Aj korzá žili športom, spomína kapitán

Bohuš Golian.
Bohuš Golian. (Autor: ŠTARTFOTO)
Sportnet|24. mar 2011 o 19:00

Na olympiádu sa prvý raz dostal až v Kristových rokoch. V tridsiatich troch. Dovtedy jeho šport nebol v jej programe. Dnes má slovenský volejbalista 20. storočia Bohuš Golian osemdesiat.

BRATISLAVA. Bol „len" na dvoch olympiádach, ale z oboch sa vrátil s medailou. Chýba mu iba najcennejšia. „Najbližšie sme k nej boli v Tokiu 1964," myslí si Bohuš Golian, oddnes osemdesiatnik.

Slávnejšieho kapitána dovtedy Slovensko nemalo. V šesťdesiatom šiestom na pražskej Štvanici držal nad hlavou trofej volejbalových majstrov sveta.

Dostať sa ku kapitánskej páske československej reprezentácie bolo pre Slováka ťažké, skoro nemožné. Museli mu prihrať mimoriadne okolnosti. Napríklad také, aké nastali po tokijskej olympiáde 1964.

Páska na staré kolená

Dovtedy volejbal nebol v olympijskom programe. „To mi je dodnes ľúto, lebo zrejme by som premiéru pod kruhmi zažil už v Melbourne 1956 či prinajhoršom v Ríme 1960," vyznáva sa Golian, rodák z horehronskej Moštenice, ktorý ako jediný Slovák hral už v základnej šestke tímu majstrov sveta z Paríža 1956.

Tokijskú olympiádu, na ktorej prišiel o zlato pre horšie skóre (ZSSR 25:5, ČSSR 26:10), bral ako svoju prvú aj poslednú. Mal Kristove roky. Tridsaťtri. Hneď po nej sa reprezentácie vzdal. Nielen on, aj ďalší šiesti z jeho generácie vrátane kapitána Josefa Musila.

Volejbaloví šéfovia zatušili smrdiaci „prúser" až asi po roku: chystali pražské majstrovstvá sveta 1966, ale nemali naň mužstvo. Zvlášť mu chýbal ústredný nahrávač. Musil ich odmietol, lebo v zbraslavskej tlačiarni, kde pracoval, mu povedali buď-alebo, takže ostal len Golian. Ten naštastie v tom čase pôsobil na bratislavskej „eftéveeške" a bol v kondícii. Hneď mu sľúbili aj kapitánsku pásku.

Ostala mu až do konca kariéry. Vďaka nej a svetovému primátu 1966 dokonca niesol vlajku na slávnostnom otvorení OH 1968. Nikdy predtým ani potom už naša výprava nezožala taký aplauz – bolo 52 dní po začiatku okupácie krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.

My a Taliani

Golian skončil kariéru ako štyridsiatnik v talianskom Bari. So šiestimi Čechmi zaúčal Talianov do tajov volejbalu. Dnes to je naopak: slovenská reprezentácia má talianskeho trénera.

Nestorovi to neprekáža: „Taliani šli vo volejbale po vzore basketbalu, ktorého úroveň dvihli angažovaním amerických hráčov a následným nabalením sponzorov. Za trénera reprezentácie si vybrali Josefa Kozáka, ktorý zverboval svojich krajanov. V roku 1970 sme však všetci dostali befel sa vrátiť domov, nuž a Taliani sa potom obrátili na iných: Juhoslovanov, Bulharov, neskôr Brazílčanov a Američanov. V šesťdesiatych rokoch sme my boli učiteľmi a oni žiakmi, kým dnes sú oni profesori oni a my len študenti."

Muselo to takto dopadnúť? „Samozrejme, že nemuselo," reaguje. „Ak však hráčom zakážete hrať v cudzine, stratia perspektívu aj dôvod, aby na sebe pracovali."

Herci hrali s hráčmi

Jubilanta však viac mrzí pokles popularity volejbalu na Slovensku. Výnimkou je len Humenné. Voľakedy sa chodilo pozerať viac ľudí na tréningy bratislavského tímu než dnes na zápasy.

Vrátane hercov, ktorí volejbal zbožňovali: od Pántika, ktorý sa zavše dostal do konfliktu i s rozhodcami, cez Chudíka, ktorý prisahal, že Golian sa vo výskoku vždy zastaví, aby sa rozhľadel, lebo inak by nedal takú ulievku, ako zvykne, až po Karola L. Zacharu, ktorý – ako chronický oneskorenec – chodil do hľadiska radšej so skladacou stoličkou pod pazuchou.

„Aj korzo žilo športom. Prejsť ním po zápase od Michalskej brány až po spodok, to bola večnosť, lebo ustavične sa nás niekto vypytoval, prečo sme vyhrali či prehrali," spomína Golian.

„Možno si to neuvedomujete, no len v Bratislave zaniklo 250 volejbalových antukových ihrísk," pripomína. „Na nich sa voľakedy hrávali podnikové súťaže a keď boli voľné, bila do lopty mlaď. Potom volejbal prešiel do hál, ale my sme žiadne nemali. Fenomenálna Ruska Čudinová hrala v Ymke, kde pol metra za čiarou bola stena..."

Hodí rukou: „Vlastne dodnes okrem Steel arény a drahého NTC nemáme na Slovensku regulárnu halu na volejbal. To je je obraz nášho nedokončeného prechodu na komerčnú spoločnosť."

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Halové športy»Volejbal»Aj korzá žili športom, spomína kapitán