Kokosom na snehu sa najviac darilo vo filme

Jamajskí bobisti
Jamajskí bobisti (Autor: Reuters)
Sportnet|24. jan 2010 o 21:37

Skoro na každej olympiáde sa objavia športovci z exotických krajín, niekedy však dokážu prekvapiť všetkých.

Jamajskí bobisti ukázali svetu, že olympiáda je väčšia ako šport sám. V Calgary 1988 zabodovali svojou odvahou a vôľou presadiť sa v športe, ktorý je im veľmi vzdialený.

BRATISLAVA. „Někteří lidi nevěří, že jamajskej bob zvítězí," spievajú si v známej Disneyho komédii amatérski športovci z Jamajky, ktorí sa rozhodli dostať karibský ostrov na mapu zimnej olympiády. Populárny film Cool Runnings, u nás známy ako Kokosy na snehu, vznikol podľa príbehu jamajských bobistov na olympiáde v Calgary 1988.

Olympiáda prvým ostrým štartom

S myšlienkou dostať Jamajku na zimnú olympiádu prišli dvaja americkí biznismeni - William Maloney a George Fitch. Mali na ostrove svoje obchody a prechodne tu žili.

Chceli vyťažiť zo šprintérskych predností jamajských atlétov. Rýchly štart je v boboch základom úspechu. Keď prišli s ponukou za najlepšími šprintérmi, vysmiali ich. Nikto sa nenechal na bláznivý nápad nahovoriť.

Preto sa obrátili na armádu. Tí ponuku nebrali ako vtip, hlásili sa jedna radosť. Aby vybrali tých najlepších, museli dokonca zorganizovať kondičné testy.

„Išlo o sériu šprintov, výskokov, vrh guľou a tlačenie makety bobu," spomína si Devon Harris. To bol začiatok septembra 1987. Do olympiády ostávalo päť mesiacov.

Šesť najlepších sa začalo pripravovať na olympijskú misiu v Lake Placide.

„Tam som po prvý raz videl sneh a ľad. Po ľade sme sprvu ani nevedeli poriadne chodiť," hovorí Harris. Po krátkom zoznámení sa s toboganom a bobmi odleteli na preteky Tirolského pohára do Innsbrucku. Štyri mesiace pred Calgary absolvovali jediné dva pokusy.

„Stále sme sa iba učili šport, v ktorom sme chceli pretekať. Olympiáda bola skutočne našimi prvými veľkými pretekmi."

Jamajka si v Calgary rýchlo získala pozornosť fanúšikov. Suveníry s jamajskou tematikou boli veľmi žiadané. Exotickí športovci boli pre nich hrdinami.

„Pre ľudí sme boli skutočná atrakcia. Držali nám palce," hovorí pilot Dudley Stokes.

V skutočnosti však boli veľkými outsidermi, a tak ich brali aj súperi. Málo skúseností potvrdila aj nehoda v tréningovej jazde.

Štart do olympijskej súťaže mali bezchybný. „Pustili sme sa do toho ako praví Jamajčania. Siedmy najrýchlejší čas. Po sérii zákrut v dolnej časti sme však havarovali. Leteli sme asi stokilometrovou rýchlosťou," hovorí Harris. Po výjazde z jednej zákruty nestihol pilot upraviť smer a posádka sa prevrátila.

Prekvapili v Lillehammeri

Podľa tohto príbehu nakrútili v Amerike úspešnú komédiu. „Film naozaj dobre zachytil tímového ducha. Snažili sme sa uspieť, i keď nás nikto nebral vážne. Pravdivo je zobrazená aj naša nehoda na olympiáde. Ibaže to bola chyba pilota," tvrdí Harris.

Spoločnosť Walt Disney na tomto príbehu zarobila vyše stovky miliónov dolárov. Harris ako jediný z tímu dostal honorár 10­tisíc.

„Nešlo nám o peniaze. Chceli sme dosiahnuť niečo veľké. Aj dnes som presvedčený o tom, že Jamajka môže vyhrať olympijskú súťaž bobistov," dodáva.

Jamajka je od Calgary pravidelným účastníkom súťaže bobistov. Najväčší úspech dosiahli vo štvorboboch v Lillehammeri. Obsadili 14. miesto.

Neobyčajní športovci na ZOH

l Mexický šľachtic Hubertus von Hohenlohe - sa zúčastnil na štyroch olympiádach v zjazdových disciplínach. Ako 47-ročný sa kvalifikoval aj na ZOH 2006, ale mexická federácia ho nevyslala.

l Austrálski hokejisti - štartovali na ZOH 1960. Z piatich stretnutí mali skóre 8:78. Všetko prehrali dvojciferne, aj dvakrát s Japonskom. Československu podľahli 1:18.

l Eddie Edwards - „Orol Eddie", ako ironicky prezývali Brita, skákal na mostíkoch v Calgary 1988 na bubon. O pretekárovi so silnými dioptrickými okuliarmi sa hovorilo, že bol najhorším skokanom všetkých čias.

l George Tucker - Portoričan bez skúseností sa odvážil na jazdu v ľadovom koryte v Sarajeve 1984, po štyroch kolách mal na poslednom 30. mieste priepastnú stratu takmer polminútu.

l Resat Erces - tureckému lyžiarovi namerali v zjazde v Ga-Pa 1936 v cieli 22 minút, dole svahom sa „rútil" priemernou rýchlosťou 8 km/h.

Prišiel sa zúčastniť, vyhral

Na zimných olympiádach lyžovali aj takí, čo prvý raz v živote videli sneh

Austrálsky šortrekár Bradbury korčuľoval do cieľa pohodlne piaty. V cieli sa obzrel a zistil, že štyria pred ním spadli. Vyhral.

BRATISLAVA. Obrázok na štverajúceho sa slalomára do hornej branky, cez ktorú neprešiel, vidieť pri kombinácii alebo u slabšieho lyžiara.

Absolútnym rekordérom nezlomnosti bude asi grécky slalomár Antoin Miliordos.

Na ZOH 1952 v Osle spadol v jednej z dvoch jázd osemnásťkrát. Behal po trati hore­dolu. Bol taký vyšťavený, že si v jednom okamihu na chvíľu sadol a oddýchol. Skončil, samozrejme, posledný.

Olympijská myšlienka dodnes umožňuje aj slabším, aby sa zúčastnili sa najväčšom športovom sviatku. Kórejčan Kjung Song absolvoval prvé preteky v zjazde priamo na olympiáde 1960 v Squaw Valley. Doma trénoval na tráve, sneh videl, až keď prišiel do USA.

shortrakc_bradbury.jpg

V Albertville 1992 si to spôsobom cyklistických stíhačov rozdali na slalomárskej trati Maročan Hassan Mattha, ktorý priamo na trati predstihol Libanončana Raymounda Karouza. Afričan štartoval štyridsať sekúnd po ňom.

Na poslednej olympiáde v Turíne skončil tretí od konca Madagaskarčan Mathieu Razanakolona. Predstihol Číňana Li a Kirgiza Borisova.

Austrálsky šortrekár Steven Bradbury bol esom na začiatku deväťdesiatych rokov, ale o desaťročie na ZOH v Salt Lake City 2002 sa prišiel skôr zúčastniť ako zvíťaziť. Ibaže v prvej jazde na jeho slabšom kilometri diskvalifikovali pretekára pred ním a postúpil do finále.

Tam pohodlne korčuľoval na piatom mieste, keď v poslednej zákrute štyria pred ním spadli. Zvíťazil na zimných olypijských hrách ako prvý športovec z južnej pologule.

Československí hokejisti sa k prvej medaile na olympiáde (hokej bol v rámci letnej v Antverpách 1920) dostali zaujímavo. S Kanadou prehrali 0:15, s USA 0:16. Stačili zvíťaziť nad Švédskom 2:1 a mali bronz. So skóre 2:33.

V roku 1936 vyhrali hokejový turnaj Briti. Zväčša naturalizovaní Kanaďania, ale aj zopár ozajstných Angličanov a Škótov zdolalo skutočnú Kanadu.

V Sappore 1972 vyhral slalom Španiel Francisco Fernández Ochoa. Riskoval tak, že zváľal všetky bránky (ešte neboli kĺbové žrde). Favorizovaný Talian Gustav Thöni sa nestačil čudovať.

V sobotu získala prvú medailu na majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní Gruzínka Gedevanišviliová.

Aj pohľad do listiny víťazov občas vyvolá údiv. Napríklad práve v krasokorčuľovaní. Kde by sme dnes medzi špicou hľadali Nórku. A predsa má táto severská krajina nezabudnuteľnú trojnásobnú víťazku Soniu Henieovú. Medaily kedysi brali napríklad pravidelne Belgičania. Naopak, ešte v Sarajeve 1984 sa čínskym krasokorčuliarom posmievali a Kórejčania nemali ani jediného. Vo Vancouvri budú Ázijčania favoritmi.

Peter Fukatsch
Exot Boit má nasledovníkov

V Keni nepoznajú zimu, a predsa majú pretekára na ZOH vo Vancouvri. Bývalý kenský reprezentant v atletike videl sneh po prvý raz, keď mal 24 rokov.

BRATISLAVA. Jediný kenský reprezentant na blížiacej sa zimnej olympiáde vo Vancouvri, bežec na lyžiach Philip Boit, sa už pár týždňov pripravuje v Kanade. Doma nemá trate na snehu. Boit nastúpi už na svojej štvrtej olympiáde. Pri premiére v Nagane 1998 skončil na desiatke klasickým štýlom až na 92. mieste, ale na ďalších už nebol posledný.

Ani teraz nechce byť na chvoste. Tréningové časy mu naznačujú výrazné zlepšenie výkonnosti.

Dählie mu dodal guráž

Boit si v behu na 10 km zlepšil osobný rekord o vyše päť minút na 25:10 min a pätnástku už behá za 39:15 min. V stredisku Whistler sa postaví na štart pretekov na 15 km voľnou technikou.

„Pomaly sa už budem lúčiť s kariérou, a tak na konci by som chcel dosiahnuť dôstojné umiestenie," povedal 38-ročný otec početnej rodiny. „Hoci moje výsledky v poslednom čase nenadchli, na olympiáde to chcem zmeniť. Vlani som si dobre zatrénoval vo Fínsku, nastúpil som aj na majstrovstvách sveta v Liberci. Teraz budem ešte lepší."

sprinter_kena.jpg

V rovníkovej Keni možno nájsť sneh iba na najvyššom kopci Mount Kenya (5199 m), a tak musí Boit bežeckú prípravu prispôsobiť doma tréningu bez lyží. Predtým bol bežcom na stredné trate na atletických ováloch. Prvý sneh videl vo Fínsku vo februári 1996, o dva roky niesol ako jediný reprezentant kenskú vlajku v Nagane.

„Nebol som vtedy sklamaný, aj keď som skončil posledný. Hlavne, že som dobehol do cieľa," povedal pre Reuters. „Môj výkon ocenil aj víťaz pretekov Björn Dählie."

Slávnostný ceremoniál museli posunúť. Fenomenálny nórsky bežkár vtedy vyše 20 minút čakal v cieli na posledného pretekára, priateľsky ho objal a povzbudil ho do ďalšej kariéry. Dojatý Boit dal jednému zo svojich synov meno Dählie. S ešte väčšou intenzitou sa venoval behu na lyžiach a ak získal financie od sponzorov, často trénoval na snehu v zahraničí.

„Nagano mi prinieslo veľa skúseností a dôležité je, že som spoznal Dählieho," vravel Philip.

Bitok to vzdal, Boit vydržal

V africkej Keni vyrastá toľko bežeckých talentov na vytrvalostných tratiach, ako nikde inde vo svete. Aj Philip Boit si myslel, že bude domov nosiť medaily z atletických podujatí ako jeho strýko Mike Boit v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v behu na 800 metrov. Na olympiáde v Mníchove 1972 vybojoval bronzovú medailu a dnes je v rodnej krajine univerzitným profesorom.

Aj synovec vyrastal na farme v Eldorete, kde jeho rodičia chovali kravy, lenže nemal až také rýchle nohy - hoci 800 m zabehol za 1:46,06 min - a tak mal byť z neho profesionálny vojak. Bol v armáde, až kým si naňho nespomenul Mike Kosgei.

Kenský atletický tréner pôsobil vo Fínsku a v roku 1996 sprostredkoval Boitovi aj ďalšiemu známemu vytrvalcovi Henrymu Bitokovi možnosť naučiť sa behať na lyžiach. Pomohla im aj ponuka amerického výrobcu športového oblečenia Nike v programe pre národné olympijské výbory na rozšírenie zimných športov v Afrike.

„Obaja sa hodili na túto ťažkú skúšku," vysvetľoval Kosgei, prečo si vytypoval práve ich dvoch.

Bitok to vzal už po prvej skúsenosti na snehu a vrátil sa domov na farmu. Sťažoval sa, že vo Fínsku mu bolo príliš zima. Nemali so sebou teplé oblečenie. Boit bol odolnejší. Zahryzol sa do nového športu a pokračoval v tréningu. Navždy mu zostane primát prvého Keňana na zimnej olympiáde, prvého pretekára tmavej pleti v olympijskej stope.

Pri lyžovaní zostal, aj keď Nike ukončila svoj program.

Ukázal cestu

Na ZOH v Salt Lake City napodobnil Boita vysokoškolský profesor Prawat Nagvajara z Bangkoku, no 43­ročný pretekár nakoniec do cieľa behu na 30 km nedobehol. Už po prvom okruhu ho najlepší pretekári predbehli a Nagvajaru podľa pravidiel diskvalifikovali. V šprinte skončil na 68. mieste, tesne za pretekárom z Kamerunu, ale pred Arturom Kinchom z Portorika. Nagvajara bol jediným reprezentantom Thajska aj v Turíne 2006.

Kamerunčan Isaac Menyoli v cieli priznal: „Pred štyrmi rokmi som videl v televízii Philipa bežať v Nagane, a to bol pre mňa impulz, aby som ho napodobnil."

Ani na vlaňajších MS v klasickom lyžovaní v českom Liberci už Philip Boit nebol najväčším exotom. Jeho štýl v klasickej technike vyznieval v porovnaní s Bhuwneshwari Thákurovou z Indie, Otgontsetseg Chinbatovou z Mongolska, Brazílčankou Mirlene Picinovou či Venezuelčanom Cesarom Beanom ako dokonalý.

Začiatočník Baena spadol v kvalifikácii na 10 km na trati už krátko po štarte a potom ešte niekoľkokrát. Ani voskovanie mu nevyšlo - sneh spod pätky mu počas pretekov musel jeden z organizátorov zoškrabať lopatou. Baena sa chystá aj do Vancouvru.

„Teraz sa aj iné krajiny snažia rozšíriť obzor športov vedľa tradičných odvetví," pochvaľoval si Boit. „Som rád, že aj ja som im ukázal cestu."

Ondrej Gajdoš

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Olympijské»Kokosom na snehu sa najviac darilo vo filme