Prvého medailistu pochovalo more

Hokejista Ladislav Troják niesol na zimnej olympiáde v St. Moritzi 1948 československú vlajku

Hral na dvoch olympiádach (1936, 1948). Na druhej niesol vlajku a získal na nej striebro. Zahynul pri leteckom nešťastí v štyridsiatom ôsmom. Za dodnes nevyjasnených okolností.

BRATISLAVA. Košického rodáka (*15. júna 1914) považovali za najrýchlejšieho hokejistu svojich čias. Dával góly, ale oveľa častejšie ich vypracoval. Hráč s vysokou morálkou sa rýchlo stal v slávnom pražskom LTC lídrom tímu a miláčikom fanúšikov.

V čase amaterizmu mal myslenie profíka. Pracoval ako účtovník v pražskom pivovare. Na tréningy chodil prvý, keď mu v úrade padla. Nechcel nijaké výhody, na veľkých turnajoch dokonca hrával v čase neplateného voľna.

Troják štartoval už na olympiáde 1936. Spolu s lyžiarom na bežkách Lukášom Mihalákom boli prvými Slovákmi na ZOH.

Štyri roky predtým súťažila v Lake Placid Zuzana Smierčaková v akrobatickom balete, ktorý bol však iba ukážkovým športom. Československí hokejisti skončili na ZOH 1936 štvrtí, na prvej povojnovej bielej olympiáde boli druhí. S Kanadou remizovali 0:0, mali však horšie skóre.

Na košických Troch hôrkach

Legendárny hokejista pochádza z košickej lokality Tri hôrky. Honosný názov dostalo miesto podľa troch domčekov. Otec Troják pracoval v neďalekej tehelni. Jeho syn veľmi skoro vymenil rybník za košický klub ČsŠK.

Mal dvadsať, keď na Tatranskom pohári hrali východniari proti LTC (Lawn Tennis Club) Praha. Ten finančne prebil vtedajší najlepší slovenský tím HC Tatry. Z Trojáka sa veľmi rýchlo stal jeden z najobľúbenejších hokejistov predvojnového Československa. Pražania mu nepovedal inak ako „náš Trojáček".

S deviatkou na drese hrával v prvom útoku. Známy bol svojimi vynikajúcimi prihrávkami. Zúčastnil sa na šiestich majstrovstvách sveta a na dvoch zimných olympiádach.

„Starostlivo opatrujem otcovu zlatú medailu z majstrovstiev sveta v Prahe v roku 1947," povedala dávnejšie pre košický denník Korzár Jana Alexandrová-Trojáková, hokejistova dcéra.

Po Trojákovi pomenovali v Prahe námestie. Potom ho premenovali. Troják si ešte pred tragickou smrťou znepriatelil režim. Komunisti hneď po februárovom prevrate 1948 pochopili propagačný význam športu. Vzorného reprezentanta Trojáka lámali do strany.

„Zaplatím vám členské, ale na schôdzach ma neuvidíte," spomína na spoluhráča politický väzeň Gustáv Bubník.

Napriek tomu nechali papaláši jeden z najslávnejších československých tímov histórie na pokoji. V roku 1949 vyhral majstrovstvá sveta po víťazstve nad Kanadou. Veľkého triumfu sa už Troják nedožil.

V novembri 1948 odcestovali hokejisti na priateľské zápasy do Francúzska a Anglicka.

„Na Trojáčka mám najkrajšie spomienky. Bol to typický elegán. Vtedy už mal svoje roky, mal u nás prirodzený rešpekt. Pamätám si ako dnes, vždy dbal, aby sme mali čisté topánky a perfektne uviazané kravaty na vyžehlených košeliach."

Osud: nemal víza

Naši v Paríži vyhrali a išli do Londýna. Šestici nestačili Briti načas vybaviť víza. Po zmätkoch narýchlo leteli iným spojom, nízkokapacitným Beechcraftom pre šesť osôb. Stroj pilotoval René de Narbonne, hrdina francúzskeho odboja a popredný športový letec. Nad kanálom La Manche visela hustá hmla.

Minivýprava odletela s dvojhodinovým meškaním. Približne po hodine sa pilot ozval z priestoru medzi Rouenom a Evreux, kade letieť nemal. Zišiel z trasy.

Špekulovalo sa, že sa pilot pre hmlu chcel vrátiť do Paríža. Po tomto záhadnom hlásení sa po lietadle zľahla zem alebo more. Záhada zostane navždy záhadou. Technici sa pokúšali nadviazať spojenie. Márne.

„Súper nám najprv gratuloval k víťazstvu, potom v kabíne vyjadril sústrasť. Nevedeli sme, čo sa stalo. Cestou domov sme sedeli ako prikovaní, hľadiac z lietadla dolu, či neuvidíme na mori niečo živé," hovorí Bubník.

„Ponášal som sa na jedného zo spoluhráčov, ktorý bol v tom nešťastnom lietadle. Chcel som mu dať moje víza, aby som si na parížskom blšom trhu niečo kúpil. A chcel som vidieť parížske tanečníčky. Ale rozmysleli sme si to. To mi zachránilo život."

Vraj emigrovali

V Prahe prepukla hystéria: vraj nehavarovali, ale emigrovali. Až po dlhých rokoch vyplavilo more jedno telo, ktoré opatrne identifikovali ako pilotovo. Ani to však nie je isté.

Pátranie uzavreli s tým, že sa lietadlo zrútilo do vôd Lamanšského prielivu. Nikdy ho nenašli. „Zazvonili u nás chlapi v kabátoch a klobúkoch a mama mi oznámila, že spadlo lietadlo a náš otec už nežije. Nechápala som, čo to znamená," spomína Jana Alexandrová. Pamätala si, ako jej otcovi kolegovia z práce priniesli bábiku, ktorú mal pre ňu z Paríža pripravenú na Ježiška.

V roku 1950 potom zatkli komunisti jedenásť Trojákových spoluhráčov. Odsúdili ich na rôzne dlhé ťažké tresty za vlastizradu. Prenasledovaniu neunikli ani Trojákovci.

Eštebáci skúmali, či ich príbuzný neutiekol a skutočne havaroval. Hokejistovu manželku Leopoldu Trojákovú predvolávali na výsluchy a snažili sa z nej vymámiť priznanie, že vedela o mužovom pláne emigrovať.

Boli presvedčení, že jej manžel ušiel na Západ. ŠtB tak zrejme usúdila z nezáujmu o vstup do komunistickej strany.

Dlho ju považovali za ženu zradcu a utečenca so všetkými dôsledkami. Z kádrových dôvodov ju nikam neprijali do práce. Neskôr jej dovolili upratovať a až časom sa mohla stať úradníčkou. Aj prváčka Jana si v škole vypočula, že je dcérou zradcu. Vyrastala bez otca a mama si nikdy nenašla iného muža.