Krasokorčuliar Nepela bol jednotkár po každej stránke

Figúra pre fotoreportérov po zisku prvého zlata na majstrovstvách Európy v Garmisch–Partenkirchene 1969.
Figúra pre fotoreportérov po zisku prvého zlata na majstrovstvách Európy v Garmisch–Partenkirchene 1969. (Autor: ARCHÍV ČTK)
Peter Fukatsch|25. jan 2009 o 22:49

Ondrej Nepela stihol za 38 rokov krásneho života s tragickým koncom toľko, že ho vyhlásili za nášho športovca storočia. Zomrel 2. februára 1989 v mannheimskej nemocnici.

Mal trinásť rokov, keď korčuľoval na prvej olympiáde v Innsbrucku 1964. Najmladší účastník. O dvanásť rokov v Sappore získal zlato. Doteraz jediný Slovák na zimných hrách.

BRATISLAVA. Vyhlasovanie najlepšieho slovenského športovca storočia pred Vianocami dvetisíc bolo napínavé ako futbalové derby, hoci vyfešákovaní účastníci hlasovali v koncertnej sieni. Na veľkej tabuli sa striedali na prvom mieste hokejista Vladimír Dzurilla, cyklista Anton Tkáč a krasokorčuliar Ondrej Nepela.

Prekáračky o poctu Najlepší

Krásna náhoda. Traja chlapi, z ktorých v tom čase dvaja už, žiaľ, nežili, športovali na jednej ulici. Dvaja dokonca pod jednou strechou bratislavského zimného štadióna, tretí o pár krokov ďalej na cyklistickom štadióne. Až posledný hlas rozhodol, vyhral krasokorčuliar.

„Bola to moja jediná bezbolestná prehra," spomenul si Anton Tkáč na večer vyhlasovania. Olympijský víťaz z Montrealu 1976 v cyklistickom šprinte sa s Odrejom Nepelom výborne poznal. „Obaja sme reprezentovali bratislavský Slovan. Sekretariát klubu sme mali všetci blízko za rohom. Stretali sme sa. Ondrík bol tichý, akoby bojazlivý chlapec. Ale keď začal hovoriť o športových plánoch, bola to stelesnená cieľavedomosť."

Tkáč pripomenul, že Nepela bol pre neho v kľúčovej športovej situácii inšpiráciou. „Na OH 1972 som neuspel a bez milosti ma vyrazili z reprezentácie. Mátalo mi hlavou, skončím. V zime 1973 bol krasokočuliarsky svetový šampionát v Bratislave. Chodil som sa pozerať. Ako Ondro vyhral, tá všetka sláva okolo neho, ma nadchla. Povedal som si, aj ja to chcem a začal som nanovo drieť." Cyklista je rovnaký ročník (1951) ako korčuliar. Dzurilla mal o pár rôčikov viac, ale bol s nimi jedna generácia. Ďalšia pekná zhoda.

Prvá a posledná protekcia

Ondrej Nepela prišiel prvý raz na tréning v roku 1958. Bratislavský zimný štadión práve zastrešili, blížili sa prvé majstrovstvá Európy v meste. Éra Karola Divína, majstra povinných cvikov a nedostižného elegána.

Ondreja Nepelu trénovala slávna a svetaskúsená trénerka Hilda Múdra. Viedenčanka, tanečníčka tamojšej revue, sa zahľadela do novinára Jozefa Múdreho. Vydala sa do Bratislavy.

nepela_tasr.jpg

Ondrej Nepela s trénerkou Hildou Múdrou

„Mama prihlásila Ondríka do slovanistickej liahne tesne po ME, ktoré v päťdesiatom ôsmom vyhral Karol. Ja som malé deti netrénovala, pripravovala som veľké pretekárky Evu Grožajovú, Janu Mrázkovú. Raz prišla pani Nepelová. Vraj jej syn už korčuľuje dva týždne a žiadny tréner si ho nevšimol. Povedala som jej, milá pani, ukážte mi toho chlapca. Urobila tak. Zobrala som si ho. Urobila som to najlepšie na svete," spomínala pani Hilda po vyhlásení športovca storočia.

Prosba Ondrovej mamy bola prvá a posledná protekcia, ktorú potreboval. Všetko ostatné si na ľade oddrel. Pokorne. Takmer až vďačne. Napriek tomu mal z pekla šťastie, že natrafil na Hildu Múdru. Našiel v nej druhú mamu. Roky mu otvárala oči. Napokon mu ich, nešťastná jeho skorým koncom, aj zatláčala.

Nepela ako každé dieťa mal spočiatku radšej voľnú jazdu, ale bol majstrom povinných cvikov, ktoré už dávnejšie nepatria do krasokorčuliarskych súťaží.

Majster v krasokorčuliarskej i skutočnej škole

„Povinným cvikom sa hovorilo škola. Od nej sa odvíjalo celé krasokorčuliarkske majstrovstvo. Ondrej pri paragrafoch a cvikoch najazdil tisícky kilometrov. Bol jedným z mála, ktorý pri kresbách dokázal zanechať jedinú stopu. Často som mu povedala, aby išiel do kruhu trénovať nejaký ten paragraf a odišla som. Vrátila sa som sa po hodine a on ho stále cvičil a cvičil. Bol to skvelý chlapec, na ktorého som sa mohla absolútne spoľahnúť," hovorila trénerka.

Slovenské krasokorčuľovanie malo troch kráľov. Nechce sa uveriť, že na povojnovom zozname európskych šampiónov je len Rusov viac než Slovákov. Rovnako po troch majú Rakúšania, Nemci, Francúzi.

Karol Divín bol elegán, Jozef Sabovčík kaskadér. A Ondrej Nepela? Na jazyk sa tlačia samé ošúchané prirovnania: robotník, poctivec. Najexpresívnejšie znie bifľoš, no výstižnejšie je jednotkár. Fenomenálny študent.

„Učiť sa oplatí," vravieval. „Keď vieš, nemáš dôvod byť nervózny a nekopíš chyby." Nepela bol brilantný technik. Krasokorčuliar, ktorý nikdy nesklamal.

Na XXI. zimné olympijské hry do Sappora odchádzal Nepela už ako dvojnásobný svetový šampión a veľký favorit. Nedostižný pretekár v povinných cvikoch. Práve v nich jazdil tak prefektne ako nikdy. Pred druhým Francúzom Patrickom Perom mal veľký náskok.

Spolubývajúci na izbe Vlado Dzurilla ho pochválil. Vo voľnej jazde potom spadol. Pani Múdra ostala pokojná pri mantineli. Vedela, že už ďalšiu chybu neurobí. „Ondrík nebol špeciálne veľký talent. Napríklad Marián Filc (brat nášho úspešného hokejového trénera Jána - pozn. red.) alebo Miro Šoška mali väčšie predpoklady. Nepela bol však mimoriadne usilovný. Neženíroval sa opakovane spýtať na to, čomu nerozumel, nechal si veci stokrát vysvetliť. Môj zverenec skutočne dojazdil bezchybne. A nakoniec - po povinných cvikoch mal taký náskok, že sa mohol na ľade šúchať po zadku," usmievala sa Hilda Múdra typickou viedenskou bezstarostnosťou.

Sapporské červené svetielko

„Po pretekoch som nijakú zvláštnu radosť nepociťovala, hoci som si predstavovala, aké to bude, ak uvidím stúpať vlajku na stožiar. Možno som neskromná, vedela som, že Nepela získa zlato. On tiež nebol človek okázalých emócií. Mali sme zvyk. Predpoludním pred súťažou sme počas dlhých, dobre utajených prechádzok rozobrali jazdu do bodky. V Sappore sme sa tak zarozprávali, že sme zrazu zistili - hala je prázdna. Blúdili sme tmou, až sme zrazu zbadali červené svetielko, ktoré nám ukázalo cestu von. To bola jediná dramatická chvíľa," usmiala sa pani Hilda znovu.

Nepela bol introvert. Sapporský pád pri voľnej jazde až tak pokojne neprežíval. Spomínal naň: „Bolo mi úzko, veď som bol jediný, kto na tréningoch vôbec nespadol. Keď som odpichnutý rittberger začal, bolo všetko v poriadku. Zvrtol sa mi však členok, a už som letel. Nikdy predtým som taký pocit nepoznal. Povedal som si, že radšej nepôjdem domov, keď po takom náskoku nebude zlato."

Nepela bol nielen obrazne členom rodiny Múdrych. „Naše tretie dieťa. Učenlivý vo všetkom. Po nemecky vedel odo mňa. V Bolzane, kde som rok trénovala, pochytil niečo z taliančiny, ovládal angličtinu. Keď sa stal trénerom, často mi volal, pýtal si rady. Nikdy sa nehanbil, že niečo nevie," priblížila trénerka ďalšie vlastnosti slovenského športovca storočia.

Ak nasadila najprísnejšie okuliare, hodnotila: „Okrem skvelých povinných cvikov vynikal eleganciou. Jediný nedostatok - menej muzikálnosti. S výberom hudby sme mali vždy starosti."

Bratislavský záver

Ondrej Nepela chcel skončiť v najlepšom. Rok po Sappore boli majstrovstvá sveta v jeho rodnej Bratislave. Napokon ho prehovorili, neodolal ponuke rozlúčiť sa doma.

„Bol to ťažký rok. Zmenili sa pravidlá. Pribudol krátky program. Všetko hovorilo proti Nepelovi. Dal však sľub, a ako som tisíc ráz opakovala - nikdy nesklamal," spomínala Hilda Múdra. Trénerka, ktorá svojmu zverencovi verila vždy a všade, však nerátala, že sa stane Slovenským športovcom storočia. „Som šťastná, ľudia na Ondríka nezabudli," tlačili sa jej slzy do očí.

Pravda, Nepelovo rozhodnutie ovplyvnil aj politický nátlak. „Ak nebudeš súťažiť na MS, nepôjdeš do revue," vydierali papaláši. Vyhral a odišiel do Holiday on Ice. Účinkoval v nej trinásť rokov.

Potom začal v nemeckom Mannheime trénerskú dráhu. Jeho zverenka Claudia Leistnerová získala v roku 1989 európske zlato. To už bol Nepela ťažko chorý. Keď jeho márny boj o život vrcholil, naliehavo volal milovanú trénerku.

Hilda Múdra prišla pre zdĺhavé vybavovanie cestovných formalít aj s manželom na poslednú chvíľu. Pricestovali v nedeľu, definitívny koniec prišiel vo štvrtok 2. februára 1989. Ondrej Nepela odišiel na večnosť v cudzom svete vo veku len 38 rokov.

Po Nepelovej smrti sa občas netaktne špekulovalo o jeho životnom štýle a príčine smrti. Ondrej si vždy súkromie prísne strážil, Hilda Múdra na to často upozorňovala. Oficiálna lekárska správa z mannheimskej nemocnici znie: zomrel na rakovinu lymfatických uzlín.

Trénerka Múdra dnes učí krasokorčuľovať telesne postihnuté deti.

Slávne Tehelné pole

Bratislavský zimný štadión nesie meno Ondreja Nepelu. Tvorí jeden z rohov nášho slávneho športového územia, slovanistického Tehelného poľa. Mestská časť má stále trochu starosvetský (žiaľ, aj ošúchaný) kolorit.

Podľa všetkého nie nadlho. Staručký „zimák", na ktorom hral za tím belasých aj tucet hokejových svetových šampiónov, prebudujú na nepoznanie. Susedný cyklistický štadión zbúrajú úplne. Našťastie, ako skanzen zostanú tenisové kurty, na ktorých sa vypracoval na olympijského víťaza Miloš Mečíř.

Úzkou uličkou sa dostanete k futbalovému štadiónu. Aj ten majú zbúrať a postaviť nový. Tesne po vojne na ňom dva roky hral najlepší futbalista storočia FC Barcelona Ladislav Kubala, neskôr traja strieborní medailisti z MS 1962 v Čile a osem zlatých z európskeho šampionátu. 1976. Verme, že budúci majitelia aspoň pamätnou tabuľou na veľké mená svetového športu nezabudnú.

Vizitka

Ondrej Nepela

- Narodil sa 21 . 1. 1951 v Bratislave, zomrel 2. 2. 1989 v nemeckom Mannheime.

- Štartoval na troch olympiádach: 1964 - 22., 1968 - 8., 1972 - víťaz.

- Úspechy na MS: trojnásobný víťaz (1971 - 1973), dvakrát strieborný (1969, 1970).

- Úspech na ME: päťnásobný víťaz (1969 - 1973), trikrát bronzový (1966 - 1969).

- V rokoch 1973 - 1986 jazdil v známej americkej revue Holiday on Ice, potom bol trénerom v nemeckom Mannheime.

- Nepela začal s krasokorčuľovaním v roku 1958, skončil v roku 1973. Jeho jedinou trénerkou bola Hilda Múdra.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Zimné športy»Krasokorčuliar Nepela bol jednotkár po každej stránke