Šprintér veterán: Chcel by som behať do deväťdesiatky

Ako často trénujete?

„Šesťkrát do týždňa po tri hodiny.“

Čo sa stalo, že ste si povedali, že začnete trénovať? ((piano))

„Vždy som športoval. Chcel som byť atlétom, dostať do Dukly, kde bol limit na 100 metrov 10,9 sekundy. Ja som bez tréningu behával 11 rovných. Nezobrali ma. Hrával som aj hokej, druhú ligu za Banskú Bystricu, tak som išiel na vojnu do Hradca Králové, kde sme hrávali divíziu a nejaké súťaže. Potom ma prevelili do Mladej Boleslavy, kde bola druhá liga. Hrával som za autoškodu Mladá Boleslav. Ale viete, ako to je pri týchto kolektívnych športoch, nenahrám dobre, spoluhráč to nechytí a hneď je výčitka: ty si to pokazil. Tu v atletike si trénujem. Príde výstrel a ja bežím. Nikoho neocigánim, to čo natrénujem, musím predať.“

25 rokov trénujete šesť dní do týždňa. To si vyžaduje obrovskú sebadisciplínu.

„Samozrejme. Ak chcete niečo dosiahnuť, tak jedine so sebazaprením.“

Vždy ste boli taký cieľavedomý?

„Áno. Po vojne som išiel k policajtom, kde som bol 23 rokov a robil som inštruktora telesnej a bojovej prípravy. Mal som 360 policajtov na starosti. Vždy som teda športoval. Som 13-násobný majster Československa vo viacboji zdatnosti.“

To bol aký viacboj?

„Stovka, diaľka, šplh 6 metrov, beh 3 kilometre, plávanie 100 metrov voľný spôsob, granát, samopal a pištoľ.“

S veteránskymi súťažami v atletike ste začali po odchode z polície?

„Na dôchodku (od 40 rokov, pozn. redakcie) som sa už začal venovať len atletike. Bol ešte socializmus, tak som sa nedostal nikam do zahraničia. Moje prvé preteky za hranicami boli v roku 1991 v Budapešti, kde boli moje prvé halové majstrovstvá sveta. To som mal 44 rokov.“

A ako ste dopadli?

„Na stovku som tam bol deviaty. Mohol som sa dostať do finále, ale zaplatil som nováčikovskú daň. Povedali mi, že postupujú prví traja. Bol som tretí, ale z rozbehov postúpili, samozrejme, len dvaja.“

Kto vás trénuje?

„Trénujem sám. Ak trénujem s mladými atlétmi, tak mi ich tréneri pomáhajú.“

S tréningovými plánmi vám kto pomáha?

„Nikto. Trénujem podľa Pietra Menneu, ktorý ako tridsaťročný bežal dvesto metrov za 20 sekúnd. Prispôsobujem si jeho tréning svojmu veku.“

Čo všetko ste museli pre beh obetovať?

„Hlavne, a čo vôbec neľutujem, spoločenské stretávanie. Nepijem, nefajčím, ale mám neresť. Mám rád sladkosti.“

Z deviateho miesta v Budapešti ste sa vypracovali na svetového rekordéra. Nemyslíte si, že ak by ste sa naplno venovali atletike už v mladosti, tak úspechy mohli prísť oveľa skôr?

„Ale veď ja som sa venoval. Bol som aj na prvých Horehronských hrách mládeže v roku 1960, kde som vyhral šesťdesiatku s časom 7,6 sekundy, diaľku s 532 centimetrami, guľu a skok do výšky. Čiže keď boli nejaké preteky, tak som na ne išiel. Len som netrénoval.“

Čo ak by ste trénovali, nemohli ste byť už v mladosti taký vynikajúci?

„Zlomom bolo, keď som sa nedostal do Dukly. Tá chýbajúca desatinka má úplne zabrzdila. Vždy som bol samouk. Aj keď som išiel prvýkrát na viacboj zdatnosti, tak som sa skoro utopil.“

Vy ste nevedeli plávať?

„Učil som sa z knihy. Spočiatku, keď som skočil do bazéna, tak som stále jednou nohou chodil po dne, a tak som plával. Z troch minút som sa potom za rok zlepšil na 1:27.“

Kto je váš najväčší konkurent?

„Každý jeden, lebo každý sa chce zlepšiť. Aj ja som sa len postupne vypracoval. Najskôr som sa chcel dostať do finále. Potom medzi piatich, potom získať medailu. Už ich mám 63, z toho 33 zlatých.“

Koľkokrát ste tento rok dosiahli svetový rekord?

Štyrikrát. Prvý rekord bol v Prahe na šesťdesiatku, kde som zabehol v marci za 7,82 sekundy. O týždeň neskôr som v Banskej Bystrici zabehol 7:76, ale to nie je uznaný rekord. Zapísaný je rekord z Jywäskyläe a to 7:81. To všetko boli rekordy v hale. Stovku som zabehol v rekorde 12:37 na majstrovstvách Európy v nemeckom Zittau.“

Prečo rekord z Banskej Bystrice nebol uznaný?

„Chýbala tam certifikovaná kamera. Keď som mal ísť potom na majstrovstvá Slovenska, tak mi povedali, že si mám zaplatiť, ak chcem certifikovanú kameru. Nie je to smiešne? Veď ak by bol svetový rekord v Nitre, tak čo by sa pri ňom teraz písalo? Slovensko. No teraz sa ním pýšia Fíni, lebo som ho zabehol v Jywäskylä.“

Bežali ste aj na Zlatej tretre v Ostrave, kde ste sa stretli s Usainom Boltom. Aké to bolo?

„Na štarte som mal dokonca lepší štartový čas ako on. On mal 0,180 sekundy a ja 0,161. Ale to je len taká pikoška. Tri hodiny som čakal, aby mi napokon nepodpísal môj fotofiniš. Nepustili ma k nemu. Bol som s ním a videl som, ako trénuje a celý ten tím okolo neho.“

Vy ste sám sebe trénerom aj manžérom. Aké máte podmienky na tréning?

„Už tretí rok trénujem v Banskej Bystrici na Dukle, kde mám zabezpečenú aj regeneráciu a sústredenie.“

Z čoho si to platíte?

„Doposiaľ som si všetko platil sám. Skoro milión korún som minul zo svojho za tých 25 rokov. Tretry som mal staré dvadsať rokov. Viete, mám dôchodok 412 eur a z toho sa veľa nedá. Len na vitamíny ročne miniem 600 eur.“

Koľko vás stoja také preteky?

„V marci pôjdem do San Sebastianu, to je asi 1000 eur. Potom do Turína, kde sú veteránske svetové športové hry, čo bude asi toľko isto. A potom mám majstrovstvá sveta v Porto Alegre, čo stojí minimálne 2500 eur. Ale som rád, že konečne sa mi podarilo tento rok zohnať sponzora. Najviac ma totiž ubíjalo práve behanie za sponzormi.“

On vám už platí všetko?

„Platí cestovné a ubytovanie. Štartovné si musím platiť sám.“

A to je koľko?

„V Európe 100 eur, mimo nej aj 200 eur.“

A za výhru niečo dostanete?

„Nič. Len dobrý pocit a medailu.“

Máte 33 zlatých medailí, ste svetový rekordér. Dvakrát ste boli najlepším atlétom-veteránom roka. Prečo nie viackrát?

„V roku 2002 a 2004 som toto ocenenie dostal. Potom ma štyrikrát o titul obrali, a to napriek mojim výsledkom. Asi je to závisť. Sú to také žabomyšie vojny. Teraz 20. decembra má byť vyhlasovanie, tak uvidíme, či sa to podarí. Ale mňa to povzbudzuje. Ženie ma to dopredu, aby som ukázal, že som lepší.“

Akú máte konkurenciu doma?

„Keď som majster sveta, tak asi akú? Ani v Európe nie je. Nechcem sa chváliť.“

Aj v zahraničí vám robia prieky?

„V Jyväskylä ma diskvalifikovali na dvojstovke. Vyhral som rozbehy a mal som ísť do finále. Aj som vyhral, ale desať minút pred tým, ako som si išiel prevziať medailu, som sa dozvedel, že jeden môj kamarát dal proti výsledku protest. Vraj som prešliapol dráhu. 23 rokov sa s ním poznám. Aj mi po pretekoch gratuloval k víťazstvu. Odvtedy už nie je môj kamarát. Ako ho môže tešiť takáto medaila?“

Čiže aj na takýchto seniorských súťažiach panuje tvrdá rivalita?

„Veru hej. Hoci je to koníček, túžba tam musí byť.“

Bývate aj nervózny pred štartom.

„Veľmi. Ale to k tomu patrí, to je pre mňa ten adrenalín, ktorý mi pomáha.“

Čím to podľa vás je, že ste taký dobrý?

„Behám s mladými.“

Chodievate s nimi aj na sústredenia. Ako sa tam k vám správajú?

„Berú ma, lebo vedia, že trénujem skoro viac ako oni.“

Ani spočiatku ste nepociťovali, že na vás pozerali ako na starca?

„Nie. Postupne si zvykli. Ale keď idem na preteky, tak za mojím chrbtom niektorí hovoria, že čo tu ten dedko chce. Keď mi potom dá len jeden, dva metre, hoci je o 40 rokov mladší, tak sa stiahne.“

Akí sú mladí športovci?

„Problém je, že viacerí tréneri ich vôbec nemotivujú. Potom mnohí prídu na tréning a už majú nechuť.“

Cítite na tréningoch už svoj vek?

„Ja sa stále cítim mladý.“

A nemusíte drieť teraz viac na tréningoch, aby ste ostali v špičke?

„Je pravda, že mám tvrdšie tréningy ako kedysi. Chcem prekonať svetové rekordy a bez tréningu sa nedá nič urobiť. S pribúdajúcim vekom pritvrdzujem, ale musím aj dávať pozor na zranenia.“

Mladých športovcov sa zvyknú pýtať, kto je pre nich vzorom. Ako je to s vami?

„Veď ja by som už mohol byť vzorom, ale chýba mi propagácia. Je rok seniorov. Myslíte si, že ma niekam zavolajú?“

Cítite sa diskriminovaný pre svoj vek?

„Určite. Každý si myslí, že sa chodíme na tie preteky len vyprdieť. A potom je to závisť. Ak mám dobrý výsledok, tak ľudia povedia, že dopujem.“

Aj vy chodievate na dopingové kontroly?

„Už dvakrát som bol. Keď som v nemeckom Zittau porazil Nemca, tak ma okamžite stiahli na kontrolu. Ani som sa nemohol napiť. To bolo prvý raz, tak som bol celý vyhúkaný, čo sa deje. Tie výsledky už nosím aj so sebou, aby som dokázal, že nedopujem.“

Ktorá z disciplín je vám najbližšia?

„Šesťdesiatka, lebo pri nej sa menej nadriem. Na stovku už musíte mať veľa natrénované. Pri šesťdesiatke zase maximálnu rýchlosť. Tam hrozí aj najväčšie zranenie.“

Ako dlho ešte chcete behať?

„Pokiaľ budem zdravý.“

Aký je najstarší účastník týchto seniorských pretekov?

„Viac ako storočný. Ale to už je chôdza. To už by som nechcel. Mne bude stačiť, ak vydržím behať do deväťdesiatky.“