Legendárnu Věru Čáslavskú nezlomili komunisti, ale rodinné problémy

BRATISLAVA. Má za sebou život na román. V stredu pokrstila aspoň filmový dokument a vo štvrtok, v deň sedemdesiatky, ju čaká krst knižnej biografie.

Věru Čáslavskú, najslávnejšiu športovkyňu československej éry, najprv odpísala komunistická vrchnosť a pár rokov po nežnej revolúcii ona samu seba. Už je však z vnútorného exilu späť, zasa sa usmieva.

„Môj anjel strážny akosi zlyhal. Posledných 16 rokov nič nerobil. Tak ho teraz preháňam a má čo robiť, aby mi stačil,“ žartovala nedávno pred novinármi.

Vera, Vera, ra-ra-ra!

Svet ju zbožňoval, zvlášť Japonci a Mexičania, hostitelia olympiád šesťdesiatych rokov. Ako jediná gymnastka získala zlatú medailu vo viacboji aj na každom zo štyroch náradí. Dokopy má sedem individuálnych, viac než ktorákoľvek športovkyňa.

Plavovlasá bohyňa zostavami dvíhala publikum zo stoličiek a po každej zožínala ovácie postojačky. Keď jej v mexickom Auditorio Nacional dali rozhodcovia za kladinu iba 9,6, desaťtisícové hľadisko búrilo dovtedy, kým ju nedvihli na 9,8. Potom ešte pár minút skandovalo: Ve-ra, Ve-ra, ra-ra-ra...

„Jej zostavy boli pastvou pre oči: vyžarovala z nich prirodzená ladnosť a ženská krása,“ vraví Anton Gajdoš, renomovaný gymnastický historik a vedec. „Za jej ľahkosťou a gracióznosťou však bola aj obrovská tréningová drina a poctivosť.“

Trénovala šesť hodín denne, ešte viac než Eva Bosáková, ku ktorej ju mama zaviedla v štrnástich, keď už mala základ ako baletka a krasokorčuliarka.

Vonku sláva, doma embargo

V šesťdesiatom ôsmom Čáslavskú vyhlásili za najlepšiu športovkyňu sveta a druhú najpopulárnejšiu dámu zemegule po Jacqueline Kennedyovej.

Doma ju síce po návrate z poslednej olympiády privítali so všetkými poctami, lebo formálne bola pri moci ešte dubčekovská garnitúra, no len čo ju vytesnili „normalizátori“, z Čáslavskej sa stala persona non grata.

Dostala sa na index, lebo odmietla odvolať podpis pod manifestom Pražskej jari Dvetisíc slov a zmeniť názor, že augustový „vstup spojeneckých vojsk“ do Československa je v skutočnosti jeho okupáciou.

Jeden prejav tichého občianskeho odporu sa odvolať ani nedal, lebo ho zachytili kamery. Keď na mexickej olympiáde po prostných stála na zlatom stupni vedno s Larisou Petrikovovou, len čo po československej hymne pustili sovietsku, Věra demonštratívne odvrátila hlavu od vlajok.

Vypočúvali ju eštébáci a zarábala si ako upratovačka napriek tomu, že sa po Novom roku pravidelne chodila hlásiť o post trénerky k vtedajšiemu šéfovi čs. športu Antonínovi Himlovi. Dokonca ju vylúčili z telovýchovnej organizácie.

Exmanželova smrť a synova vina

Po piatich rokoch jej umožnili pracovať s mládežou a keď v roku 1979 mexický prezident José López Portillo oficiálne požiadal o jej pôsobenie v Mexiku, verchuška minulého režimu mávla rulou štýlom „nech ide, bude pokoj“.

Věra sa po jedenástich rokoch vrátila tam, kde zvestovala „končím, chcem sa vydať a mať deti“ a kde dva dni po tom v metroplitnej katedrále, pred ktorou čakali desaťtisíce fanúšikov, povedala áno striebornému tokijskému medailistovi v behu na 1500 m Josefovi Odložilovi. Už aj s deťmi: Radkou a Martinom.

Asi práve tam došlo k osudnému rozkolu v názore na ich výchovu, ktorý vyústil do rozvodu (1987), odcudzenia sa otca a detí, ba napokon aj do najhoršieho: ku konfliktu so synom na diskotéke v Domašove v auguste 1993, po ktorom sa otec už neprebral.

Stratené roky

Čáslavská po novembri zožínala oneskorené pocty, šéfovala Československému olympijskému výboru a zároveň pracovala ako poradkyňa prezidenta Václava Havla. Keďže nič nevedela robiť polovičato, aj na Hrade sa vrhla do roboty. Až tak, že ju pohltila. A do toho prišla exmanželova smrť a synovo odsúdenie za fyzický útok s následkom smrti. S odstupom Havlova milosť a verejná polemika o jej opodstatnenosti...

To bolo na ňu príliš. Vycúvala zo všetkého a zabuchla pred celým svetom dvere. Istý čas dôverovala aspoň psychiatrom, neskôr už len opatrovateľke.

„Nebola som taká, ako si ma ľudia vysnívali,“ povedala svojho času. „Ľudia a národ mi dávali silu, aby som prekonávala únavu a strach. Nikdy som nebola taká odvážna a sebavedomá, aby som hľadala silu len sama v sebe.“

Až toť nedávno. Spláchla v záchode všetky naordinované lieky, čo nezaberali, a otvorila zabuchnuté dvere. „Boli to stratené roky, hlúpo a necitlivo,“ priznala včera v rozhovore pre pražský Sport na tému „štyridsiatich rokov dlhov“, tých dávno aj nedávno minulých.

„Věra bola a je nezvykle skromná,“ vraví o Čáslavskej filmová režisérka Olga Sommerová. „Je si vedomá dodnes trvajúcej slávy, no zámerne ju bagatelizuje.“

Pocty Věry Čáslavskej

• 11 medailí z OH: 7 zlatých (Tokio 1964 viacboj, preskok, kladina, Mexiko 1968 viacboj, preskok, bradlá, prostné), 4 strieborné (družstvá 1960, 1964 a 1968, kladina 1968)

• 10 medailí z MS: 4 zlaté, 5 strieborných a 1 bronzová (1958 – 1966)

• 13 medailí z ME: 11 zlatých, po jednej striebornej a bronzovej (1959 – 1967)

• Svetová športovkyňa roka: 1968, československá: 1964, 1966, 1967 a 1968

• Funkcie: predsedníčka Čs. olympijského výboru 1990 – 1992, predsedníčka Českého olympijského výboru (1993 – 1996), členka MOV (1995 – 2001)

• Vyznamenania: Olympijský rad (1991), Svetová trofej fair play Pierra de Coubertina (1989), japonský Rad vychádzajúceho slnka (2010), Trofej SOV (2012)