Ján Grexa: Pekingom precenila olympijská verchuška svoju dôležitosť

Športový historik Ján Grexa sa chystá na svoju druhú olympiádu. Policajné štáty však nemusí. Niekedy má dojem, že MOV viac prekážajú protestujúci, než tí, čo ich stvorili.

Ján Grexa, predseda Slovenskej olympijskej akadémie. Ján Grexa (66) nie je známy iba v športových a akademických kruhoch. Muža jemného humoru s potrebnou dávkou štipľavej irónie poznáme z vtipných a pohotových odpovedí v zábavnej relácii Dereš. Je aj auto

Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK Bratislava chcel byť novinárom, ale pre kádrový posudok zo školy ho do redakcie okresných novín nezobrali. Kariéru začal ako pedagóg na strednej škole v Brezne. Potom na Fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave prednášal históriu telesnej kultúry. Študenti, ktorí ho poznali aj ako humoristu z rozhlasových a televíznych relácií, často primrzli, aký dokázal byť prísny. Zároveň prekvapení, ako elegantne aj v totalitných časoch prepašoval do svojich prednášok iróniu na účet režimu. Bývalý dekan FTVŠ (1989 -91), od roku 1998 vyskoškolský profesor histórie, dnes prednáša v Brne na Fakulte športových štúdií Masarykovej univerzity. Má za sebou bohatú publikačnú činnosť športového historika. JÁN GREXA.

Takmer celý život sa zaoberáte olympizmom. V akej kondícii je tento fenomén?

"Jednoznačne odpovedať nejde. Vývoj olympizmu súvisí s celkovým svetovým vývojom. Súčasná postindustriálna spoločnosť prináša nové úskalia. Relativizáciu tradičných hodnôt, jednostranný pragmatizmus, egoizmus, deficit pohybu, konzumný životný štýl, drogy či ekologické hrozby. Táto globálna kríza neobišla ani šport vrátane olympizmu. Olympizmus je jedna z možností, ako zabrániť negatívnym vývojovým trendom civilizácie. Ako filozofická nadstavba športu sa usiluje zapojiť férový šport do procesu harmonického rozvoja človeka s cieľom utvoriť mierovú spoločnosť."

Stále platí, že je dôležité zúčastniť sa?

"Olympizmus ako systém myšlienok a princípov isteže nekonvenuje všetkým členom mohutného olympijského hnutia. Skupina jeho Donov Quichotov však pracuje na uplatňovaní olympijských ideálov, snaží sa uchovať základné postuláty. Dnes už hovoríme, že nemôže platiť Coubertinovo krédo: Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Nie každý športovec sa môže aktívne zúčastniť na olympijských hrách. Ale Coubertin to vnímal širšie: zúčastniť sa možno aj nepriamo žiť v duchu olympizmu a jeho etických hodnôt. To znamená, že ja, indivíduum, si mám šport zapojiť do vlastného režimu dňa a mám rešpektovať základné férové postuláty športu. Úctu k súperovi, skromnosť pri víťazstve, dôstojné prijatie prehry. V takomto zmysle sa môžeme všetci stať súčasťou olympizmu, keď už nie samotných olympijských hier."

Chápu súčasní olympionici Coubertina?

"Nie je ich asi veľa (no rád by som sa mýlil), ale našťastie sa nájdu. Tí prví rešpektujú ďalšie Coubertinovo heslo, že nie je dôležité zvíťaziť, ale čestne bojovať. Tí druhí si to obrátili nie je dôležité čestne bojovať, ale víťaziť. Olympizmu ide prinajmenšom o zachovávanie férovosti športových zápolení, a nielen v rámci olympijských súťaží. Olympijské hry sa nemohli vyhnúť komercionalizácii, ktorá je nutným zlom, aj šport je súčasťou trhového hospodárstva. Ide však o to, aby šport neslúžil peniazom, ale peniaze športu. Ak sa tento zápas ako-tak vyhrá, isteže to nebude "na nulu", olympizmus a olympijské hry majú budúcnosť."

Podľa charty olympiáda nie je len úsek hier, teda zhruba dvojtýždňový čas súťaží, ale celý štvorročný cyklus medzi nimi. Myslíte si, že sa športovci správajú olympijsky celé štyri roky, nielen na hrách?

"Féroví, o ktorých už bola reč, určite. Potom je skupina, ktorá je ochotná zvíťaziť za každú cenu. Spoliehať sa na ich morálnu vyspelosť nemá cenu."

Máte na mysli dopujúcich?

"Predovšetkým. Dávno tvrdím, že tých, čo usvedčili z užívania nedovolených podporných prostriedkov na hrách by mali doživotne z olympiád vylúčiť. Ako reagujú jednotlivé športové federácie na majstrovstvách sveta alebo kontinentov, to je ich vec. Treba presadzovať a propagovať fakt, že olympijské hry sú nielen športovým vrcholom, ale aj kultúrnym, spoločenským, politickým až filozofickým fenoménom. Že byť vylúčený z olympijských zápolení znamená degradáciu vrcholového športovca, že ako profík stratí na svojej, s prepáčením, trhovej hodnote."

Pred Aténami 2002 vyvstala pochybnosť, či nejde len o zhluk vyše dvadsiatich svetových šampionátov na jednom mieste. Trvá táto hrozba?

"Nemyslím, olympijská osveta predsa len pokročila. V skutočnosti nikdy nešlo o zhluk šampionátov, hry majú aj spirituálny, "nadšportový" rozmer. Potvrdilo sa to aj v poslednom čase, keď silneli hlasy o bojkote Pekingu. Športovci sami vystupujú, aby im nebrali šancu súťažiť na vrchole, na ktorý sa pripravujú štyri roky. Hlavný cieľ drvivej väčšiny športovcov je účasť na hrách, šampionáty medzi nimi sú do istej miery iba prípravou na ne."

Publikovali ste viacero kníh s olympijskou tematikou. Až v Aténach 2004 ste vo svojich 63 rokoch prvýkrát videli hry naživo. Dlhoročný člen bývalej Československej a neskôr predseda Slovenskej olympijskej akadémie. Ako sa to dá vysvetliť?

"Som ešte mladý, mám na absolvovanie ďalších OH ešte čas (smiech). Ešte keď som bol radový fanúšik, vždy ma prekvapovalo, že na olympijských hrách je pomaly viac funkcionárov ako športovcov, tak som nemienil podporovať takýto trend. Okrem toho za socializmu nechodievali na olympiády ani dekani Fakulty telesnej výchovy a športu, nieto ešte radoví športoví historici. Aj keď v Česku sa im to občas pritrafilo. Zdá sa mi však, že účasť na OH je aj otázka ostrých lakťov. Keby som nebol išiel pred Aténami za predsedom olympijského výboru a neprihlásil sa, že aj mne by sa konečne patrilo zažiť si hry, asi by som nevidel ani Atény. Našlo sa miesto v tzv. podpornom tíme, ktorý nepatrí do oficiálneho vedenia. Takže už som sa necítil ako Dante, ktorý písal o pekle, hoci tam ešte nebol."

Do Pekingu sa chystáte inou cestou.

"Šesť rokov sme s kolegyňou z akadémie pracovali na dokumentárnom filme o športovcoch Slovenska na olympijských hrách. Bola to otročina, náročná hlavne na čas. Povedal som, dajte mi ako honorár párdňovú účasť v Pekingu."

Čím vás láka Peking?

"Predýchať atmosféru, ktorá je absoslútne iná, ako keď sa doma vyberiete na futbal či hokej, ktoré sú v nedôstojnom prostredí, plné vulgárností. Olympijské objekty sú dôstojné, reprezentatívne, ozajstné chrámy športu. A láka ma aj samotná Čína svojou úžasnou históriou vzdialeného sveta, do ktorej by som sa zrejme inak nedostal. Fanatik cestovateľ nie som. Navyše v podvedomí mám silný reflex, že nerád navštevujem policajné štáty."

Na režim policajného štátu reagujú protestujúci na celom svete. Dožadujú sa málo reálneho bojkotu hier. Bol Peking správnou voľbou Medzinárodného olympijského výboru?

"Som presvedčený, že nie. Hovoril som to vždy. Na valnom zhromaždení Slovenského olympijského výboru som nesúhlasil so znením rezolúcie, ktorú predložil výkonný výbor SOV plénu na schválenie. Aj v médiách som vyjadril svoj názor. Jednoducho Medzinárodný olympijský výbor podcenil možnosť následných problémov, respektíve precenil svoju autoritu. Zdôvodňovať voľbu tým, že Číne olympiáda pomôže k lepšiemu smerovaniu, je scestné. Ako historik viem, že sa to nikdy nepodarilo. Keď boli hry pridelené fašistickému Nemecku či boľševickému Sovietskemu zväzu, vždy poslúžili režimu na zlepšenie imidžu. Politická klíma v krajine sa potom nikdy nezlepšila. V Nemecku evidentne zhoršila. Argumentovať tým, že Čína je veľká krajina, športová veľmoc, že mnohomiliónový národ si zaslúži hry, je veľmi diskutabilné."

Zlyhal teda prioritne Medzinárodný olympijský výbor?

"Áno, rozhodnutie je záležitosť verchušky. Ak olympijský výbor hlása principiálne demokratické a mierové ideály, rovnosť a rešpektovanie všetkých ľudských práv, v takom prípade nemôže tento športový sviatok usporiadať krajina, kde sa ľudské práva porušujú."

Netrpí aj súčasný Medzinárodný olympijský výbor sklonmi k elitárstvu?

"Veľké nádeje som vkladal do súčasného šéfa svetového olympizmu Jacqua Roggeho. Aj on však pôsobí v istom prostredí, ktoré nie je ideálne. Problém je, že MOV nie je volená inštitúcia, ale klub vyvolených. Má samozvoliteľný princíp, nereprezentuje celé olympijské hnutie. MOV združuje 205 krajín, ale má iba 115 členov. Pritom niektoré štáty, kľúčovo vplyvné, majú v MOV aj viac členov. Tento princíp je archaický. Ak ho Coubertin zavádzal do praxe, mal na to príčinu. Šport bol vo vedomí ľudí nedôstojná zábava. Preto potreboval spolok celebrít, povedané dnešnými slovami, aby športu dodali vážnosť i nezávislosť od politiky a vládnej moci. To je, samozrejme, už prežitok a v takejto samoregulácii sa pokračuje. Prezident MOV mal byť po r. 1972 volený maximálne na dve funkčné obdobia (teda osem rokov), ale Španiel Juan Antonio Samaranch na čele olympijského hnutia zotrval 21 rokov. Iba ho kritizovať by bolo nespravodlivé, urobil z MOV bohatú inštitúciu. Ale ani táto elitárska inštitúcia sa nevyhla veľkému korupčnému škandálu v súvislosti so ZOH 2002. A Samaranchova "pravá ruka", juhokórejský podpredseda MOV UIn Yong Kim za kolosálne podvody dokonca poputoval doma do väzenia. Preto aj britský publicista Jennings zhruba pred desiatimi rokmi vyhlásil , že olympijské hnutie nebolo nikdy také bohaté ako teraz, ale ani nikdy tak morálne zbankrotované ako v súčasnosti."

Ako vnímate celosvetové protesty proti hrám v Pekingu a napádania štafety s olympijským ohňom. Išlo o protičínske akcie alebo to urážalo samotný olympizmus?

"Nevnímal som to ako urážanie olympijskej myšlienky. Hry sú fenoménom, pri ktorom sa dá najlepšie zviditeľniť. Tak čínskej verchuške, no aj tým, ktorých ona utláča. Keby Tibeťania protestovali mimo trasy olympijského ohňa, možno by si ich svet ani nevšimol. Nehovorím, že fyzické ataky na štafetu boli správne, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že je tu svetová verejná mienka. Protesty nepovažujem za nehoráznosť, ich aktivisti jednoducho využili možnosť. Niekedy mám nielen u nás, ale aj v prípade MOV dojem, že viac prekážajú protestujúci, než tí, ktorí ich stvorili. Tí, ktorí sú bití, a nie tí, ktorí bijú."

Bojkot v rozsahu, ako bol v Moskve 1980 či v Los Angeles 1984 odmietate?

"Samozrejme, športovci za to nemôžu. Nie je správne trestať tých, čo sa poctivo chystajú na kulminačný bod kariéry. Ale dajú sa prejaviť rôzne formy nesúhlasu. Napríklad Bob Beamon pri svojom svetovom rekorde v skoku do diaľky v Mexiku 1968. Nepatril k radikálnej skupine Čierna sila, ktorej členovia na stupňoch víťazov zaťatou päsťou v čiernej rukavici protestovali proti rasizmu v USA, vo vlastnej krajine. Beamon si našiel miernejší spôsob. Skákal v čiernych podkolienkach. Nedávno som čítal, že kapitán indického futbalového tímu odmietol niesť olympijskú pochodeň. Povedal nemôžem, lebo v Číne sa potláčajú ľudské práva. Neurazil nikoho, rozhodol sa individuálne. V prvom rade by mali byť potrestaní čínski pohlavári, s ktorými by nemali komunikovať politici či svetové celebrity. Možno by pomohla aj nejaká symbolická stužka, postoj či gesto, alebo niečo podobné."

Slovenská politická špička v Pekingu nebude chýbať.

"Nepochybujem, že využije pozvanie. Chápem prezidenta Ivana Gašparoviča, že chce ísť na olympiádu. Poznáme sa od študentských čias, viem, že bol vždy priaznivec športu. Keby som bol prezidentom, ani ja by som neodmietol pozvanie. Ale čisto iba ako športový fanúšik. Rozhodne by som odmietol družbu s čínskymi pohlavármi."

Považujete za problém prestupovanie špičkových športovcov z krajiny do krajiny. Ako napríklad pôsobenie zápasníka Rusa Musuľbesa na Slovensku?

"Netrúfam si odpovedať jednoznačne, sú to dve strany jednej mince. Ak niekto odíde z krajiny, lebo nemá pre veľkú konkurenciu alebo nemilosť u vrchnosti šancu štartovať na olympiáde - prečo nie. Rovnako v prípade politických dôvodov. Nečudoval by som sa trebárs bieloruskému krasokorčuliarovi, keby poprosil Dánov, aby ich mohol reprezentovať. Domov je tam, kde sa cítim dobre a slobodne. Avšak "nakupovanie" výborných športovcov len preto, aby krajina získala veľa medailí, je scestné. Rebríčky štátov podľa medailí a olympijských bodov majú označenie neoficiálne, pretože olympijské víťazstvo je hlavne triumfom individuality, nie štátu. Lenže v mnohých krajinách sa práve víťazstvo krajiny považuje za prvoradé. Príklad: bude náš šport lepší ako český, ak nám dve zlaté pribudnú zásluhou ruského či bieloruského pretekára? Nie som proti reprezentácii štátu športovcami, ktorí zmenili občianstvo. MOV však musí zaviesť jednotný cenzus pobytu v novej krajine. Tak, aby pre "nášho legionára" bolo Slovensko skutočnou vlasťou a nie iba tričkom klubu, do ktorého som výhodne prestúpil."

Kam vlastne smeruje slovenský šport? Najpopulárnejší futbal s hokejom to v poslednom čase nie je bohviečo.

"Futbal s hokejom môžu poslúžiť ako modelové príklady slovenského športu: nekoncepčnosť a nekompetentnosť podfarbená egoizmom, zúfale vyvažovaná nadšením zvyšku dobrovoľných funkcionárov."

Funkcionári zvyknú operovať medailovou úspešnosťou. V nej celý náš šport držia nad vodou vodáci. Nemyslíte?

"Iste. Tým naliehavejšie si treba uvedomiť, že mnohí z nich idú na svoje tretie a štvrté hry. Martikán už nemá sedemnásť, no horšie je, že nemá zástup nástupcov."

Vyzerá to tak, že s odumretím socialistického systému nemá kto vychovať nástupcov Moravcovej, Hossu či toho Martikána?

"Prese tak. Surovo a stručne povedané: Po nežnej revolúcii sme si všetko zlé zo socializmu ponechali a toho dobrého sa zbavili. Odbúrali sme celý systém športovej prípravy mládeže a ponechali sme si staré funkcionárske praktiky: Dajte mi peniaze a ja ich prerozdelím. To je málo. A z nového systému sme zasa prijali všetko zlé a nič dobré sme si neosvojili. Namiesto "charity" sponzorstva nastúpila bezohľadná dravosť, honba za osobným ziskom. U nás sa hráči ani tak nekupujú, ako predávajú. Veď stačí kúpiť rozhodcu. Avšak z takéhoto biznisu bohatnú iba jednotlivci. Štát na rozdiel od socialistickej minulosti cudne stojí bokom. Ani jedna zo slovenských vlád nepochopila, že úlohou štátu nie je dirigovať všetko, ale vytvárať možnosti pre všetkých, že treba sledovať záujmy občana aj v prípade možností športovej sebarealizácie. Druhá vec je, že socialistický štát nepodporoval šport pre rozvoj človeka, ale pre sebareprezentáciu prostredníctvom športu. Šport bol takmer jedinou oblasťou, v ktorej sme mohli vyspelé krajiny predbehnúť. Myslím na počet medailí."

Nedomnievate sa, že pomerne úspešná medailová bilancia z posledných OH v Aténach (2 zlaté, 2 strieborné, 2 bronzové) sa účelovo používa ako krycí manéver na nedostatky nášho športu?

"Niekedy. Ale špičkoví funkcionári, samotný predseda olympijského výboru František Chmelár či staronový tréner hokejovej reprezentácie Ján Filc už dávnejšie intenzívne bijú na poplach, že nám špičková generácia starne bez náhrady. Na druhej strane sa funkcionári dlhodobo nevedia dohodnúť na strešnom orgáne celého športu, hnutie je príliš atomizované a málo funkčné. Každý chce byť kohútom na smetisku pri prerozdeľovaní peňazí: radšej byť prvý v zapadákove ako druhý v Ríme. Vieme, že stagnujeme, ale nevieme účinne reagovať. Ale nerád by som robil arbitra topfunkcionárom, z ktorých mnohí robia šport dobrovoľne a v podstate by sa mohli na všetko vykašľať."

Okrem vážneho a prísneho vysokoškolského pedagóga ste aj známy humorista. Teraz otázka pre vašu druhú identitu. Nakoľko je šport zábava a nakoľko vážna vec. Nepochybne k nemu patria drámy. Ale aj tragédie?

"Šport je jedna z najvážnejších nevážnych činností. Vznikol u starých Grékov, ktorí merali hodnotu, kvalitu života podľa toho, ako sa trávi voľný čas. Nie podľa toho, koľko má kto peňazí, majetku, počtu otrokov. A oni vo voľnom čase cvičili alebo sa aspoň na cvičiacich pozerali. Nebola to len zábava, ale aj vlastenecká povinnosť byť zdatným bojovníkom svojho polis. Takže i vážna vec. Podstatou športu je snaha dosahovať víťazstvá a maximálne výkony. Tak vznikol aj profesionálny šport v súčasnej podobe. Vrcholový šport považujem za vrchol divadla. Súťaže sú drámou, neraz i tragédiou, vyžaduje sa tvrdá príprava, aby výkony naplnili hľadiská športovísk. Je to rovnocenný ekvivalent. Preto mi pri ňom prekážajú nekultúrne prejavy nielen športovcov, ale aj divákov."

Nie je šport aj trošku lacná zábava?

"Aj "lacná" zábava má svoje opodstatnenie, keď človeka neuráža a nedegraduje. Shakespeara či Sofokla každý nepochopí, futbalu rozumie aj pologramotný. Vrcholový šport je súčasťou vývoja športu a spoločnosti. Nemožno ho zlikvidovať len preto, že sa v ňom najviac koncentrujú negatívne prejavy športu nezdravá komercia, podvody, korupcia, doping. Nech zostane aj zdrojom obživy určitých ľudí a zábavou pre divákov. Dôležité je, aby čo najviac ľudí pestovalo rekreačný šport. Zdravý človek ľahšie pomôže chorému. Aj sa ušetria peniaze pre zdravotníctvo, aj sa ušľachtilo využije voľný čas na relaxáciu. Pre mňa je humor ako "lacná" zábava duševným relaxom, keď si chcem odskočiť od vedecko-pedagogickej roboty. A bicyklovanie či iné športové aktivity sú zase fyzickým relaxom. Bol by som rád, keby čo najviac ľudí, a najmä mládeže chápalo šport ako druh ušľachtilej zábavy. Namiesto vysedávania v krčmách, pri hracích boxoch alebo pofajčievania marihuany."

Najčítanejšie na SME Šport


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  2. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  3. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  4. Leto nekončí!
  5. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  8. Už aj seniori presadajú do SUV
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 371
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 633
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 184
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 699
  5. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 293
  6. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 245
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 066
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 002
  9. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 694
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 656

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Možno to zle vidím; možno Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky alebo prehnane.

KOMENTÁRE

SNS neodíde. Nikto na ňu nečaká

V prípade predčasných volieb by sa SNS nemuselo dostať do vlády.

DOMOV

Danko zatiaľ nepovedal, ako ďalej, krízu budú riešiť v piatok

SMS-kou oznámil, že jeho ministri na rokovanie vlády tak skoro neprídu.

Neprehliadnite tiež

Tretiu etapu na Vuelte vyhral Nibali, preteky majú nového lídra

Preteky pokračujú už bez slovenských jazdcov.

Najsilnejší moment? Keď zomrel môj kamarát Marek Svatoš, vraví Budaj

Slovenský brankár má za sebou najlepšiu sezónu. Keby mi to niekto povedal dva roky dozadu, neveril by som mu, priznáva.

Trnava podá trestné oznámenie, náhradu škody chce od Slovana

Funkcionári Spartaka rátali škody, ktoré v City aréne spôsobili fanúšikovia hostí.

K tímu sa pripojil aj Handzuš. Keď Ramsay niečo povie, má to váhu, tvrdí

V nominácii sú piati hokejisti, ktorí sa predstavili na májových MS.