Aj naše akvabely sú svetovými jednotkami, no nik o tom nevie

Víťazný tím akvabel (zľava): Veronika Strapeková, Lucia Knappková, Petra Lehká, Katarína Kovalčíková, Miroslava Gregušová, Petra Hoťková, Dáša Baloghová, Ľubica Orechovská, Lucia Molnárová, Lucia Ondrušová.
Víťazný tím akvabel (zľava): Veronika Strapeková, Lucia Knappková, Petra Lehká, Katarína Kovalčíková, Miroslava Gregušová, Petra Hoťková, Dáša Baloghová, Ľubica Orechovská, Lucia Molnárová, Lucia Ondrušová. (Autor: archív)
Eva Andrejčáková|6. sep 2012 o 00:00

Na perách úsmev, na nosoch štipce, voda po krk a v tele kyslíkový dlh. Tak predvádzajú svoje umenie akvabely.

Na perách úsmev, na nosoch štipce, voda po krk a v tele kyslíkový dlh. Tak predvádzajú svoje športovo-gymnastické kúsky akvabely. A práve tie naše, takzvané vyslúžilé, sú svetovou jednotkou. Len u nás sa o tom skoro nič nevie.

Na olympiádu v Londýne sa družstvo synchronizovaného plávania zo Slovenska nekvalifikovalo. Susedné Česko bolo na tom o trochu lepšie - malo tam svoju reprezentáciu v podobe jedného páru akvabel.

Bezkonkurenčne najlepšie sú ruské akvabely. Na päty im šliapu Španielky, ktoré dlhodobo súťažia o prvenstvo s Číňankami, Japonkami, Kanaďankami a Američankami.

Kde sa podeli Slovenky? Je to zvláštne, ale už dvakrát po sebe, naposledy v júni tohto roka, získal tím slovenských akvabel zlatú medailu na majstrovstvách sveta v synchronizovanom plávaní - v kategórii masters.

Veteránska konkurencia

V niektorých športových disciplínach sa s vrcholovým pôsobením končí už v mladom veku. Keďže akvabel je vo svete pomenej a začínajú v šiestich rokoch, takzvanými veteránkami sa stávajú už po dvadsiatke.

Horná veková hranica však zostáva otvorená, a tak nie je náhoda, že týmto športom morských panien žijú intenzívne aj dôchodkyne.

Súťažiť na svetovej úrovni môžu aj kluby skôr narodených žien, v ktorých nejde už ani tak o supervýkony, ako skôr o vytrvalosť a nevädnúceho športového ducha. Klobúk dolu pred dámami, ktoré sú schopné dať v šesťdesiatke trojminútovú zostavu vo vode na kyslíkový dlh.

„Kategória veteránok je rozdelená do niekoľkých vekových podkategórií. My sme ako tímovka zvíťazili spomedzi dvadsiatich siedmich družstiev v skupine od dvadsať do tridsaťdeväť rokov, kde je konkurencia najsilnejšia,“ hovorí jedna z akvabel, Ľubica Orechovská, inak známa aj ako šéfka projektu Bažant Kinematograf.

„Náš príbeh je zaujímavý asi práve v tom, že Slovensko nepatrí v synchronizovanom plávaní k svetovej špičke a vzhľadom na podmienky, tradíciu a všetky možné finančné aj iné okolnosti to tak skoro ani nebude.“

03.jpg

Dvojica Lucia Molnárová a Veronika Strapeková získala na MS v talianskom Riccione zlato a druhá menovaná aj striebro medzi štyridsiatkou sólistiek. FOTO: ARCHÍV

Opäť spolu

Pre slovenský tím akvabelových veteránok, v ktorom sa zišlo desať dievčat vo veku od 23 do 38 rokov, boli majstrovstvá sveta naozajstným zážitkom.

Už len fakt, že sa dali po rokoch dokopy, ich stále fascinuje. Bolo to celkom prosté: dve z nich sa pred piatimi rokmi stretli na ulici v Bratislave, zaspomínali si na staré časy a povedali si, že to treba zase skúsiť.

Najprv sa ich zišlo šesť, začali s tréningom a o pár mesiacov už vyhrali majstrovstvá Európy. Keď ich videli ostatné dávne kolegyne, ostali užasnuté, ihneď doplnili tím do desiatky a zaradili sa spolu do kategórie kombinovaná zostava.

V roku 2010 prišli na majstrovstvá sveta do Göteborgu, ohromujúco predbehli aj dva kanadské tímy a zvíťazili. Po dvoch rokoch, teraz v júni, zopakovali svoj svetový úspech v talianskom Riccione.

Zlato získala aj naša párová zostava a do tretice v konkurencii štyridsiatich sólistiek získala Veronika Strapeková ešte aj striebro. Súťažilo vyše sedemtisíc plavcov a viac ako 650 akvabel.

„Tímové tréningy sú variabilnejšie, zaujímavejšie, viac ma ľudsky napĺňajú,“ hovorí Veronika Strapeková.

V sóle sa môžem viac realizovať v technických figúrach, robiť komplikovanejšiu choreografiu. Je to však ťažšie na psychiku, pozornosť sa sústreďuje len na vás."

02.jpg
Slovenské akvabely získali už druhý raz za sebou na majstrovstvách sveta masters zlaté medaily. Veľmi im pomohla aj obetavá trénerka, budúca mamička Katarína Euell (vľavo vpredu). FOTO: ARCHÍV

Návrat do vody

Najstaršia z víťazného tímu Ľubica Orechovská sa venovala synchronizovanému plávaniu od dvanástich rokov.

„Mala som dve staršie sestry, jedna robila plávanie a druhá gymnastiku. Začala som tiež najprv plávať, ale až tak ma to nebavilo, a pretože som začala pomerne neskoro, nebola veľká šanca, aby som v tomto športe niečo dosiahla. Potom som sa dozvedela o konkurze na akvabely, išla som tam a zobrali ma. Bolo to pre mňa oveľa zaujímavejšie - plávanie, kondičné plávanie, tanec aj gymnastická príprava, k tomu dobrý kolektív - na príjemné trávenie športového života je to veľmi fajn.“

Posledných štrnásť rokov sa však Ľubica venovala hlavne práci a rodine, podobne ako väčšina jej spoluplavkýň. O to vzácnejší bol pre ňu návrat do vody.

Odkedy do nej s novým štipcom na nose znova skočila, stále je zvedavá, čo to dá.

V bazéne je zima

Možnosti tímu teraz ovplyvňujú nielen jej deti, rodina a práca, ale do veľkej miery aj podmienky pre tento šport.

Synchronizované plávanie nepatrí medzi najnákladnejšie športy, preto si dievčatá až na malé sponzorské pozornosti hradia všetko samy.

Financujú si tréningy v bazénoch, cesty aj pobyty na súťažiach. Zásadným problémom je čistota, teplota, a najmä počet bazénov v Bratislave, o ich vhodných parametroch ani nehovoriac.

„Ja osobne najviac bojujem s teplotou vody,“ priznáva Ľubica. „Je pravda, že keď už ide o konkrétnu zostavu a o dobrú kondičku, tak to človek až tak necíti, veľa sa vo vode hýbe. Ale keď máte v bazéne stráviť dve hodiny a z toho hodinu skúšate nejaký nový cvik spojený s teoretizovaním, tak je vám prosto zima. Neznášam studenú vodu v bazéne.“

Bez dna

Keďže bazénov je v Bratislave žalostne málo, plavecké športy musia hľadať útočiská v iných mestách - trénovať sa musí najbližšie v Šali či v Senci.

Naše svetové akvabely trávili najviac času v malackom bazéne Malina, kde je, ako hovoria, malinová teplota 26 stupňov. Teplo tam teda nie je, ale aspoň ho majú k dispozícii celý a vedia si ho prenajať za dobrú cenu.

Problém je aj s hĺbkou bazénov - akvabely potrebujú mať pod sebou aspoň štyri metre, aby sa v náročných figúrach mohli vrstviť jedna pod druhú, pričom ani tá, čo je najhlbšie pod vodou, sa nesmie dotknúť dna.

Jediný vhodný bazén v tomto smere je na bratislavských Pasienkoch - o ten sa však bijú plavci či vodní pólisti.

Na Slovensku vznikli v posledných rokoch ďalšie kluby synchronizovaného plávania, podmienky sú však skutočne nevyhovujúce.

„Tým skôr, že my máme úspechy, je mi ľúto, že detské kluby majú málo priestoru a nedokážu sa presadiť. Takto sa im aj napriek talentu a úsiliu bude na vrcholovej úrovni presadzovať veľmi ťažko,“ vykresľuje situáciu Ľubica.

04.jpg

Keď sa kamery pozrú pod vodu, vidno, ako musia všetky akvabely zabrať pri vytláčačke pred skokom salta. Žiadna sa nesmie dotknúť dna bazéna. FOTO: ARCHÍV

Deti sa rady potápajú

Bývalá slovenská reprezentanka Ivana Solymosyová vedie detský klub synchronizovaného plávania v Senci, kde prichádzajú deti od šiestich rokov z celého okresu.

„Sme klub s maličkým bazénom. Hlásia sa k nám dokonca aj z Nitry a Trnavy. Voda deti baví, rady sa potápajú, je to aj gymnastika, aj plávanie,“ vraví.

Do klubu berie deti pod podmienkou, že už vedia plávať, majú dokonca v skupine aj jedného chlapca. Ratolestiam všetko hradia rodičia.

„Dotácie od Slovenskej plaveckej federácie nie sú žiadne. Nepovolila dokonca zriadiť ani centrum talentovanej mládeže, vraj by sme uberali talenty plavcom. A pritom záujem naozaj nie je zanedbateľný,“ dodáva trénerka.

Keď ide do tuhého

Pre akvabely je technicky najťažšie udržať vo vode vertikálnu polohu, čiže stojku s dvoma nohami, navyše sa v nej permanentne točiť v maximálnej možnej výške, byť v švihu a vedieť sa vrátiť na svoje miesto.

Treba to vedieť spraviť rýchlo, presne, mať zmysel pre smer, namakané ruky, a vedieť z tejto polohy urobiť špagát, aby to aj dobre vyzeralo.

„Makačkou“ sú aj tzv. vytláčačky, na olympiáde sa predvádzali dvojité saltá, gymnastické vruty... Kondičku si dievčatá dopĺňajú aj na suchu - individuálnym posilňovaním, strečingom, jogou.

„Nemôžeme si dovoliť trénovať pravidelne celý rok. Motivácia prichádza vždy s dohodnutým cieľom, ktorým je súťaž,“ vraví Ľubica. Keď ide do tuhého, každá má svoje nezastupiteľné miesto a musia sa navzájom podržať.

Tajomstvo želatíny

Pri sledovaní predstavenia akvabel sa nedá nevšimnúť ich vizáž. Chcú byť vo vode krásne aj zaujímavé, vidno to na strihoch plaviek, tvare čiapok aj na líčení.

V povinných zostavách treba mať plavky, čapicu a štipec, okuliare nie sú dovolené. Pri voľných si akvabely môžu upravovať mejkapy aj účesy.

Šminkujú sa vode odolnými líčidlami, vlasy si najčastejšie zapínajú do drdola, alebo takzvane do čepca. Kto má krátke vlasy, simuluje drdol napríklad pančuškou.

Ľubica pri poznámke o nápadne ligotavom povlaku na vlasoch akvabeliek prezrádza aj recept na pevný účes: aby vraj držal riadne pokope, vlasy sa natierajú potravinovou želatínou. „Keď sa rozmieša vo vode a má takú dobrú glejovú konzistenciu, vlasy sa ňou zalejú.

Želatína krásne vytvrdne a účes v pohode vydrží. A dostať potom sú stvrdnutú masu z vlasov, to je na takých päť umytí. Nechcite vidieť odtoky v sprchách po našich vystúpeniach,“ smeje sa Ľubica.

Čo bude ďalej? Akvabely - veteránky prechádzajú zatiaľ túto otázku opatrným mlčaním, všetko závisí od toho, ako si zladia svoj koníček s povinnosťami. Momentálne netrénujú, dopriali si oddych. O dva roky sú však majstrovstvá sveta v Montreale, a to je opäť veľká výzva.

ico

Akvabely masters

Masters je športová kategória s vekovou hranicou nad dvadsaťpäť rokov, v ktorej súťažia športovci v rôznych disciplínach mimo vrcholových súťaží.

Športovci stále podávajú výkony na vysokej úrovni, ale ide viac o šport ako o hobby. Takto funguje aj medzinárodná plavecká federácia pod značkou FINA.

V kategórii masters sa konajú každý párny rok majstrovstvá sveta a v nepárny rok majstrovstvá Európy.

Namiesto výberu v národnej reprezentácii súťažia akreditované športové kluby jednotlivých krajín v plaveckých disciplínach - v plávaní, skokoch do vody, synchronizovanom plávaní, vodnom póle a v diaľkovom plávaní.

Súťažiť môže aj viacero klubov z jednej krajiny, keď splnia kritérium vekovej hranice. Akvabely sa predstavujú v tíme, v páre alebo aj sólovo.Autor článku

ico

Štipec a kyslíkový dlh

Súťaže v synchronizovanom plávaní kedysi, podobne ako v krasokorčuľovaní pozostávali z povinných figúr a voľnej.

Pre divácku atraktivitu sa v súčasnosti cvičí len zostavy na hudbu – jednou je povinná s predpísanými cvikmi a poradím, v akom ich všetky akvabely musia zacvičiť, druhou voľná zostava.

„Tento šport je asi najzvláštnejší tým, že sa veľa cvičí na kyslíkový dlh,“ vraví Ľubica.

„Tie najlepšie vedia zostavu zacvičiť rovnako ostro a na rovnako náročnej úrovni aj po štyroch minútach. Vyzerá to jednoducho - šliapete vodu a robíte niečo rukami, laik má pocit, že keď ste nad vodou, tak normálne dýchate. Ale vy vlastne permanentne makáte, potom sa nadýchnete a idete v absolútnom tempe pod vodu na dvadsaťsekundovú stojku. Skúste bežať tisícpäťstovku, zadržiavať pri tom každú chvíľu dych a uvidíte, čo spravia vaše stehenné svaly. Keď vám odchádza kyslík, prvé ochabujú nohy. A tými musíte paradoxne najviac pracovať.“

Je teda nevyhnutný povestný štipec na nose? Ľubica tvrdí, že bez neho by to bol veľký adrenalín.

Keď sa človek na chvíľu ponorí a spraví kotúľ, tak vydychuje vodu, aby mu nešla do nosa.

Lenže keď idete do stojky, v ktorej musíte istý čas vydržať so zadržaným dychom, inak ako bez štipca to nejde. Štipec je vraj nočnou morou akvabel, hlavne v tímovkách.

Musia byť veľmi opatrné, aby im spoluplavkyňa štipec z nosa neodrazila. To by bol koniec zostavy aj hodnotiacich známok. Vraj to riešia všelijakými náhradami, schovanými v plavkách.

06.jpg

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Ďalšie športy»Aj naše akvabely sú svetovými jednotkami, no nik o tom nevie