Jozef Golonka: Som optimistický pradedko

Jozef Golonka.
Jozef Golonka. (Autor: SITA)
Vojtech Jurkovič|26. dec 2011 o 18:59

Talent a bleskové akcie často dokázal krotiť až pri analýze disciplinárky. So sestrou Julkou začínal s krasokorčuľovaním, v tenise vyhral svetoznámu pardubickú juniorku, ale aj trafil rozhodcu loptičkou do zadku. Žiletka, rebel, búrlivák. Výstižnejšie JOZ

EF GOLONKA (73 r).

Prekvapilo vás, že ste po olympijskom víťazovi v boxe Jankovi Zacharovi dostali ako druhý v rámci ankety Najlepší športovec cenu športovej legendy?

„Veľmi. Nikdy som nebol obľúbencom novinárov. Teší ma, že na sklonku života tolerovali moje rôzne výstrelky. Verím, že na rad prídu aj ďalší, čo si to zaslúžia. Lebo kto nepozná minulosť, ťažko môže stavať lepšiu budúcnosť.“

Ako to myslíte?

„V súčasnosti dostáva mládež najviac informácií o vrcholných hviezdach šoubiznisiu. Koľko kto kde zarobí, a to mladým asi stačí. Senzácie prekrývajú základné hodnoty športu.“

Čo vám vírilo hlavou, keď ste preberali ocenenie?

„Smutná nostalgia. Keď o výsledkoch ankety o najlepšieho športovca storočia rozhodovali riaditelia plynární, podnikatelia, čo predávajú autá. Mali peniaze a vplyv, no chatrný prehľad o športe. S Jožom Adamcom, čo skončil ešte za mnou, sme sa len nechápavo pozerali. Bola to urážka nášho stavu.“

Ako vidíte budúcnosť slovenského hokeja?

„Svoje obavy som verejne ventiloval hneď po zisku titulu majstrov sveta v Göteborgu 2002. Američania, Kanada i Fíni tam poslali druhotriedne výbery a my sme to využili. To je v poriadku. Škodlivé sa neskôr ukázali naše sklony zaspať na vavrínoch.“

V čom nastala najväčšia chyba?

„Desať rokov sme nepracovali s mužstvom, nedopĺňali ho mladšími. Česi zatiaľ získali tri tituly a olympijské zlato, rozšírili si portfólium kvalitných adeptov na reprezentáciu.“

V rokoch 1996 – 97 ste viedli slovenskú reprezentáciu s Vincentom Lukáčom. Žiaľ, ani vy ste nedosiahli nadpriemerné výsledky na Svetovom pohári v USA či na MS vo Fínsku.

„Ale rozhodli sme sa pre tú zásadnú zmenu. Na olympijskú kvalifikáciu v Oberhaussene sme vytiahli mladého Demitru, neznámeho Zedníka a dali sme šancu dokopy šestnástim hráčom – Mariánovi Hossovi, Bicekovi, Vaicovi, z ktorých sa neskôr dvaja dopracovali k Stanley Cupu. Žiaľ, pre rôzne intrigy nám nebolo dopriate dokončiť prácu na olympiáde v Nagane 1998, kde už boli iní tréneri.“

Chronicky nám ubúdajú mladé talenty, ktoré by boli schopné nahradiť odchádzajúcu generáciu špičkových hráčov v NHL. Zmení sa to?

„Z priepasti sa už driapeme hore, ale potrvá do ešte možno päť až sedem rokov.“

Čo zásadné sa musí zmeniť?

„Aby dostali šancu hrať hokej deti zo sociálne slabších rodín. Tie mali vždy väčšiu dravosť a motiváciu. Sme v paradoxnej situácii, štadióny sú, ale nemá na nich kto hrať.“

Limitujúci je asi aj nedostatok konkurencie, nie?

„Nepochybne. Keď som už hral v národnom tíme, som sa vlastne celý rok triasol, aby ma nejaký šikovný mladík nevytlačil zo zostavy. Neexistovalo vypustiť zápas. Všetci sme sa chceli dostať do zahraničia na zájazdy. V tomto tlaku som v reprezentácii prežil tri, možno štyri generácie.“

Dostali ste počas bohatej reprezentačnej kariéry ponuku od klubov NHL?

„Aj mojím snom bolo zahrať si niekedy v NHL. Na olympiáde v Squaw Walley v roku 1960, ktorá sa rátala aj ako majstrovstvá sveta, ma kontaktovali tri kluby.“

Ktoré?

„Vtedy hrala NHL iba originálna šestka. Poviem len, že jedným z klubov bolo moje obľúbené Toronto. Aj keď do Chicaga ma ťahala osobnosť Stana Mikitu. Lenže vtedy bolo všetko dané buď – alebo. A ja som sa rozhodol vrátiť k rodičom, priateľom, dostavať dom pre svoju prvú manželku.“

Neoľutovali ste?

„Ale áno. Možno som urobil chybu, ale žijem v pohode. Škoda, že sa to nedá povedať o mnohých mojich bývalých spoluhráčoch, ktorí ťahali do hľadiska pravidelne vyše desaťtisíc divákov, a teraz živoria za tristo eur mesačne. Smutné.“

Ako prijali fanúšikovia štvrté miesto Československa v Squaw Walley?

„Znosili nás pod čiernu zem. Žiadna medaila, to bol neúspech. Vo Vancouvri 2010 bol náš veteránsky tím tiež štvrtý, a bralo sa to ako menšia diera do sveta. V poslednej tretine sme nad Fínmi viedli 3:1. Bronz sme jednoducho nesmeli stratiť.“

Kto bol vaším vzorom?

„V NHL vždy Gordie Howe, ktorý dokázal hrať aj po päťdesiatke, dokonca v lajne so svojimi synmi. Potom Rus Vsevolod Bobrov. Obaja nosili dres s číslom deväť, po nich aj ja.“

A s kým vás porovnávali iní alebo vy sám?

„Vždy som sa videl vo Waynovi Gretzkom, i keď sa to bude zdať neskromné. Bol o niečo subtílnejší, ale podobné boli jeho prihrávky a pohyby, čítanie hry, výber miesta.“

Gretzky nevynikal dynamikou korčuľovania, vy áno.

„Všeobecne som bol divokejší. Vedel som sa prispôsobiť kanadskému aj ruskému hokeju.“

Aj bývalá československá liga prinášala väčšiu dynamiku, ako je normálne v slovenskej extralige. Prečo sa dnes nehýbu hráči viac?

„Zlepšuje sa to. Chodím pravidelne na ligu. Nedávny zápas Slovana s Košicami mal špičkové parametre. To platí aj o Trenčíne či niektorých ďalších mužstvách.“

Lenže tejto extralige suverénne kraľuje 39-ročný Skaličan Žigmund Pálffy, ktorý je absolútne najproduktívnejším hráčom?

„Ale Žigo by robil také body aj v NHL. Ako voľakedy spomínaný Howe v pokročilom veku. Pálffy má mimoriadny talent, pre extraligu je šťastie, že ho ľudia môžu vidieť. Najvyvinutejší má inštinkt na góly. Pripomína mi bývalého nemeckého futbalového reprezentanta Gerda Mullera či nášho Dolfiho Scherera. Jednoducho, keď príde pred bránku, dá gól.“

Čo by mali slovenské kluby robiť, aby nemali okrem Bratislavy a Košíc také slabučké návštevy?

„Nehazardovať s dôverou divákov. Fascinuje ma, že v nemeckom Kolíne alebo vo švajčiarskom Berne chodí opakovane na hokej sedemnásťtisíc ľudí. Slovenské kluby sa však v medzinárodnom styku izolujú a potom sa čudujú, že Rakúšania alebo Nem〜ci hrajú tvrdo. Hráme len doma medzi sebou.“

Nedávno nás české kluby jednohlasne odpísali pri hlasovaní o budúcej možno spoločnej lige. Čo myslíte?

„Že urobili chybu. Už ani v Česku nechodia plné štadióny. Špičkové slovenské mužstvá by boli oživením. Možno by vznikla menšia konkurencia KHL.“

Po neúspešných výsledkoch kanadského trénera Glena Hanlona začal jeho český nástupca Vladimír Vůjtek s málo známymi hráčmi vcelku sympaticky.

„Na Nemeckom pohári to bola pre Vůjtka z núdze cnosť. Zariskoval, a vyšlo mu to. V Klagenfurte to už bolo ťažšie, lebo Bielorusi postavili silný výber. To máte, ako keby ste hrali proti béčku Ruska. Dôležité pre Vůjtka bude, aby mal dostatočný výber hráčov ochotných reprezentovať.“

Ako sa cítite zdravotne?

„Dosť zle. Pred mesiacom som bol na ťažkej operácii pravého ramena. Po viacerých predchádzajúcich zákrokoch to museli riešiť titánom. Zle zaspávam, cítim bolesť, ale zlepšuje sa to. Čaká ma to aj na ľavej strane, ale som optimista.“

Máte 73 rokov, energie viac ako priemerný päťdesiatnik. Odkiaľ ju čerpáte?

„Najviac od vnúčeniec. Okrem toho som už pradedo. Moja vnučka už má synčeka. Behám s ním v kočíku. Dobieham to, čo som nestihol venovať vlastným deťom.“

Čo plánujete?

„Pustím sa do písania ďalšej knihy. Vidíte, zatiaľ sme sa nestihli poriadne baviť ani o mojom tenise.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov