Splnili si sen, ale stálo ich to životy

Sportnet|17. okt 2008 o 00:00

Nikde nie je od triumfu k tragédii tak blízo ako na Evereste. Pred 20 rokmi štyria Slováci ako prví na svete vyliezli alpským štýlom Boningtonovu cestu v jeho juhozápadnej stene. Všetci však zahynuli.

BRATISLAVA. To, čo štyria slovenskí horolezci predviedli na jeseň 1988 v juhozápadnej stene Mount Everestu, bol výkon na hranici ľudských možností.

Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just ako prví na svete zvládli alpským štýlom, čiže bez budovania táborov a na jeden záťah Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Everestu, pričom Just sa dostal až na hlavný vrchol (8848 m). Od podvečera 17. októbra 1988 po nich niet stopy.

Bonington naľahko

Najstrmšiu stenu najvyššej hory po takmer desaťročí intenzívnych pokusov ako prví zdolali v roku 1975 britskí horolezci. Cestou, ktorá dostala meno po šéfovi výpravy Chrisovi Boningtonovi. Osemnástim Britom pomáhalo štyridsať Šerpov a kyslíkové prístroje.

Nápad skúsiť túto cestu moderným štýlom, v malej skupinke, naľahko a bez kyslíka, skrsol v hlavách Jarýka Stejskala a Dušana Becíka v roku 1985 po ich prvom zimnom alpskom výstupe na Čo Oju. „Prišiel čas strčiť do toho nos,“ pritakal im skvelý český horolezec Josef Rakoncaj.

O „Boningtona naľahko“ sa pokúsili Stejskal, Becík, Rakoncaj a Božík počas čs. expedície 1987. Jeden pokus a dosť, viac im jej vedúci Ivan Gálfy nedovolil, lebo hlavným, napokon tiež nesplneným cieľom bol československý prvovýstup.

Ďalší nasledoval o rok už čisto v slovenskom zložení: Becíka a Božíka doplnili Jozef Just a Jaroslav Jaško. Výpravu zorganizoval bratislavský klub IAMES a jej šéfom bol Ivan Fiala, ktorý v roku 1971 s Michalom Orolinom výstupom na Nanga Parbat (8125 m) zavŕšil vôbec prvý úspech horolezcov z východnej Európy na niektorej z himalájskych osemtisícoviek.

„Mali sme tú najlepšiu výbavu, aká v tom čase vo svete existovala,“ tvrdí Fiala. „Aj podmienky na prípravu boli takmer ideálne, Justa a Jaška sme zamestnali, Becík a Božík dostali posledný mesiac v práci voľno,“ dodáva Jaroslav Oršula, vtedy aj dnes duša klubu IAMES.

„Bola to absolútne správna partia na to, aby sa pustila do najvážnejšieho lezenia, na aké si kedy našinec trúfol,“ myslí si po dvoch desaťročiach Vladimír Launer, jeden z ťahúňov prvej čs. výpravy 1984. „Jej výstup doteraz nebol docenený.“

Má to však svoj dôvod: nikto ho neprežil. „Z faktu, že zahynuli, nemožno vyvodzovať, že skúšali nemožné,“ pripomína Stejskal. „Oni si hrozne verili, nepochybovali, že to zvládnu, ak im budú priať podmienky.“

Tri bivaky nad 8000 m

„Malo by to vyjsť,“ boli posledné slová, ktoré v aerograme poslal na Slovensko Dušan Becík. Pár dní predtým s Justom v rámci aklimatizácie priam „vybehol“ na susednú štvrtú najvyššiu osemtisícovku Lhoce (8516 m), na ktorej hlavnom vrchole predtým ani potom žiadny Slovák nestál.

Ako rýchlo vystúpili, tak aj zišli. Dolu ich čakal špalier gratulantov v rôznych rečiach. „Ako na olympiáde,“ poznamenal Becík širokospetrálne vnímajúci, že na tom istom kontinente, v kórejskom Soule, práve prebiehajú olympijské hry.

Božík s Jaškom sa vzdali útoku na vrchol Lhoce. Uspokojili sa s tým, že v rámci aklimatizácie strávili v osemtisícovej výške noc. „Nám ide tentoraz o viac, než o zbieranie osemtisícoviek,“ poznamenal matador Božík, ktorý si vysníval, že ak mu budú sily stačiť, pokúsi na na zostupe z Evereste o unikátny traverz prvého a štvrtého vrchu sveta.

Po pár dňoch odpočinku v základnom tábore sa všetci štyria vydali v ústrety výzve svojho srdca, ešte netušiac, že aj v ústrety smrti. Žltý pás, dvestometrovú skalnú bariéru vo výške 8100 – 8300 m, mienili zdolať hneď v prvý deň, ale museli pod ňou bivakovať. Len čo ho prekonali, odpílili si cestu späť. Druhú noc strávili nad Rock Bandom. Ďalšiu, úplne neplánovane, pod južným sedlom.

Nad ním sa sedemnásteho októbra cesty štvorice rozišli. Just, ktorý mal vysielačku, pol druha hodiny po poludní hlásil, že dosiahol hlavný vrchol, ale jeho partneri smerujú dolu. O pol šiestej oznámil, že sa všetci štyria spojili, že sú zorientovaní, že zostupujú...

Bola to však posledná jeho relácia. O dve hodiny sa už neozval. Nad Everestom sa spustila víchrica, ktorá zaviala všetky stopy.

„To, čo dosiahli, bol heroický výkon, pravdepodobne najväčší v histórii himalájizmu,“ myslí si Fiala aj s odstupom dvoch desaťročí.

Horolezci

Dušan Becík (6. 4. 1954 – 17. 10. 1988)

Stál na dvoch osemtisícovkách: po Čo Oju (r. 1985 prvý zimný alpský výstup vôbec) aj na Lhoce (tesne pred Everestom 1988). „Ambiciózny a nadaný na všetko, do čoho sa pustil,“ charakterizuje Zoltán Demján novozámockého rodáka, inžiniera-architekta, odborného asistenta bratislavskej STU. „Mal vždy všetko v hlave zrovnané,“ dodáva šéf Slovenského horolezeckého spolku JAMES Igor Koller. „Jeden z najinteligentnejších horolezcov, akých som poznal.“

Peter Božík (5. 6. 1954 – 17. 10. 1988)

Podľa Kollera bol bratislavský stavebný inžinier „absolútna svetová horolezecká špička“. Potvrdením sú prvovýstupy na Lhoce Šar (1984) a najmä Magic Line na K 2 (1986), ktorú vytýčil s Poliakmi. „Pohodový dobrosrdečný chalan, ktorý nebol priebojný, no za cieľmi uvážlivo kráčal,“ dodáva Demján. „Denne bol pol druha hodiny v činkárni a potom behal 10 - 15 km s trojkilovou činkou v každej ruke na Kolibe či nad Račou,“ hovorí šéf klubu IAMES Jaroslav Oršula.

Jaroslav Jaško (20. 12. 1961 – 17. 10. 1988)

„Talent, ktorý bol na začiatku veľkej cesty, navyše pracant,“ myslí si Demján o popradskom rodákovi, ktorý ako drevorezbár pracoval na vývojovom oddelení bratislavskej automobilky. „Hĺbavý, skromný, až utiahnutý, ale výborný lezec, najmä v skalách, čo osvedčil na nórskom Romsdale,“ dopĺňa charakteristiku tatranského benjamínka Koller. „Jedinou mínuskou mohlo byť, že mal vzhľadom na vek menej himalájskych skúseností.“ Everest spoznal na expedícii 1987.

Jozef Just (31. 1. 1955 – 17. 10. 1988)

„Motor výprav na osemtisícovky a zároveň ich smoliar,“ vraví o absolventovi bratislavskej FTVŠ tímový kolega z Everestu 1984 Vladimír Launer. Na Kančendžonge (1981) aj na Evereste (1984) „len“ zachraňoval tých, čo boli na hlavnom vrchole. Podľa Kollera „skvele znášal výšky, bol odvážny, psychicky odolný, žiadny zmätkár“. Demján dodáva: „Mal priam od Boha daný fyzický fond a bol ambiciózny, ale nemal som pocit, že prehnane“.


Kliknite - obrázok zväčšíte.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Splnili si sen, ale stálo ich to životy