Korčule. Od kosti k oceli

Peter Fukatsch|28. apr 2011 o 00:00

Všetky moderné hry vznikli tak trochu náhodou, vo chvíli, keď ľudia chceli premeniť pohyb na zábavu. Tak vznikali aj športy na korčuliach.

Prvé korčule, či skôr náradie, ktorým sa dalo lepšie pohybovať na zamrznutej ploche, patrili prirodzene lovcom. Veľké kosti zospodu do hladka obrúsili a vyvŕtali do nich diery, aby si ich mohli pripnúť k nohe. Presné takéto prehistorické korčule sa našli v Nórsku, Švédsku, Holandsku, ale aj v okolí Zürišského jazera či v močiaroch, na ktorých vyrástol Londýn. Vidieť ich však môžete aj na Slovensku – v piešťanskom Balneologickom múzeu.

Piešťanská korčuľa

Predmet, ktorý bol korčuľou, patril pôvodne do zbierky statkára Jozefa Skublicsa z dedinky Veselé. Nie je jasné, kde k nej prišiel. Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia venoval časť svojej expozície piešťanskému (dnešnému Balneologickému) múzeu.

Korčuľu vystavujú v archeologickej expozícii múzea. Ide o nález zo staršej až strednej doby bronzovej, tzv. maďarovskej kultúry (1600 rokov pred naším letopočtom). „V lokalite robil výskum Jiří Neustupný, archeológ a spolupracovník Piešťanskej muzeálnej spoločnosti, neskôr aj vedci z Archeologického ústavu SAV,“ dozvedeli sme sa od riaditeľa piešťanského múzea Vladimíra Krupu. Slovenská archeológia sa tak môže pýšiť priekopníctvom v bádaní po korčuliach.

obr_1.jpg

Kostená korčuľa z doby bronzovej nachádzajúca sa v Balneologickom
múzeu v Piešťanoch. Cez vyvŕtané dierky boli prevlečené remene,
ktorými sa korčuľa pripevnila k nohe

Kosti a drevo

Popri kostených korčuliach sa pri prekonávaní ľadových plôch používali i drevené. Vždy šlo o čosi skôr podobné lyžiam, lenže oveľa menším, v podstate vo veľkosti nohy ich majiteľa. Používali sa aj palice na odrážanie. Mali široké použitie, nielen na veľkých zamrznutých vodných plochách, ale aj na nerovných miestach pokrytých ľadom – napríklad v Laponsku sa dodnes používajú na chodenie.

Obyvatelia Sibíri jazdili na mrožích kloch (také korčule majú v múzeu v holandskom Leidene). Číňania sa „korčuľovali“ na upravených bambusových prútoch.

Zlom nastal s objavom železa. Vzácny exemplár takýchto korčulí je v budapeštianskom múzeu. Aj na nich vidno, že majú drevený základ, ku ktorému sa odspodu pripevnila kovová časť.

Na zábavu začali ako prví korčule používať, akože inak, Holanďania. V krajine, ktorej sieť kanálov v zime kompletne zamŕza, sa korčuľuje masovo dodnes. Oranžové kráľovstvo je dlhodobo absolútnou špičkou v rýchlokorčuľovaní a malo viaceré slávne krasokorčuliarky.

Je však paradoxné, že na futbal i volejbal špeciálne nadaní Holanďania sa doteraz nenaučili poriadne hrať hokej, hoci sa o to pokúšali aj s naturalizovanými Kanaďanmi.

obr_2.jpg

Drevené korčule z 19. storočia

Svätá Lydvína a babrácky učeň

Zábavy majú zavše i tragické konce. A práve taký, žiaľ, dal Holanďanom jedinú sväticu spojenú s korčuľami. Dievčina menom Lydvína pri korčuľovaní spadla, polámala si chrbticu, vďaka čomu zvyšok života preležala v posteli.

V roku 1396 sa dostala do zboru svätých, a tak má Holandsko svoju krasokorčuliarsku svätú Lydvínu.
Táto skôr dojemná epizódka nemá pre korčuľovanie taký zásadný význam, ako vynález jedného holandského stolárskeho učňa pre lodiarenské a korčuliarske nástroje.

V 15. storočí ho zrejme považovali za babráka, pretože železnú časť nepripevnil na drevo naplocho, ale zvislo. Korčule tak začali „rezať“ ľad ako nôž, pohyb na nich bol sprvu vratký a plný pádov. Ukázalo sa však, že stačí trocha cvičenia a vďaka nižšiemu treniu sa pohyb zrýchlil, bol voľnejší a palice sa stali nepotrebné.

Angličania, zakladatelia prakticky všetkých moderných športov (antika má iný rozmer), prevzali kovové korčule od Holanďanov a urobili na nich malú zmenu. Tá však bola pre rozvoj korčuľovania rozhodujúca. Kovový nôž mierne zakrivili, čo dovolilo robiť oblúky s rozličným polomerom.

Začalo sa rozvíjať „ozdobné“ korčuľovanie, ktoré postupne prešlo do krasokorčuľovania. Historickú tradíciu dokumentuje, že prvý organizovaný korčuliarsky klub bol založený už v roku 1742 v škótskom Edinburgu.

obr_3.jpg

Korčule tzv. halifaxne. Na topánkach ich držali čeľuste, ktoré sa pritiahli kľúčikom

Bratislavský základ

Bratislava sa na korčuliarsku mapu dostala o čosi neskôr. Podľa stránky kraso.sk z iniciatívy grófa Walza založili v roku 1871 Bratislavský korčuliarsky klub aj s názvami zrozumiteľnými pre celé kozmopolitné mesto - Pressburger Eislaufenklub alebo Pozsony Korcsolzázó Egylet.

Klzisko v Pálffyovskej záhrade pod Bratislavským hradom (neskorších v priestoroch Slovenského rozhlasu na Zochovej ulici), bolo slávnostne otvorené 14. decembra 1871. Večerné korčuľovanie pod 64 plynovými lampami lákalo.

Obľúbená zábava či šport prenikli dokonca nariadením ministerstva školstva koncom 19. storočia do osnov školskej telesnej výchovy a v roku 1891 minister školstva prikázal zriadiť na školských dvoroch klziská.
Na druhom konci sveta sa už vtedy začínal hrať hokej.

Hráči namiesto korčúľ spočiatku používali len akési hrany, ktoré šnúrkami upevňovali na svoje vychádzkové topánky. Neskôr boli korčule dlhé a široké, výhodné pre jazdu smerom dopredu, ale nevhodné pre hokej, kde je nutné ovládať i rýchle obraty a často meniť štýl či zastavovať.

obr_4.jpg

Rýchlokorčuliarske korčule

Klasika - korčule „halifaxy“

Prvou klasikou, ktorá sa používala azda celé storočie, boli takzvané halifaxy, podľa miesta prvého výrobcu. U nás sa im hovorilo „kvinťáky“. Korčuľa mala na hornej časti špeciálne čeľuste, ktoré sa prichytili k podrážke topánky a napevno sa utiahli malou kľučkou.

Na takýchto korčuliach vyrástli a učili sa stáť a pohybovať na ľade celé generácie a vďaka tomu, že boli prakticky nezničiteľné, dedili sa po súrodencoch. Iným smerom sa vyvíjali hokejové korčule – vďaka náročnému pohybu na ľade, prudkému zrýchľovaniu a brzdeniu bolo potrebné, aby sa stali pevnou súčasťou nohy. Preto sa začali vyrábať z jedného kusa ocele, boli vyššie a na topánku sa prišroubovali, aby mal hráč väčšiu kontrolu nad pohybom.

Z histórie hokeja

Nielen hokejové korčule, ale aj samotná hra má pozoruhodnú históriu. Sprvu sa hralo gumenou loptičkou. Aby nelietala kade-tade, tvorca prvých pravidiel, montrealský študent Robertson, z nej odrezal vrch a spodok a puk bol na svete. Mantinely, pôvodne z jednoduchých nízkych dosák, zdvihli.

V roku 1900 vystrelil Francis Nelson na bránku a puk, ktorý ju preletel, zranil diváka. Nelson sa potom vydal do prístavu, kde kúpil starú rybársku sieť, ktorú zavesil do bránky.

Športy na ľade mali svetové šampionáty ešte v čase, keď neboli novodobé olympijské hry (prvé boli v Aténach v roku 1896). Rýchlokorčuliarske majstrovstvá sveta píšu históriu od roku 1893, krasokorčuliarske sa začali o tri roky neskôr.

obr_5.jpg

Moderné krasokorčuliarske a hokejové korčule. Najmä pri hokejových
korčuliach sa už na odľahčenie používajú špeciálne materiály

Raketový vývoj

V roku 1905 prešla kanadská firma na výrobu bicyklov CCM na produkciu korčúľ a hokejového výstroja. V roku 1917 vznikla NHL (National Hockey League), o tri roky neskôr zaradili ľadový hokej do programu letnej olympiády. Turnaj sa rátal ako prvé majstrovstvá sveta.

Vývoj v hokeji šiel raketovou rýchlosťou - korčule prinitovali k topánkam, pribudli chrániče (pôvodne to boli len hrubé časopisy, ktoré si hráči napchali pod dresy), špeciálne rukavice, brankárske masky, neskôr prilby. V krasokorčuľovaní približne v 60. rokoch minulého storočia pribudli vpredu na korčuliach zúbky, začali sa skákať odpichnuté skoky.

Dlhé rýchlokorčuliarske nože dostali mierne pohyblivý koniec, aby v zákrutách pružili. Špičkové hokejové korčule musia byť pevné a ľahké, preto stoja okolo tisíc eur. Lacnejšie brankárske (asi štyristo eur) sú v podstate nižšou korčuľou v korčuli. Majú pevný kryt a nižšiu topánku na lepšiu pohyblivosť. Pravidlá neurčujú presné rozmery, iba bezpečnostné nože. Všeobecne sa však odporúča, aby sa deti učili korčuľovať na nízkych korčuliach pripevnených pevne k topánkam a nie na vyšších „kanadách“.

Aké korčule, taký šport

V zásade existujú štyri druhy korčúľ - krasokorčuliarske, rýchlokorčuliarske, hokejové a na bandy hokej. Bandy hokej, ktorý sa hrá na ľade s väčším počtom hráčov a loptičkou, má svoje majstrovstvá sveta.

Tituly od roku 1957 získavajú iba Sovietsky zväz a Rusko, Fínsko a Švédsko. Medaily má i Nórsko a jednu Kazachstan. Hrajú ho však aj v Argentíne a Číne. Rusi chceli pôvodne do Soči, kde bude zimná olympiáda, aj svoj bandy hokej, má však veľmi úzku základňu.

Veľkú popularitu si získava aj ďalší šport - extrémny zjazd ľadovým korytom, niečo na spôsob snoubordkrosu, lenže na hokejových korčuliach.

Inou kapitolou je hokej na klasických kolieskových korčuliach rozšírený najmä v južnej Európe a najnovšie i hokej na inline korčuliach. Pozemný hokej je klasický šport, ktorý s ľadovým hokejom nemá nič spoločné. Niekedy bol doménou Indie a Pakistanu, dnes v ňom získavajú na letných olympiádach zlaté medaily muži i ženy z Nemecka, zo Španielska, z Holandska, Austrálie a Nového Zélandu.

obr_6.jpg

Každý šport má svoje riziká, aj korčuľovanie. Pri rýchlostiach,
ktoré môžete pri korčuľovaní vyvinúť, nie je nebezpečný pád na
ľad, ale pevná prekážka, ktorá sa vám postaví do cesty

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov