Hokejista Miroslav Šatan: Slovensko čaká ošiaľ

tal do formy, na Slovensku očakáva hokejový ošiaľ.

Ste jediným slovenským hokejistom, čo hral už na majstrovstvách sveta C-kategórie v Poprade a Spišskej Novej Vsi 1994, rok na to na béčku v Bratislave a teraz po ďalších šestnástich rokoch už na šampionáte najvyššej kategórie. Vidíte v tom súvislosti?

Určite áno.

V akom zmysle?

Celé toto obdobie akoby ohraničovalo moju kariéru. Na céčku som mal devätnásť rokov a slovenský hokej sa po rozdelení federácie škriabal zo suterénu k svetovej elite. Každý pomohol, ako sa dalo. Oto Haščák pricestoval do Popradu na rozhodujúci zápas s Bieloruskom zo Švédska a strelil obidva naše góly. O rok Slovensko s hráčmi zo zámoria triumfovalo aj v turnaji B-kategórie a kapitán Peter Šťastný končil kariéru. Po nevyhnutnom oťukaní sa medzi elitou prišla zakrátko medailová radosť aj titul majstra sveta v Göteborgu 2002. Ja som mal možnosť byť pri tom. Teraz, na sklonku kariéry, mám znova príležitosť zahrať si pred domácimi fanúšikmi na šampionáte najvyššej kategórie. Môj hokejový kruh sa pomaly uzatvára.

Spomeniete si na hokejovú atmosféru v Poprade, na šatanky?

Ách, bolo to už dávno. Celé Slovensko vtedy žilo hokejom, dramatický priebeh zvyšoval záujem. Dostávali sme pozdravy od fanúšikov a aj k nám domov do Jacoviec sa nahrnuli stovky listov. Mal som ich plnú izbu. Pani poštárka už bola nešťastná.

V Petrohrade 2000 sa Slovensko dočkalo na majstrovstvách sveta prvej medaily, striebornej, a vy ako kapitán ste prijímali gratuláciu od šéfa IIHF Reného Fasela s vážnou tvárou bez štipky radosti. Ako som sa mal tváriť?

Práve sme prehrali finále s Českom. Každá prehra bolí, osobitne, keď sme hrali o titul majstra sveta. Radosť prišla až po návrate domov. Neskoro v noci nás v Bratislave čakali stovky fanúšikov. Až vtedy sme si uvedomili, čo sme dosiahli.

O dva roky neskôr ste už v hale Scandinavium od pána Fasela preberali po finále s Ruskom víťaznú trofej so širokým úsmevom.

Cítil som sa namäkko, a hoci som neslzil, tá chvíľa bola veľmi dojímavá. Ukázali sme, že aj malá krajina môže byť úspešná medzi velikánmi. A hlavou mi preblesklo, či sa to ešte môže niekedy zopakovať. Všetci chlapci z mužstva nosia radostnú spomienku v srdci, zostane nám na celý život.

Vlani ste po vypadnutí Bostonu z bojov o Stanley Cup už na druhý deň cestovali pomôcť Slovensku na majstrovstvá sveta. V Nemecku ste odohrali dva zápasy bez poistenia. Urobili by ste to znova?

Keby som mal dvadsaťpäť rokov, tak by som do takého rizika nešiel. Lenže ja už nemám dvadsaťpäť a sumy za poistenie v mojom veku sú dosť vysoké, aj niekoľko tisíc dolárov za jeden deň. Zväz ich mohol využiť na iné účely.

Tréner národného tímu Ján Filc vedel, že v zámorí ste dostali prezývku Tichý zabijak a napasoval vás do úlohy kapitána mužstva ako tichého vnútorného lídra, čo vie usmerňovať veci. Aký by mal byť kapitán?

Rešpekt si musí získať výkonmi na ľade a férovým prístupom k problémom v kabíne. Aj v našom kolektíve sa občas nejaké ťažkosti vyskytli, ale spoločne sme to zvládli. Bez zbytočného hluku.

Prezývku vám dal v Buffale kanadský spoluhráč Michael Peca pre schopnosť strieľať góly náhle, akoby z ničoho nič. Rozprávali ste sa s ním na túto tému?

Nie, nikdy sme sa o tom nebavili. S Michaelom sme boli kamaráti, rešpektovali sme sa. Tiež patril k lídrom Buffala. Mám pocit, že v slovenskom preklade je jeho vyjadrenie trochu posunuté. Keď povedal do novín Silent Assassin po ktoromsi mojom góle, mal zrejme na mysli príslušníka elitnej jednotky, ktorý dlho schovaný niekde číha, a zrazu vypáli a zasiahne cieľ.

Stretli ste sa neskôr v kariére s prezývkou z Buffala?

V minulej sezóne som hral v Bostone a Zdeno Chára moju prezývku preložil spoluhráčom zo slovenčiny späť do angličtiny, pričom netušil, ako pôvodne vznikla. Z Tichého zabijaka sa tak stal Quiet Killer. Zabávali sme sa, že keď sa cez Slovensko vrátila do Ameriky, už mala inú podobu.

Váš otec Emil často spomína príhody z detstva, keď ste v Topoľčanoch na ulici pri bytovke hrali s kamarátmi futbal a do krvi ste sa hádali, či bol gól - len aby zvíťazila spravodlivosť. No keď vaše Buffalo vo finále Stanley Cupu 1999 dostalo gól z hokejky Bretta Hulla v rozpore s pravidlami, neprotestovali ste.

Spomínam si na to ako dnes, aj na internete sú dôkazové fotografie. V šiestom finálovom zápase poslal Hull v predĺžení puk za Haškov chrbát a my sme prehrali stretnutie 1:2 aj celú sériu 2:4. Kým sme sa spamätali, už na ľade natiahli červený koberec a Dallasu odovzdali víťazný pohár. Pre ľudí, ktorí vedeli, o čo ide, však bolo jasné, že gól podľa vtedajších pravidiel nemal platiť. Tak trochu zostal hanbou NHL. Hull mal nohu v bránkovisku. Vedenie ligy záležitosť ututlalo. Pre mňa však zostala machuľa na veľkolepom imidži NHL.

Po desiatich rokoch ste sa však Stanley Cupu predsa len dočkali. V Pittsburgu 2009 vás už v jednej chvíli odpísali a nakoniec ste zdvihli nad hlavu víťazný pohár. Čo to pre vás znamenalo?

Znova som sa presvedčil, že najdôležitejšie je neprestať veriť sám sebe. Vždy, keď druhí o mne pochybovali, či to už bolo v Topoľčanoch, Trenčíne, Edmontone, alebo v Pittsburgu, ja som sa vnútorne nabíjal. Tvrdohlavo idem za svojím, až kým nedosiahnem, čo chcem.

Ako jediný slovenský hokejista máte zlato z majstrovstiev sveta aj Stanleyho pohár. Čo je viac?

Obidve trofeje si vážim rovnako. Cesta za jednou aj za druhou bola veľmi ťažká. K titulu majstrov sveta sa Slovensko dopracovalo len osem rokov po tom, ako sme sa začali prebíjať z C-kategórie. A čím je osobitný váš Stanley Cup? Viedla k nemu tŕnistá cesta. Niekde som sa dočítal, že len štrnástim percentám hokejistov, čo hrajú v NHL, sa podarí získať tento pohár. Takže som rád, že po štrnástich sezónach, čo som v NHL pôsobil, som aj ja na Stanleyho pohár dosiahol.

V tomto ročníku NHL vynikal zo slovenských hokejistov ďalší topoľčiansky rodák Ľubomír Višňovský z Anaheimu. V základ nej časti sa stal najproduktívnejším obrancom ligy. Čakali by ste to?

Nie je to pre mňa prekvapenie. Višňa v lete tvrdo trénoval, výsledky sa prejavili na ľade. Mám pocit, že na jeho výkony a chuť do hokeja má vplyv aj teplé podnebie v Kalifornii. Určite by si zaslúžil nomináciu na Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu NHL.

Keď Višňovský odchádzal v lete 2000 do Los Angeles, zapochyboval, či sa s nevysokou postavou - nemá ani 180 centimetrov - uplatní v NHL. A dnes patrí medzi špičkových obrancov. Ako by ste to vysvetlili?

NHL sa výrazne zmenila úpravou pravidiel po výluke v sezóne 2004 – 2005. Odvtedy sa viac korčuľuje a technickí hráči nižšieho vzrastu, čo vedia šikovne narábať s pukom, sa dostali do výhody. Ľubo je pohyblivý, vie sa uvoľniť a má perfektnú strelu – vsietil osemnásť gólov.

Ktorému mužstvu budete držať palce v súboji prvého kola play off Anaheim - Nash-ville?

Práve Anaheimu a Ľubovi. Aj ďalším našim chalanom. Sám viem, aké je to v boji o Stanley Cup ťažké. A keď im to náhodou nevyjde, tak budeme radi, ak vystužia reprezentáciu na majstrovstvách sveta.

Vie sa o vás, že vo voľnom čase sa venujete golfu. Na aký hendikep ste sa už dostali?

Golf mám rád, ale už pár mesiacov som sa k nemu nedostal. Odhadujem, že môj hendikep môže byť tak štrnásť. Keď som hrával častejšie, mal som okolo dvanásť.

Viete si predstaviť, že raz budete golfistom?

Iba ako rekreačný hráč. Nemôžete mať vyššie ambície, ak sa športu nevenujete odmalička. V Austrálii, USA, vo Veľkej Británii je množstvo hráčov na profesionálnej i amatérskej úrovni, tento šport má obrovskú tradíciu. U nás je stále len v plienkach.

Najlepšia slovenská golfistka Zuzana Kamasová začala hrať golf pravidelne až od devätnástich rokov, stala sa profesionálkou a nedávno vyhrala v Maroku turnaj ženskej európskej Tour.

Zuzanu obdivujem, že začala v neskoršom veku, a predsa to vo svetovom meradle dotiahla ďaleko. Stretávam sa s ňou na golfových ihriskách. Hneď po víťazstve som jej telefonoval a gratuloval. Zuzanu považujem za priekopníčku tohto športu u nás. Propaguje ho výsledkami. Vravel som jej, že stále nevidím, kto by ju raz mohol napodobniť. Víťazstvo bude musieť sama zopakovať. Je to nevídaný úspech slovenského golfu.

K čomu by sa dal prirovnať v hokeji?

Ako keby mužstvo Veľkej Británie postúpilo z béčka do A-kategórie a hneď sa stalo majstrom sveta.

V tejto sezóne ste zostali v Európe, aby ste mali istotu, že môžete hrať na majstrovstvách sveta na Slovensku. V januári ste si v KHL zlomili zápästie. Nezľakli ste sa, že môžete prísť o šampionát?

Toho som sa nebál. Keď som odchádzal s rukou na vyšetrenie, vedel som, že keby to bola zlomenina, za tri mesiace sa vyliečim. Mrzelo ma, že som nemohol pomôcť Dinamu Moskva v závere základnej časti a na začiatku play off. Preto som tam šiel. S chráničom na ruke som nastúpil na dva zápasy play off proti Rige, ale nebol som ešte fit.

Nasledovala mesačná prestávka, kým sa začala príprava tímu Slovenska pred MS. Vydržali by ste ju aj v inom roku?

Nielen ja, ale zaiste viacero hráčov by zvažovalo, či ísť na majstrovstvá sveta. Ale tým, že sa tento rok hrajú na Slovensku, je všetko jasné.

Tréner Hanlon vyhlásil, že chce mať v tíme čo najviac hráčov z olympijskej zostavy 2010. Podľa toho sa zdalo, že by ste mali mať na majstrovstvách sveta isté miesto. Brali ste to tak?

Je logické, že tréner chcel, aby sa zostava čo najviac podobala tej z Vancouvru. Na olympiáde hralo to najlepšie, čo máme. V príprave som sa snažil hrať najlepšie, ako viem, rozhodnutie už bolo na trénerovi.

Vlani sa na šampionát dostali prakticky všetci hráči, čo sa zapojili do prípravy. Teraz sa v nej vystriedalo na naše pomery nezvyčajne veľa hokejistov. Bolo cítiť boj o miesta?

Konkurencia je zdravá vec. Pomáhala trénerovi vybrať najlepšiu zostavu. Atmosféru v šatni to nepoznačilo.

Koľko hokejok si zoberiete na šampionát?

Desať, možno až štrnásť. Záleží, ako dlho budeme v turnaji.

Hráte s celokompozitovými hokejkami. Odkedy?

Prešiel som k nim asi pred tromi rokmi. Dovtedy som ich skladal z kompozitovej rúčky a drevenej čepele. No všetci hráči dookola v NHL začali používať jednoliate hokejky, a tak som sa prispôsobil aj ja. Neviem, či je to výhoda.

Prečo?

Lebo s čepeľou som sa zvykol pohrať. Pred každým zápasom som robil takého majstra tesára. Každá hokejka bola potom trochu iná, mala svoju dušu. Tieto nové sú všetky strojovo rovnaké.

Koľko kusov máte pripravených na zápas?

S jednou hrám, dve sú v zálohe. Ešte sa mi nestalo, aby som spotreboval všetky tri. Tieto hokejky sa málo lámu. To je ich najväčšia prednosť – vydržia dlhšie než predchádzajúce.

Kde budete s nimi strieľať góly v budúcej sezóne?

Neviem. Chcem ešte hrať, ale netuším, kde a v akej lige. Nechám to na najbližšie týždne.

Máte ešte dosť sily cestovať za hokejom po svete?

Čím sú deti väčšie, tým sa mi z domu odchádza ťažšie. Päťročný Mirko prichádza do obdobia, keď začína inak vnímať hokej. Zápasy pozerá v obývačke s hokejkou v ruke. Všetko ho zaujíma, má plno otázok. Chce byť hokejistom.

Pred šestnástimi rokmi bola výprava izolovaná vo vládnom hoteli na Bôriku. Teraz budete bývať v hoteli pri hale. Dostanete sa počas turnaja aj do ulíc Bratislavy, k rodinám?

Tieto veci musíme doriešiť s trénermi a realizačným tímom. Hala je s hotelom spojená podzemnou chodbou, takže odpadne cestovanie. Všetko je blízko. Máme svoje hokejové povinnosti, ale na voľné dni treba vymyslieť program. Aby neprišla ponorková choroba alebo nuda. Aj my, hráči, môžeme priniesť impulz.

V hokeji ste už veľa zažili. Viete si predstaviť atmosféru na Slovensku na konci apríla a v prvej polovici mája?

Bude to ešte silnejšie ako na béčku v Bratislave 1995, či v Ostrave 2004, kde nám slovenskí fanúšikovia v základnej skupine vytvorili domáce prostredie. Slovensko čaká ošiaľ, jedinečný zážitok. Neviem ho s ničím porovnať.

Čo môžu priniesť majstrovstvá sveta Slovensku?

Hokej sa v nasledujúcich týždňoch dostane na výslnie, bude vo svetových médiách. Je to príležitosť pre krajinu, pre mestá, aby sa prezentovali. A rovnako aj pre slovenský hokej.

S akým výsledkom budete spokojný?

Nesľubujem žiadnu medailu ani konkrétne umiestnenie, to sa v športe nedá. V príprave sme urobili maximum. Máme silné mužstvo. Ak naplní svoj potenciál, dočkáme sa veľkej radosti.