mne chýba nadhľad. Neviem posúdiť, či to znamená, že mi stúpa forma, alebo už naozaj mám bežne na výkony pod dve minúty, prípadne či víťazstvo nebolo dôsledkom toho, že som prvý raz bežala 800 a nie 830 metrov. Dlho som bola totiž zavretá v prvej dráhe pri mantineli a prežívala som psychickú traumu, či vznikne diera, do ktorej sa vopchám, aby som mohla začať finišovať.“

V jednom z rozhovorov ste sa označili za negatívnu realistku. Čo ste tým mysleli?

„Chcela som povedať, že sa nedám opiť rožkom a ak raz vyhrám trebárs nad majsterkou Európy, to neznamená, že nad ňou dokážem vyhrávať kedykoľvek. Potom by som si mohla povedať, že teraz ešte zdolať Mutolovú a som kráľovná. Každé preteky sú však iné, mítingy nemožno porovnávať so šam­pionátmi. Na ne sa najmä Rusky vedia pripraviť. Čerkasovová mala v Záhrebe v nohách tri ťažké štarty. Ak mi však ani ruku nepodala, znamená to, že ma vníma ako súperku.“

Behávate v novom drese, čo to znamená?

„Len to, že Puma má novú kolekciu cukríkovo ružových dresov. Mne na farbe nezáleží, ale tejto som sa potešila preto, že sa výrazne odlišuje od dresov Nike či Adidasu. Svietim a nikto si ma nemôže spliesť. No, vlastne môže, už som počula o mýlke českého komentátora Eurosportu, ale chyba sa občas pritrafí.“

Čo je za vaším prestupom z bratislavskej Slávie UK do martinského AK ZTS?

„Vrátila som sa do klubu, v ktorom som začínala. Do Slávie som prestúpila pre väčšie možnosti dostať sa k zahraničným štartom a istú rolu zohrali aj financie. Trénovávala som a regenerovala však stále v Martine, kde žijem. Dnes už sa na mítingy v zahraničí dostanem vďaka výkonom a v Turci sa našli sponzori, ktorí si vážia, že tu žije a trénuje športovkyňa, ktorá čosi dokáže.“

Čo dokážete v Osake. Všetci čakajú, že sa prvý raz dostanete do finále. Budete veľmi sklamaná, ak to nevyjde?

„Vôbec sa tým nezaoberám. Momentálne nemyslím dokonca ani na semifinále. Iba na rozbeh.“

A na slovenský rekord?

„Nechystám sa Osakou skončiť. Na jeho prekonanie bude ešte dosť času.“