Australian Open je tu už vyše sto rokov

Londýn je čarovný históriou Wimbledonu, ale všade sú dlhé rady a dosť prší. Paríž vonia jarným májovým vzduchom a láka aj ako mesto, no v Boulonskom lesíku zvykne byť aj tlačenica.

New York je svojrázne mesto, US Open rušný a hlučný turnaj, no Melbourne dýcha uvoľnenou atmosférou, ponúka skvelú stravu, nepredvídateľné zápasy na začiatku sezóny a unikátnu prírodu v okolí. Je to jediný grandslamový turnaj na južnej pologuli, perla v tenisovom náhrdelníku.

Nepresná storočnica

Keď v decembri 2005 podpisoval legendárny Ken Rosewall v záhrade tenisového klubu v Albert Parku svoju knihu 100 rokov nášho Open, názov a fakty sa mierne rozchádzali. Open, teda otvorené, profesionálne majstrovstvá sú len od roku 1969, predtým to boli len majstrovstvá.

Sto rokov prešlo v decembri 2005 preto, lebo prvý ročník sa konal práve v decembri 1905 v melbournskom Albert Parku neďaleko jazera, okolo ktorého dnes krúžia vozidlá formuly 1 na Veľkej cene Austrálie.

Lenže vojny a prestávky spôsobili, že napokon až teraz, v januári 2012, sa koná jubilejný, stý ročník majstrovstiev a to najmä mužov, lebo ženám oficiálne dovolili hrať až roku 1922.

Za storočnicu turnaj putoval z klubu do klubu, z mesta do mesta a často menil aj dejisko – dovedna štrnásť dejísk v siedmich mestách a dvoch krajinách. Menil sa aj čas konania – marec, august, december a január. Ale aj povrch – dlho tráva, a od roku 1988 betón.

Dominika Cibulková. Foto - AP

Navždy a ďaleko

Meno austrálskeho turnaja dlho zaostávalo za britským, francúzskym a americkým, ba vlastne ani nebol grandslamovým, až kým Američan Donald Budge nevyhral všetky štyri v sezóne 1938 a jeho priateľ, novinár Allison Danzig pomenoval jeho triumf Grand Slam.

Do Austrálie bolo vždy ďaleko, sporadicky sem prichádzali hrať len britskí, americkí a francúzski tenisti, ale len tí majetnejší, čo si to mohli dovoliť.

V 50. a 60. rokoch trpeli turnaje veľkej štvorky tým, že sa ich nesmeli zúčastňovať profesionáli a chýbala absolútna kvalita. Veľký význam dodalo turnaju otvorenie súťaží pre profesionálov roku 1968 a zaradenie do počítačového kalendára (1973).

Napriek tomu sa austrálske podujatie vždy motalo na chvoste za európskymi a americkým. Ba ešte aj za čias profi éry tu bola natoľko slabá konkurencia, že vyhrávali hráči ako Edmondson, Teacher, Kriek, O´Neilová či Jordanová. Odmeny bývali nízke a cesta predlhá.

Medzi tými, čo ľutujú, že necestovali častejšie do metropoly Viktórie, sú aj Agassi a McEnroe. Agassi na to prišiel vtedy, keď získal štvrtý titul, ale začal chodiť do Melbournu až roku 1995, osem rokov po ostatných grandslamových turnajoch. McEnroe vynechal jedenásť ročníkov v porovnaní trebárs s New Yorkom.

Milióny pre štát

Zdokonaľovaním techniky, leteckých možností a stále silnejším prílivom peňazí do športu stúpal aj význam Austrálie, a to najmä potom, keď body do rebríčkov stáli rovnocenne po boku Paríža, Londýna a New Yorku.

Dnes je Australian Open najväčším športovým podujatím krajiny vôbec. Každoročne naň príde vyše 650-tisíc divákov za dva týždne. Prináša vyše sto miliónov dolárov ročne do ekonomiky štátu Viktória a neustále rozširuje areál. Pod dnešným názvom Grand Slam Asia / Pacific zasahuje marketingovo aj ďaleko za hranice krajiny.

Melbournčanom nesmierne pomohla lanská finálová účasť Číňanky Na Li. Vyrátali, že vďaka tomu stúpol počet turistov z Číny do Austrálie o pol milióna ľudí ročne a teraz je v Melbourne o tridsať percent viac čínskych fanúšikov než vlani.

Prvé jastrabie oko

Australian Open sa dostáva cez televízne obrazovky do sveta na začiatku roka ohromnou silou. Vyskúšal všetky zmeny a zlepšenia, ktoré by pomohli zvýšiť atraktívnosť – prvý si zaobstaral zatváraciu strechu, jastrabie oko (2007), zaviedol nočné mužské finále, zvýšil finančné odmeny na dnešné najvyššie zo všetkých štyroch turnajov, odolal tlaku hráčov, ktorí chceli posunúť termín podujatia na marec.

Jednoducho si nepustí svoje tradície – usporiadanie cez školské prázdniny, mimo sezóny austrálskeho futbalu, vďaka mnohonárodnostnému zloženiu obyvateľstva (asi dvesto etnických menšín) ponúka kolorit a tábory fanúšikov desiatok krajín a zahŕňa oslavy Dňa Austrálie 26. januára.

Foto - AP

FAKTY

Z histórie

- Tenisové súťaže v Austrálii zachytili záznamy niekedy okolo roku 1880.

- V roku 1904 šesť austrálskych štátov a novozélandská tenisová organizácia založili australázijskú federáciu LTAA. Aby prezentovali svoju činnosť, súťaže a úspechy, vymysleli turnaj, ktorý sa nazýval majstrovstvá Australázie a do dvojhry prijali sedemnásť mužov, všetko Austrálčanov.

- Finále Heatha a Curtisa 4:6, 6:3, 6:4 a 6:4 sledovalo päťtisíc divákov.

- Hneď druhý ročník sa konal na Novom Zélande v Christchurchi, dnes toľko sužovanom zemetraseniami.

- Potom už iba raz, roku 1912 v Hastingse, sa turnaj dostal na Nový Zéland a odvtedy už ostal v Austrálii.

- Názov majstrovstvá Australázie sa zmenil roku 1922 na majstrovstvá Austrálie, keď prijali aj ženy. Prvou víťazkou bola domáca Molesworthová.

Slováci v Australian Open

Turnaj sa stal obľúbeným aj pre bývalých československých a súčasných slovenských hráčov. Stačí spomenúť prvenstvá Lendla, Navrátilovej, Mandlíkovej, finále Slováka Mečířa, rad slovenských juniorských titulov, ba aj Hantuchová a Kučera tu dosiahli semifinálovou účasťou svoj grandslamový strop.

Január sa udomácnil v kalendári, leto v Melbourne sa prežíva krásne v porovnaní so zimou v Európe a pribudol celý rad ,,zahrievacích“ turnajov pred Open, vrátane Hopmanovho pohára, takého úspešného pre Slovensko (tri prvenstvá, jedno finále a víťazstvo Mečířa po boku Sukovej za Československo).