Stavil sa, že budú majstrami. Anton Ondruš má šesťdesiat

Bol rodeným lídrom - na trávniku i v kabíne. Porovnávali ho s Franzom Beckenbauerom. Anton Ondruš, šiesty najlepší futbalista Európy z roku 1976, spomína v rozhovore pre SME na zlomové okamihy svojej úspešnej kariéry.

Ako sa zo solčianskeho rodáka stalo dieťa Tehelného poľa?

„Otec dostal pracovnú ponuku na povereníctve, takže už ako dvojročný som sa presťahoval s rodičmi do Bratislavy. Zhodou okolností sme dostali byť na Tehelnej ulici, pár metrov od štadióna a tam som vyrastal od útleho detstva."

V mládežníckych tímoch Slovana z vás vychovávali útočníka. Ním ste boli ešte aj po dovŕšení dvadsiatky, Hradcu Králové ste nasúkali v ligovom dueli štyri góly. Kedy sa začal prerod útočníka na stopéra?

„Bolo to v Rappanovom pohári. Mal som 21 rokov a tréner Michal Vičan ma poslal do obrany. Potom ma Ján Hucko opäť vytiahol do útoku a Jozef Vengloš vrátil do stredu obrany."

Nič lepšie nemohol urobiť. Stopérska dvojica Ondruš - Jozef Čapkovič bola ozdobou nielen Slovana, ale aj tímu majstrov Európy. Vy dvaja ste si rozumeli aj poslepiačky...

„Boli sme spoluhráči, kamaráti a spolu sme aj študovali. Zblížili sme sa ešte viac, takisto aj s Jozefovým bratom Janom a určite aj toto prinieslo pozitíva."

Aj ako stopéra vás to ťahalo dopredu, boli ste známy výletmi do šestnástky súpera, dávali ste góly. Vďačíte za to aj „učňovským" rokom v útoku?

„Veľmi mi pomohlo, že som hrával v útoku. Vedel som predvídať, ako bude reagovať obranca, byť rýchlejší v myslení ako súper."

Písal sa 27. marec 1974 a dostali ste štýlový darček k 24. narodeninám. Pamätáte sa, aký?

„Isteže, prvý raz som obliekol československý dres v zápase proti NDR. A vtedy sa začalo kryštalizovať mužstvo, ktoré postúpilo z kvalifikácie na záverečný turnaj majstrovstiev Európy. Tréneri Ježek a Vengloš vymenili veľa hráčov, prakticky osemdesiat percent tímu. Dá sa povedať, že vzniklo úplne nové mužstvo. Neprehralo vyše dva roky a vytvorilo rekord medzi reprezentačnými mužstvami."

ARCHÍV ČTK

A vy ste ako jediný nastúpili vo všetkých 22 zápasoch, v ktorých nenašlo premožiteľa. Čomu za to vďačíte?

„Zranenia ma obchádzali a išla mi karta. Ako sa hovorí, keď to ide, tak to ide."

V semifinále ME čakalo Holandsko na čele s Cruyffom či Neeskensom. Nebol to však ich zápas, ale váš...

„Zostane mi vrytý v pamäti až do smrti. Lialo prakticky noc a deň, podmienky boli ťažké. Každý z nás podal stodesaťpercentný výkon. Inak by ste len ťažko zdolali tím, ktorý dva roky predtým hral finále majstrovstiev sveta. Najprv som poslal do vedenia náš tím a potom som skóre vyrovnal. Brankárovi Ivovi Viktorovi som po vlastnom góle povedal: Musíš dávať väčší pozor. Na súpera i na nás. (Smiech.)"

Verili ste si aj pred finále proti úradujúcim majstrom sveta Nemcom?

„Áno. A nielen pred týmto zápasom, ale už pred odchodom do Juhoslávie. Vtedy sme šiesti kamaráti, medzi nimi aj spoluhráči z reprezentácie bratia Čapkovičovci, uzavreli stávku na umiestnenie v prvej štvorke. Ja ako jediný som tipoval, že skončíme prví. Každý dal do pľacu tisíc korún, vtedy slušné peniaze. Vyhral som šesťtisíc, čo v tých časoch zodpovedalo jednému naozaj dobrému platu."

Prezývali vás Beckenbauer východnej Európy. Futbalovému cisárovi ste pokazili korunováciu v jeho stom zápase vo finále ME. Vzal to športovo?

„Prišiel za mnou, vymenili sme si dresy a ja som mu riekol: ,Ty si už vyhral dosť finálových zápasov, teraz som to potreboval ja. Prijal to vcelku športovo. Som hrdý na to, že som mal jeho dres a on môj. Po pätnástich rokoch som ho daroval jednému dobrému kamarátovi. Má ho doteraz."

S Beckenbauerom sa stretávate dodnes. Príde zavše ešte reč na spomínané finále?

„Pracujeme spolu vo futbalovej komisii UEFA, on jej šéfuje, ja som člen. A väčšina našich debát sa nakoniec beztak zvrtne na Belehrad."

V ankete France Footballu o najlepšieho futbalistu kontinentu ste skončili v roku 1976 šiesty, nikdy predtým a ani po vás sa žiaden Slovák nedostal tak vysoko. Ste na to hrdý?

„Tento úspech si cením najviac. Len o jednu priečku ma predbehol Platini a Cruyff bol až za mnou."

Po zisku trofeje prijali majstrov Európy vtedajšie politické špičky. Z dobových fotografií možno dedukovať, že nálada bola uvoľnená, úsmevy od ucha k uchu, cigarety v rukách Husáka a Štrougala... Bolo to naozaj neformálne?

„Áno. Úprimné, spontánne, priateľské. Poďakovali sa nám za reprezentáciu Československa a za to, že sme šli na hranicu našich možností."

Ďakovali, rozdali vyznamenania, ale do zahraničia vás hrať nepustili. Nemrzí vás to ešte aj dnes?

„To je druhá strana mince. Ponuky zo zahraničia sme mali prakticky všetci. O mňa sa zaujímali Bayern Mníchov, Stuttgart i Mönchengladbach. Jediné, čo ľutujem, že som si nemohol odskúšať svoje schopnosti v poprednom zahraničnom klube v iných než socialistických podmienkach. A nedozvedel som sa, kde bola hranica mojich možností. Keď som odchádzal po tridsiatke, už bolo neskoro. Zenit som mal za sebou."

V kvalifikačnom dueli o postup na MS 1978 proti Škótom vás rozhodca vylúčil. FIFA vám naparila tvrdý dištanc. Mnohí tvrdili, že s Ondrušom v zostave by mužstvo postúpilo. Čo vy na to?

„Dostal som stop na tri kvalifikačné zápasy. Bola to škoda, dodnes to ľutujem. Nie kvôli sebe, ale preto, že to narušilo silu a súdržnosť mužstva. Medzi mnou a Andym Grayom, stredným útočníkom Škótov, prišlo ku kontroverzii a vyústilo to do pästného súboja. Mal som si dať pozor na nervy, bol som kapitánom. Tréneri tiež vraveli, že so mnou v zostave by sme na svetový šampionát boli postúpili."

Vaša rozlúčka s reprezentačným dresom bola štýlová, s bronzovou medailou na krku na ME 1980. V čom sa líšilo toto mužstvo od belehradského?

„Bolo už nové, akási kópia tímu majstrov Európy, ktorému však zostal víťazný duch."

Po skončení kariéry ste chceli zostať vo futbale. Ako ste uvažovali do budúcnosti?

„Či sa dať na trénerskú dráhu, alebo manažérsku, a potom, či pracovať pre zahraničné subjekty, alebo slovenské. Vybral som si zahraničie. Pracoval som však aj v Slovane ako medzinárodný manažér, keď ma o spoluprácu požiadal Dušan Galis. Krátko som bol aj prezidentom Slovana."

Stáli ste za prestupom Petra Dubovského do Realu Madrid, do najslávnejšieho klubu, v akom kedy slovenský futbalista hral. Pre neho to však bol príliš veľký skok, zohrieval lavičku. Ako hodnotíte s odstupom rokov tento krok? Bola to správna voľba?

„Ja si aj dnes myslím, že áno. Dubovský v tom čase už vyrástol zo slovenských pomerov, bol u nás najlepší hráč i strelec ligy. V Reale bola veľká konkurencia a hrali len najlepší. Zoberte si, že dnes aj Guti niekedy sedí na lavičke. Iste, bol to veľký skok pre Petra, no nemyslím si, že by ho to zabrzdilo vo futbalovom vývoji. Bol vo veľkom klube, trénoval s veľkými hráčmi, napredoval. Keď prešiel do Ovieda, patril k lídrom tímu. Prišlo však nešťastie, keď všetko mal podľa mňa ešte pred sebou."

Ste medzinárodným manažérom reprezentácie, členom podporného tímu trénera Vladimíra Weissa. Môžete načrtnúť, čo táto práca vyžaduje?

„Ide o záležitosti lobingu so širokým záberom, nerád by som to rozoberal. Našou úlohou je, aby sme odbremenili trénera a mohol sa o nás oprieť. Snažím sa využiť svoje dlhoročné skúsenosti vo futbale. Nedávno sme boli viacerí na workshope v JAR. Treba sa v súvislosti s turnajom pripraviť na množstvo dôležitých detailov v otázkach bezpečnosti, financií, medicínskej starostlivosti a predvídať situácie, ktoré môžu nastať."

Ako sa dívate na šance Slovákov na šampionáte?

„Máme šancu, len treba držať spolu. Načasovať formu na konkrétny deň a zápas. Nepodceniť žiadny detail v príprave. Ak forma príde po zápase, už je neskoro. Dnes je najdôležitejší prvý duel s Novým Zélandom. Až potom Paraguaj a Taliansko."

Vaše želanie k šesťdesiatke?

„Želám si hlavne zdravie. Život ma naučil, že je prvoradé. Nemyslím však na to, že mám šesťdesiat. Až som sa zľakol, keď ste vyslovili to číslo..."