Športový gymnasta Samuel Piasecký: Pred prvým saltom to bolo napínavé

Chlapci túžia byť väčšinou futbalistami alebo hokejistami. SAMUEL PIASECKÝ ako dieťa nesníval, keď ho otec jedného dňa prihlásil na gymnastiku, jednoducho ju skúsil a začalo ho to baviť. Vydržal a vyplatilo sa -

Je bežné, že sa u nás chlapec dá na športovú gymnastiku?

Ani nie. Gymnastov u nás nikdy nebolo veľa. Doteraz vlastne nie je vybudovaná žiadna poriadna základňa. Na Slovensku nemáme ani jednu gymnastickú súťaž, takže sa tu nemám ani kde ukázať, okrem majstrovstiev Slovenska. Potom sú rôzne žiacke súťaže.

Ani v minulosti sa tu gymnastika nemala lepšie?

Bolo to o niečo lepšie v organizovaní súťaží, napríklad veľká súťaž Cup Open bývala v Košiciach. Ešte v roku 1995 som tam vystupoval v otváracom programe ako talentované dieťa. Potom to zakapalo.

Česi na tom asi budú lepšie - stále tam žije sokolská tradícia, to musí vplývať aj na úroveň gymnastiky, nie?

V Česku sa naozaj držia, majú ligu, kde sa dvakrát do roka stretne päť tímov, asi dvadsať ľudí. Chodieval som tam za český klub Bučovice. Ale nedá sa povedať, že u nás sú možnosti nulové, to určite nie. Problém je, že športovú gymnastiku ľudia nechcú robiť. Je málo talentov a počas puberty sa najťažšie cvičí.

Je to tak aj v prípade dievčat? Tie majú ku gymnastike bližšie, nie?

Aj u nich je to problém. Teraz máme síce pomerne veľkú prípravku, ale treba cvičiť všetkých šesť náradí. Keď sa špecializujete len na jednotlivé, nemáte toľko možností súťažiť. Gymnastika sa často berie len ako doplnkový šport a deti z nej časom odídu, hlavne kvôli rodičom. Pomerne veľké kluby sú v Košiciach, v Bystrici, Prievidzi, ale majú tam len deti do pätnásť rokov.

Športové začiatky

Vy ste začínali v Košiciach. Aké to tam bolo?

Cvičil som tam do štrnástich. Výkonnostne som však nerástol a tréner mi sám navrhol, aby som šiel do Bratislavy, lebo videl, že mám talent. Prestúpil som teda do klubu v Banskej Bystrici, ale trénovať som začal v Bratislave. A zároveň som chodil na športové gymnázium.

Rodičia vás pustili samého tak ďaleko?

Podporovali ma, i keď mama mala spočiatku pochybnosti, nevidela v gymnastike perspektívu. Iste sa o mňa aj bála, veď pätnásťročný človek je ešte dieťa. Keď dnes vidím deti v tom veku, ani si neviem predstaviť, že by sa odlúčili od rodiny tak ako ja. Ale je to aj otázka disciplíny, ktorú som musel mať, keď som pravidelne trénoval. Napokon aj v Bratislave som bol stále buď v škole, alebo na tréningoch.

Kedy ste začínali?

V šiestich rokoch. A po dvoch rokoch prišla prvá medzinárodná súťaž. A potom sa už začal gymnastický kolotoč, každodenné tréningy.

Niekde ste spomínali, že vás otec dal na gymnastiku, aby mal od vás pokoj.

To bol, samozrejme, vtip (smiech). Bol som živý, tak chcel, aby som to niekde uplatnil.

Prečo práve gymnastika? Veď chlapci chcú byť skôr futbalistami alebo hokejistami.

Otec aj chcel, aby som bol hokejistom, ale práve vtedy otvárali v Košiciach gymnastickú prípravku. Zrejme mal pocit, že sa tam lepšie hodím, preto ma tam prihlásil. Prešiel som cez silové výberové testy a bavilo ma to tam.

Spočiatku to boli vlastne len také detské hry. Skákali sme na trampolíne, postupne sme priberali ďalšie a ďalšie náradia, takže sme sa stále učili niečo nové. Trávil som tam denne celé hodiny, boli sme ako rodina.

Foto / SME - Tomáš Benedikovič

Aký je rozdiel medzi mužskou a ženskou športovou gymnastikou?

Muži ovládajú šesť náradí, teda šesť disciplín - prostné, kôň, kruhy, preskok, bradlá a hrazdu. Výsledky sa počítajú buď z každého jedného náradia, alebo sa robí súčet všetkých. Ženy majú len štyri náradia - prostné na hudbu, kladinu, ženské bradlá a preskok. Okrem toho je ešte moderná tanečná gymnastika, tú robia hlavne ženy.

Pamätáte si na prvú akrobaciu?

Akrobatika je základ. Na trampolíne sme sa učili rýchlo, skákať na nej bolo pre nás najzaujímavejšie. Ale nie je to len tak, že prídete a hop. Pred prvým saltom to bolo napínavé, mal som potom v hlave poriadny kolotoč. Spočiatku som sa aj bál, zdalo sa mi to neprekonateľné, neskôr sa to zmenilo na adrenalín. Postupom času sa všetko naučíte.

Napríklad na hrazde sme sa učili veľa typov točenia. Najprv sa len kmitá čo najvyššie, potom, s pomocou trénera, ktorý vás trochu podvihne, sa púšťate „lietať“. Skúšate to každý deň, cvičíte techniku, potom to jedného dňa ide aj bez trénera.

Koľko trénujete teraz?

Mám dvojfázové tréningy, ráno tak od pol ôsmej do desiatej, poobede od štvrtej do šiestej. Trénujeme v Petržalke na Wolkrovej ulici. Predtým sme boli na Interi, ale od októbra sa rozdelili kluby, na Interi zostali len deti v prípravke a všeobecná gymnastika. Celá reprezentácia a Klub TJ Slávia UK Bratislava trénujú zvlášť.

Kruhy nie sú Samovou obľúbenou disciplínou, potreboval by ešte silnejšie svaly na rukách, zato na bradlách je jeden veletoč pomenovaný podľa neho

Olympiáda

Na svojej webovej stránke ste pred časom napísali, že sa chcete venovať viac rodine ako gymnastike. Výsledkom však je, že sa pripravujete na tohtoročnú olympiádu. Čo vás znovu naštartovalo?

Fázy únavy či nechuti má asi každý. Človek má občas pocit stereotypu a nedarí sa mu, má všetkého dosť. Potom som si však povedal, čo vlastne chcem, veď nič iné ako gymnastiku robiť neviem, tak potiahnem, kým sa ešte dá.

Napokon, muži sú na tom lepšie ako ženy, ktoré s gymnastickou kariérou končia už v dvadsiatich. My vtedy len začíname. Ukázalo sa, že sa mi darí a dostavili sa aj výsledky. Prišlo ôsme miesto na majstrovstvách sveta v Rotterdame. Tam som predstavil aj svoj nový prvok.

Čo vám to prinieslo?

V rámci hodnotenia bonusové body, ktoré ma poslali až do finále. Štatistiky hovoria, že som na Slovensku prvý, že som najlepší slovenský reprezentant a tak ďalej. Ale to mi nič nevraví. Skôr ma urobilo šťastným, že ma na majstrovstvá sveta prišli pozrieť pätnásti kamaráti. Vznikol akýsi môj fanklub, prídu za mnou aj do Londýna na olympiádu.

Aká bola pre vás atmosféra prvej veľkej súťaže?

Je to super pocit. Prvýkrát som výhru a takú atmosféru zažil na Svetovom pohári v roku 2004 v Čile. To bola plná hala, ľudia šaleli. Čím viac ľudí, tým lepšia energia. Vôbec som nevnímal trému. Keď som bol malý, bolo to inak - pred každou súťažou som sa triasol, občas som aj z dačoho spadol. Neskôr to prešlo. Úspech prežívam skôr vnútorne, navonok ho beriem tak, že prišiel a hotovo.

Ste na Slovensku v rámci gymnastiky ojedinelá hviezda.

Ak to beriem od roku 1993, keď vznikla republika, asi áno. Naposledy boli chlapci gymnasti zo Slovenska na olympiáde v roku 1992. A dievčatá boli iba dve.

V akej fáze sú teraz vaše prípravy na olympiádu?

Som v záverečnej fáze, ladím formu. Nerobím nič objemové, ťažké, snažím sa vyčistiť zostavy, aby mali eleganciu. Gymnastika je šport, pri ktorom dostanem známku aj podľa toho, ako sa zostava páči rozhodcom.

Zaradili ste aj svoj nový prvok?

Nezaradil, je dosť riskantný. Stavil som na stabilnú zostavu, aby som nič nepokazil. S novým prvkom by mi to nemuselo vyjsť, pri jeho nácviku som dosť často padal.

Ako vznikol?

Tréner uvažoval, že by sme mali vymyslieť niečo zaujímavé. Volá sa to veletoč na jednu žrď. Tam, kde sa mám na bradle držať dvoma rukami, držím sa jednou. Je to náročné na rovnováhu, stačí vydržať jednu sekundu, ale nemusia mi to uznať, ak by som sa pri tom napríklad príliš kýval.

Tešíte sa na olympiádu?

Už hej. Už sa to naozaj začína. Normálne by som sa v januári ešte len začal rozbiehať, ale v tomto prípade som nemal žiadne voľno, iba dva vianočné dni. Stále ťahám.

Čo vaše telo?

Dôležitá je životospráva. K tomu nejaké športové doplnky - bielkoviny, vitamíny. Psychicky prichádza podpora hlavne z rodiny. Stará sa o mňa diplomovaný fyzik Rastislav Petrila, masér Roman Markušek a iní.

So strelkyňami Zuzanou Štefečekovou a Dankou Bartekovou (sprava) nás na olympiáde v Londýne bude reprezentovať v kolekcii inšpirovanej vzormi z dreveníc v Čičmanoch

Rodina a kariéra

Máte tri malé deti. Stíhate?

Chceli sme po dvoch chlapcoch dievčatko, ale nevyšlo nám to, takže máme troch synov. Zatiaľ sme to asi na dlho stopli. Je toho teraz dosť.

Vy sám pochádzate z mnohopočetnej rodiny. Ako ste žili?

Mám sedem súrodencov. Štyroch bratov, tri sestry. Ja som bol piaty v poradí. Ale sú medzi nami dosť veľké vekové rozdiely. Istý čas boli všetci súrodenci v zahraničí. Keď sme sa rozliezli, rodičia sa odsťahovali z Košíc na dedinu.

My sme ešte vyrastali v štvorizbovom byte, ale nebývali sme tam nikdy v plnom počte, veď najstarší brat má už 38 rokov. Čo si pamätám, tak sme spolu bývali traja v chlapčenskej izbe a baby boli tuším dve.

Tam asi vládla tvrdá disciplína.

To sa ani inak nedá. Pre rodičov to určite nebolo jednoduché. Ale je fajn mať takú veľkú rodinu. Teraz sa síce už často nestretávame, ale na Vianoce sa vždy zídeme u rodičov. Akurát naposledy, keďže som nemal voľný čas, zostali sme doma v petržalskom byte, prvý raz v živote sami s deťmi. Manželka je z Bratislavy, bolo to úplne v poriadku.

Vie sa prispôsobiť vašej kariére?

Áno, bavili sme sa už aj o tom, čo by bolo, keby som, povedzme, dostal ponuku zo zahraničia. Povedala, že by nebol problém presťahovať sa tam. Ale teraz, pravdu povediac, sa mi niečo také ani veľmi nechce.

Mali ste už zaujímavú ponuku?

Volali ma napríklad do Číny vystupovať v cirkuse Dragon. Pracujú tam dvaja kamaráti zo Slovenska, ktorí so mnou kedysi trénovali. Volajú ma, aby som tam prišiel s celou rodinou, vraj je tam perfektne.

A neláka vás niečo také?

Neviem, nie som si istý. Bojím sa už robiť náročné akrobatické kúsky a okrem toho by som musel zasa začínať odznova.

O pár rokov skončíte v aktívnej fáze, rozmýšľali ste, čo budete robiť potom?

Keď nevymyslím nič iné, tak asi budem robiť trénera. Zatiaľ trénujem len seba. A je to aj finančná otázka. Trénera nebudem robiť, kým nezarobím.

Samuel s manželkou Jankou a tromi synmi – Peťkom, Samkom a Damianom. Na veľkú rodinu je zvyknutý, má sedem súrodencov. K synom by ešte radi pridali dcérku

Gymnastika na Slovensku

Nájdu sa na Slovensku peniaze na gymnastiku?

Peniaze sú, len rozdelenie nie je najlepšie. Rozpočet mám zo Slovenskej gymnastickej federácie a Olympijského top tímu, kde som zaradený. Niečo prispejú aj súkromní sponzori – momentálne Alpine-Pro a Západoslovenské elektrárne.

Keď je peňazí viac, môžeme ísť na sústredenie niekde ďalej alebo do lepších podmienok, môžeme súťažiť na viacerých svetových pohároch do roka. Z takýchto peňazí však moja rodina nič nemá.

Z čoho žijete?

Beriem plat ako vojak z povolania, tým sa nám vykrýva jedna sociálna položka. Evidujú ma vo vojenskom športovom klube Dukla. V máji som bol na vojenskom prijímači, takže teraz som vojak druhého stupňa. Našťastie, ničím ma nezaťažujú, môžem v pokoji trénovať.

Skúšajú vaše deti gymnastiku?

Najstarší syn už áno. Chodí do prípravky a tí menší sa chodia zatiaľ iba vyblázniť na cvičenie s najmenšími v rámci petržalského gymnastického klubu Slávia UK Bratislava.

Čo je dôležité, aby sa vychovala silná generácia gymnastov?

Trvá veľmi dlho, kým sa talent vychová. Veľmi dôležitá je aj podpora rodičov. Mladšia generácia, to sú teraz desaťroční, ešte len začínajú a je ich dosť. Preto som rád, že teraz v októbri v rámci príprav na olympiádu vznikla aj nadácia Jeden tím, ktorá má podporiť mladé talenty a športovcov. Som členom dozornej rady, takže kupujte náramky a sledujte Facebook, môžete vyhrať aj pobyt na olympiáde.

Čo si myslíte o dnešnej úrovni telesnej výchovy v školách?

Podľa mňa veľmi upadá. Vidno to na ľuďoch, ktorí sa u nás v klube chcú pripraviť napríklad na prijímačky na fakultu telesnej výchovy a športu. Prídu a potrebujú sa naučiť úplne základné veci ako kotúľ či premet bokom.

Čo je pre vás na gymnastike najťažšie?

Celý šesťboj. Je to veľa disciplín a nie vo všetkých som rovnako dobrý. Najslabšie mám asi kruhy. Potreboval by som ešte väčšiu silu v rukách. Rád by som robil len tie disciplíny v ktorých som najlepší - teda bradlá a hrazdu. Je možnosť, že po olympiáde sa mi to podarí.

Je vaše telo pre gymnastiku optimálne?

Najlepšie by bolo, keby som vážil čo najmenej a nebol príliš vysoký, čo aj spĺňam. Ale aj vysokí gymnasti sa objavujú v špičke. Cvičí sa im trochu ťažšie, lebo majú veľký priemer točenia a rýchlosť nie je taká ako napríklad u Ázijčanov menšieho vzrastu. Ale pri tých zase cvičenie nevyzerá tak pekne. Estetické hodnotenie je tiež dôležité.

Ešte niečo je dôležité pre vizuál?

Do normy patrí mať biele ponožky, aby rozhodcovia pri cvičení poriadne videli naše nohy, keď im svietia reflektory do očí. Okrem toho gymnasti sa nesmú potetovať tak, aby to bolo počas cvičenia viditeľné. Za to je zrážka bodov.

Čo vás ako športovca, okrem výsledkov, motivuje dosahovať lepšie výkony?

Niečo ako spoznávanie svojej osobnosti, posúvanie svojich hraníc, učenie sa trpezlivosti. To všetko človeka musí baviť, pre nič iné sa gymnastika robiť nedá.

Zistili ste cez gymnastiku niečo o sebe?

Že som strašne lenivý (smiech).