ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Milan Lešický: Väčšina dnešných futbalistov by kedysi mohla hrať tak na kúpalisku

Futbal bez korupcie? Také sú len žiacke súťaže, tvrdí MILAN LEŠICKÝ.

Narodil sa v roku 1945 v Trenčianskych Tepliciach. Vyštudoval ekonomický smer na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, trénerskú licenciu získal na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Hral futbalovú aj hokejovú ligu za Nitru, t(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Ako ste sa dostali k futbalu?

Otec bol ligový brankár, neskôr tajomník a hospodár klubu, takže futbal som mal na raňajky, obed aj večeru od chvíle, čo som vnímal svet. U nás sa o inom nehovorilo, na štadióne sme aj bývali. Od kolísky som mohol nasávať zasadnutia výboru, počúvať o odvolaných tréneroch, a ak otec nebodaj zle zachytal, nadávky nielen jemu, ale aj mne ako malému decku.

Za Nitru ste však hrávali nielen futbal, ale aj hokej.

Priamo na ľadovú plochu som mal neuveriteľných tridsať metrov. Som síce jeden z posledných obojživelníkov, ale u predošlých generácií to bolo normálne. Ani jeden z tých športov sa totiž nehral celoročne, takže sa dali striedať. Ja som do toho spadol, keď sa to zmenilo, a dnes si myslím, že aktívne pôsobenie vo futbale aj hokeji bola hlúposť. Bolo toho veľa.

Platí, že hokejisti sú tvrdší ako futbalisti?

Keď hokejista príde k tržnej rane, na striedačke ho zašijú a hrá ďalej. Futbalista po takom zranení tri týždne umiera, všetci musia chodiť po špičkách. Ale futbal má iné výhody – zápasy sa hrajú prevažne v teple a na štadióne nie je taký hluk.

Emotívni tréneri sú len divadlo pre ľudí

Futbal je však pomalší, a tak pre mnohých aj menej atraktívny.

Je však prirodzene tvorivejší. Na rozdiel od hokeja sa v ňom nedajú nacvičiť všetky situácie. Keby sa dali, majstrami vo futbale by kedysi boli najmä Sovieti. Futbal je však oveľa komplikovanejší, možno aj preto sa mu ťažšie rozumie.

Česká herečka Květa Fialová odľahčene hovorí, že futbal je šport pre hlupákov – po ihrisku sa naháňa 22 hráčov a majú pritom len jednu loptu.

(smiech) Kacírsky si dovolím povedať, že mu nerozumejú ani mnohí odborníci. Vnímajú ho cez malé úseky, celok nedokážu vysvetliť, tým im uniká stratégia hry. Schopnosť čítať futbal naozaj nemá každý. Navyše kým na zlý hokej sa dá pozerať, lebo puk sa prakticky stále pohybuje pred bránami, na zlý futbal sa naozaj dokáže pozerať len odborník.

Nebodaj sa v ňom dokáže vyžívať?

Áno, lebo si v ňom niečo nájde. Kým fanúšik zaspáva, lebo zápas je pomalý, ja si viem nudný futbal užiť. Nechodím naň, aby som nadával či prejavoval emócie.

Na zápasy sa chodí kvôli nim, nie?

Taký som nebýval ani na lavičke ako tréner, nemal som chuť robiť tam opičky. Fandiť a vykrikovať na zápase ma nebaví, vychutnávam si samotnú hru.

Iní tréneri stavajú práve na emóciách, trebár Adamec, Kozák, ale aj Weiss.

Ja som taký nebol. Byť emotívny je zbytočné, lebo pokyny, ktoré dávate z lavičky na ihrisko, nepočuť. To sú len také herecké výkony, ktoré majú ľudí presvedčiť, že tréner pomáha mužstvu. Gestikulovať a lietať okolo čiary teda nemá logiku. Taký Ferguson vyjde na čiaru raz za polčas a hráči hneď spozornejú, lebo je im jasné, že chce niečo povedať. Keby však vrieskal od prvej do deväťdesiatej minúty a hádal sa s rozhodcami, hráči by to nevnímali.

Ak je niekto emotívny hráč, logicky sa stane aj emotívnym trénerom, nie? Taký Jozef Adamec chodil na disciplinárky ako na klavír.

Emotívnych hráčov mám rád, lebo z nich cítiť život. Ak nemáte v kabíne aspoň troch či štyroch cholerikov, mužstvo zaspí. Sú totiž korením futbalu. U trénera je to však zbytočné. Ak to preženiem, ten si počas zápasu môže pokojne zdriemnuť, lebo pobeží aj bez neho. Hráčov musí naučiť veci na tréningu, v zápase ich krikom nenaučí nič.

Nefunguje ako motivácia? Taktiku a zostavu síce určí v šatni, ale keď sa jej hráči nedržia, prípadne je zvolená zle, musí to nejako korigovať.

Ak je mužstvo zohraté, na trénera ostanú v zápase len detaily ako striedanie hráčov, zmena rozostavenia a podobne. Ak hrá mužstvo zle, môžete na lavičke robiť aj stojky či kotrmelce, nič sa nezmení. V skutočnosti je to z 80 percent vedomé herectvo, nie dirigovanie mužstva. Veď si pozrite emotívnych trénerov po zápase – vojdú pod tribúny a zrazu sú usmiati a veselí.

Čiže ak do seba vo federálnej lige v zápase zápase strkali Galis s Adamcom ako tréneri Slovana a Interu, tak to len hrali? Vedelo sa, že inak sú kamaráti.

Zväčša je to naozaj divadlo. Existujú predsa fantastickí tréneri, ktorí len sedia na lavičke a premýšľajú nad vývojom zápasu. Niektorí dokonca, kým sa to ešte dalo, počas futbalu pofajčievali.

Vezmime si Jána Kozáka, ktorý kričí, vypúšťa paru, občas sa doslova neovláda. Iný tréner je pokojný, nevrieska, drží to v sebe. Keďže zápasy sú aj o nervoch, nezarába si ten druhý na skorší infarkt?

To je individuálne, lebo fanúšikovia vidia len nervy na štadióne. Netušia však, čo všetko sa deje v kabíne. A práve tí navonok tichučkí tréneri sú v šatni najhlučnejší. Stačí si spomenúť na rozrazené čelo Beckhama po jednej hráčskej schôdzi, Ferguson ho trafil kopačkou. Je teda jasné, že sa tam asi nemodlili.

Tréner musí ovládať viaceré pedagogické metódy, medzi nimi aj násilie či krik. Poznal som dokonca takých, čo dali hráčovi zaucho alebo ho kopli do zadku. Nie však na verejnosti, lebo dôležité veci sa vždy odohrávajú v kabínach. A ak je tréner spravodlivý, hráči rešpektujú aj takýto prístup. Niektorí tréneri zvykli v šatni tak nadávať, že ak to raz neurobili, hráči sa pýtali, či je v poriadku a neochorel.

Napríklad?

V minulosti bol takým pán Vičan. Zvykol byť veľmi impulzívny, ale šlo o vynikajúceho trénera. Najlepší tréneri sa všeobecne stávajú z problémových hráčov. Bývalého grázla na ihrisku totiž nik neoklame, vidí tam sám seba. Do tejto kategórie patria aj Adamec, Weiss či Samo Slovák, z ktorého raz bude naozaj veľký tréner.

Ak dáva majiteľ do klubu peniaze, chce do toho aj hovoriť

A nie sú najemotívnejší skôr majitelia či funkcionári klubov? Kmotrík občas rozkopol dvere nielen hráčom, ale aj rozhodcom. Vladimír Weiss zase tvrdil, že rozkopané dvere videl aj inde – na Slovane, Interi, v Ružomberku, v Banskej Bystrici. Každý vraj má svojho domáceho patróna.

Určite. Platí dokonca, že funkcionári niektorých klubov sú tvrdší než iní. Na VIP miestach to neraz vrie, ale to súvisí s dobou. Majitelia klubov totiž do futbalu vkladajú vlastné peniaze, celý šport leží na pleciach sponzorov a rodičov. Bohatých je síce veľa, ale nie každý je ochotný dať peniaze práve do športu. A ak aj dá, neraz to pôsobí, akoby ich hádzal rovno do kanála.

Dôvod?

Lebo je to čistá strata. Nepoznám klub, ktorý by u nás z futbalu profitoval, zarobiť sa podarí len občas. Majitelia teda vedome dávajú peniaze do niečoho, na čom nezarobia. A ak tu nemáme jediný ziskový klub, konanie majiteľov je vlastne hrdinstvo.

Ich arogantné správanie sa je teda logické?

Ak do niečoho dávate peniaze, chcete k tomu niečo aj povedať. Niekto bohatý si kúpi kone, iný autá, ďalší výlety po svete. Títo si kupujú futbal, lebo sa chcú hrať. Logicky sa na to nepozerajú tak, že „tu máte moje peniaze a hrajte sa sami, mňa do toho nič.“

Preto zákonite dochádza aj k situáciám, že majitelia nemajú rovnaké názory ako tréneri. Predstavte si, že niekto z boháčov investuje do futbalu už 15 rokov. Za ten čas vystriedal možno 15 či 20 trénerov, z nich bola aspoň polovica renomovaných špecialistov. Časom teda nadobudne pocit, že žiadneho trénera nepotrebuje, veď všetko ovláda sám. Trénera si teda zaobstará len preto, lebo to vyžaduje zväz.

Je bežné, že u nás majiteľ zasahuje do zostavy?

Ako kde, viem o tom len z počutia. Osobne som sa s tým ako tréner nestretol, hoci priznávam, že nejaké výmeny názorov boli.

Aké?

Nebudem menovať konkrétneho majiteľa, ale raz mi jeden z nich priniesol celú zostavu na papieri. Bolo to pred koncom súťaže, keď sa už o nič nehralo. Zdôvodňoval to tým, že nejde len o jeho názor, ale o postoj celej rady. Povedal som, že v poriadku, ale v takom prípade to nahlas poviem aj na tlačovke. Nakoniec mi teda dal voľnú ruku a priznal, že keby sme vyhrali, nemal by nás už z čoho vyplatiť, a teda lepšie je postaviť mužstvo, ktoré prehrá. Ľudsky som tomu rozumel.

l2.jpg

Zo štadiónov sú krčmy štvrtej cenovej

Na slovenský futbal sa príliš nechodí. Asi to nebude len tým, že chýbajú hráči ako Jokl či Dobiaš, ale aj tým, že človek tam môže utŕžiť.

Staré časy si pamätám, futbal patril do harmonogramu víkendu. Bratislavčania zvykli chodiť do Petržalky na pol jedenástu, poobede zase na Slovan. V Nitre to bolo rovnaké – doobedie v kostole, poobedie na futbale. Štadióny boli „narvané“, ľudia viseli aj na stromoch či dokonca na nitrianskom hrade, odkiaľ sledovali zápas s ďalekohľadmi.

Prítomní však boli možno len dvaja príslušníci Verejnej bezpečnosti. Mali obrovský rešpekt, a to neexistovali žiadne sektory hostí ani miestenky, každý sedel, kde chcel. Ľudia sa síce hecovali, ale nemlátili sa a neničili majetok. Horšie bolo, ak zápas nezvládli rozhodcovia. Vtedy si ich počkalo aj pár tisíc ľudí, a keby sa k nim dostali, tak ich zlynčujú. To bolo pravidlo.

Na zápasoch to kypí stále, a nielen na dedinách. Ľudia akoby nedokázali pozerať zápas bez toho, aby nadávali, padajú aj rasistické urážky. Nie je to tak dávno, čo si primitívi z Trnavy počkali na hráčov a napadli ich.

Aj v Nitre sa kedysi stávalo, že rozhodcu bolo treba dostať zo štadióna potajomky, inak by sa to skončilo zle. Dnes si ho ľudia nevšímajú, lebo sa mlátia medzi sebou. A práve tým vyháňajú z futbalu tých normálnych.

Tieto generácie fanúšikov však vychovali staršie generácie, o ktorých hovoríte, že boli kultivovanejšie.

Áno, ale dávam to za vinu tomu, že sme sa o obecenstvo nikdy nestarali. Nerobila sa osveta, nezlepšovalo sa prostredie a počítalo sa s tým, že napriek tomu budeme mať plné štadióny. Z nich sa však stali krčmy štvrtej cenovej skupiny, kde musí každý počítať s tým, že ak tam vstúpi, môžu ho obliať pivom, vynadať mu či dokonca fyzicky ublížiť.

Navyše kedysi sa ľudia na zápasoch bavili, lebo na ihrisku behali osobnosti. Chodilo sa na Petráša, Jokla, Adamca, po zápase sa rozoberalo, kto z nich akú kľučku urobil, ako vybabral so súperom. Ja sám sa dodnes chodím pozerať na niekoho konkrétneho, napríklad na Soumaha, ktorý mi pripomína atraktívny retro futbal. Lenže kedysi malo troch či štyroch hráčov, čo dokážu zabávať obecenstvo, každé mužstvo.

Prečo ich dnes nemá?

Lebo ak sa aj vyskytnú, hrajú za hranicami. Doma ostávajú tí, ktorí zabávať nevedia, niet sa teda na koho pozerať.

Na náš futbal sa teda nechodí, lebo je nudný?

To je mnohofaktorová záležitosť. Nedá sa vybrať jedna vec, že za to môže zlá hra, absencia osobností, nekvalitné štadióny, násilie či to, že hráči zo seba nevydajú všetko. Násilie a apatia sú odrazom celej spoločnosti. Náš futbal trpí nedôverou, ale tou predsa trpí celý náš štát.

Od staroveku pritom vieme, že ľudí dráždi krv, že sa bavia, len ak o niečo ide. Preto milujú baráže, play off, na čo hokej dávno prišiel, len futbalu to uniká. Koho baví pozerať sa na zápasy, kde sa o nič nehrá?

Nejde pri debatách o kvalite v minulosti len o spomienkový optimizmus?

Že je dnes nižšia, o tom niet najmenších pochýb.

Sú aj názory, že vtedajší kreatívni futbalisti by v súboji s dnešnými silovými neuspeli. Porazila by Brazília s Pelém dnešnú Brazíliu?

O tom to nie je. Väčšina chlapcov, ktorí dnes hrajú ligu, by kedysi mohla hrať možno tak na nitrianskom kúpalisku. Inde by nemali šancu. V celej lige je 300 hráčov, a z nich len veľmi zriedka predáme niekoho do zahraničia tak, aby sa to rentovalo lige ako takej. Pritom Slovensko je pod absolútnym drobnohľadom všetkých skautov. Keby tu niekto zahral čo len tri výnimočné zápasy, ihneď by tu bola sledovačka a brali by ho.

Kde je chyba?

Nie je zabezpečená reprodukcia hráčov, nevychovávame nových. Hviezdy, ktoré dnes máme, vznikli ešte vďaka finišu systému z minulého režimu, keď šport podporoval aj štát. Od revolúcie ani jedna vláda neinvestovala do mládežníckeho športu aspoň toľko, čo okolité štáty. Deti nemajú športoviská, kvalitných trénerov, čím trpí zdravie celého národa. Politici však odmietajú robiť vytrvalostné veci, lebo heslom doby je, že vyhrať treba v najbližšiu nedeľu.

Veď práve Fico s Gašparovičom sa stavajú do pozície, že športu pomáhajú. Premiér otváral ihriská, prezidenta inde ako na zápasoch pomaly ani nevidno. Ich podpora športu je len deklaratórna?

Ihriská pomohli, ale to je veľmi málo. Kedysi len v Bratislave fungovali tri ligové kluby a tri dobré futbalové akadémie. Aké podmienky má bratislavská mládež dnes? Kto nemá sponzorov alebo rodičov, čo to vezmú na svoje plecia, má smolu.

Futbal bol vždy športom chudobných, nie?

Niektoré športy sú už dnes len pre bohatých, napríklad tenis či hokej. O futbale sa síce stále hovorí ako o športe chudobných, ale na pouličný futbal už vlastne ani nenatrafíte.

Na futbal stačí lopta, rovná plocha a chuť hrať. Kedysi sme na uliciach iné ani nerobili.

Lenže mladí predsa potrebujú aj trénerov a medzinárodný styk. Veď ten bol v časoch, keď bol akože zakázaný, bohatší ako dnes. Uspieť a učiť sa možno len v konfrontácii s najlepšími.

Nesúvisí zánik pouličného futbalu aj s tým, že ľudia si dnes stavajú vily s vysokými plotmi a na súkromných uliciach s rampami? Teda s tým, že decká vyrastajú na izolovaných dvoroch a nepoznajú rovesníkov zo susedstva?

Veď o tom hovorím. Pouličný futbal predstavoval hodiny a hodiny neorganizovanej telesnej výchovy, to už nehovorím o iných športoch. Vysokú úroveň mal aj telocvik v školách. Učili ho špecialisti a nestávalo sa, že žiak nedokázal urobiť kotúľ či preskočiť lavičku.

Všetci sa vyhovárajú, že na vine sú počítače, ale to je nezmysel. V Rakúsku, Maďarsku a Švajčiarsku počítače nepoznajú? Prečo tamojšie decká športujú? Lebo tam majú akadémie a zariadenia na úrovni, kde deti dostávajú všetko potrebné na rozvoj talentu. Naše útvary talentovanej mládeže sú proti tomu chudobné. A to ani nejdem porovnávať našu situáciu s akadémiou klubu ako Benfica Lisabon, ktorá má ročný rozpočet štyri milióny eur. Takú sumu nemá k dispozícii pomaly celá naša liga dospelých.

Hovoríte, že Maďarsko s Rakúskom to robia lepšie. Nemám pocit, že by okupovali popredné svetové priečky vo futbale.

Neokupujú, ale začali robiť systémovo. Maďarské akadémie pre mladých sú silne dotované štátom, a je len otázkou času, kedy sa ich futbal výrazne pohne dopredu. Tamojší hráči sa začínajú objavovať v špičkových zahraničných kluboch, čo je dôsledok masívnych investícií do mládeže.

A hovorím aj o iných športoch. Je úsmevné sledovať, ako niekto od nás ide na svoju tretiu či štvrtú olympiádu, pričom sa vždy umiestni niekde v strede. A chystať sa môže aj na ďalšiu, lebo vie, že nikto ho z miesta nevytlačí. Niektorí budú olympionikmi až do penzie.

Pekný nový štadión umravní aj grázlov

Prečo majú daňoví poplatníci platiť policajné manévre na futbalových zápasoch, či počas sprevádzania fanúšikov zo stanice na štadión a späť len preto, že sa nezmestia do kože? Nemali by to platiť kluby?

Všetky názory, čo zaznievajú na túto tému, sú správne, ale nesystémové. Podstatné je iné – násilie treba odstrániť. Cesty k tomu, ako to dosiahnuť, sú rôzne. Vráťme sa do Anglicka spred viac ako 20 rokov, keď na tamojších štandiónoch panovalo násilie, dokonca tam boli aj mŕtvi. Ako je možné, že dnešná anglická liga sa hrá bez plotov? Jednoducho zmenili legislatívu.

Konkrétne?

Naše kluby dobre vedia, ktorí jedinci sú výtržníci, dokonca aj to, kedy a čo v zápase urobia. Napriek tomu sa nevedia brániť, lebo neexistuje legislatíva, ktorá by im umožňovala vysporiadať sa s nimi.

Stačí rozum. Ako majiteľ súkromného klubu mám právo nepustiť na štadión vagabunda, ktorý mi minule podpálil sedadlá alebo niekoho zmlátil, nie?

Práveže to tak nie je. Človek je slobodný a nikto nikomu nemôže zakázať vstup na futbal. Nie som síce právnik, ale som si istý, že to u nás nefunguje. V Anglicku majú kamerové systémy, a keď niekto robí problémy, dostane dištanc na tri roky. Ak by sa napriek tomu objavil v dave, systém ho nájde a nepustia ho dovnútra. Keby takto trestali aj u nás, je po probléme, veď bordel robia stále tí istí.

Viac by pomohlo, keby takému šialencovi dali zaplatiť náklady za škody vrátane tých za policajný zásah. A ak niekomu rozbije hubu, tak aj náklady na ošetrenie a liečbu u lekára.

Lenže ten človek povie, že nemá žiadny príjem, že je nezamestnaný, a tak nič nezaplatí.

V takom prípade ho treba na pár dní či týždňov zavrieť, možno sa spamätá. Niekto niekomu zámerne fyzicky ublíži na zdraví a majetku, a platiť to majú ostatní?

Veď práve takto to nefunguje, lebo je to len priestupok. Represia je však až dôsledkom zlyhávania systému. Príde ďalší zápas a tí istí ľudia sa pobijú znovu. Preto potrebujeme legislatívu, ktorá umožní, že recidivisti sa na futbal nedostanú.

Pobijú sa pred štadiónom alebo si odchytia fanúšikov súpera na trase medzi stanicou a štadiónom. Zákaz vstupu je nedostatočný.

V Anglicku to pomohlo. Navyše treba postaviť poriadne štadióny na úrovni troj- až štvorhviezdičkových hotelov. Tie súčasné totiž vyzerajú ako štvrtá cenová, čo niekoho doslova láka odtrhnúť sedadlo a hodiť ho na hraciu plochu. Prípadne vziať kameň a urobiť to isté.

Pekný štadión zmení grázla na slušného?

Vezmime si to ľudsky. Do luxusnej a peknej reštaurácie nepríde niekto, kto tam bude robiť zle. Naopak, príde slušne oblečený a bude sa slušne správať. Zápas má byť niečo ako divadelné prostredie, zažil som to v Japonsku. Kultúra prostredia v tom zohráva veľkú úlohu. Ak s tým nič neurobíme, ostaneme tam, kde sme. V situácii, keď na zápasy chodia už len nejakí muži v strednom veku a prakticky žiadne ženy a deti. A nechodia tam preto, lebo ide o asociálne a nebezpečné prostredie.

l1.jpg

Hráči a funkcionári sa asociálnych fanúšikov boja

Prečo proti asociálom na zápasoch z pozície autority nevystúpia hráči a verejne nepovedia, že sa za nich hanbia? Kedy sa zdvihli všetci hráči nejakého klubu a na tlačovke povedali, že si primitívov na štadióne neželajú?

Neurobia to, lebo tu panuje strach z davovej psychózy, ktorú dokáže vyvolať tých niekoľko stovák takzvaných fanúšikov. Hráči sa snažia s tými ľuďmi vychádzať, rovnako aj kluboví funkcionári. Ani jeden sa do nich tvrdo neoprie. Zažil som to len na pražskej Sparte, kde Daniel Křetínský jednoducho celú takú skupinu vykázal a bolo.

To sa všetci boja?

Samozrejme, že je za tým najmä strach. Kto chce mať vytlčené okná na aute či dome? Do tejto sféry sa nechce nik pustiť. A ak aj niečo povedia, smeruje to skôr k tým slušným. Napríklad po zápase s Lichtenštajnskom naši reprezentanti povedali, že nie sú zvyknutí na také nevľúdne prostredie, že ich ľudia urážali, kričali po nich. Povedali teda, čo im prekáža, ale otvorene nezaznelo, že ich štve násilie na štadiónoch ako také.

To bolo skôr o márnomyseľnosti. Primárne ich štvala kritika výkonu, a nie to, že na žiadny štadión nepatria bitky a násilie.

Áno, ale pozor, v našej lige dlhodobo platí, že panujú a všetko diktujú hráči. Tí sú predsa nedotknuteľní. Pozrite sa na noviny. Kto z nejakej redakcie sa odváži kritizovať ich výkony? Novinár naximálne napadne systém, trénera, kvalitu ihriska, ale aby spravil trhací kalendár z hráčov, ktorí si to zaslúžia, to nie. Pritom je to zvyk v celom futbalovom svete. U nás panuje kult hráčov, ktorí, ak sa im niečo znepáči, dokážu odstaviť aj trénera.

Ako?

Jednoducho mu s úsmevom na tvári odštrajkujú tri či štyri zápasy.

O niektorých kluboch sa nesmie písať kvôli cenzúre

Nesúvisí to aj s tým, že niektorí sa vďaka peniazom a sláve odtrhnú z reťaze? Príkladom je pár inak šikovných futbalistov – Miňo Stoch nafúka za volantom, Róbert Mak vynadá na Twitteri trénerovi, mladý Vlado Weiss novinárom, jeho otec tiež. Občas sa s humorom hovorí, že človek si zapamätá skôr nové tetovačky a účesy hráčov, než ich výkon.

Myslím si, že je to skôr slovenský, než zahraničný problém, ale súvisí to aj s médiami. Bol som v rôznych krajinách. Ak tam hráči nepodali výkon, novinári ich podrobili kritike až za hranicou únosnosti. Na druhej strane, ak zahrali dobre, pochválili ich ako bohov. U nás to neexistuje, lebo je tu cenzúra tlače.

Cenzúra v čom?

Že niektoré veci sa nesmú napísať. Sám prispievam do novín a viem, že tá cenzúra tu je. Niektoré kluby sú absolútne tabu, teda nemôžu byť kritizované. A keď sú tabu kluby, tabuizovaní sú aj ich hráči, ktorí si môžu dovoliť všetko. Takto to na Slovensku funguje.

Ani vy teda nepíšete otvorene?

Píšem, ale ak aj nie otvorene, stopercentne to napíšem medzi riadkami. Nemôžem to však napísať na plnú hubu. V Česku je novinárom jedno, či sa niekto volá Nedvěd alebo Rosický, siedma veľmoc z nich, ak si to zaslúžia, urobí trhací kalendár.

Dôsledkom toho však je, že hráči ako Baroš sú k novinárom arogantní, ten sa dokonca jednému pri odchode z majstrovstiev Európy vyhrážal zabitím.

Ale tamojší novinári sa neboja hráčov kritizovať. U nás áno.

Niektoré kluby u nás sú dohodnuté s médiami, aby o nich nepísali negatívne?

Nemajú to medzi sebou dohodnuté, ale médiá rešpektujú, že o istých veciach nemajú písať. Keby som totiž ako novinár skritizoval niektorého hráča, že hral zle, ten sa už so mnou nikdy nebude baviť, nedá mi interview.

Mne ako človeku, ktorý nemusí písať každý deň o športe, je to ukradnuté, ale ľudsky rozumiem tomu, čo musí, a je teda na názory hráčov odkázaný.

To je pravda, ale ide o chybu médií. Kedysi držali spolu, a ak hráč alebo funkcionár novinára urazil, všetky médiá sa zomkli. A keďže mali čas, vyčkali na to, kým urobil chybu, podal slabý výkon a potom mu riadne naložili. Hráč si nabudúce rozmyslel, ako sa bude správať.

Tu to môžete povedať otvorene – ktoré kluby sú pre naše médiá nedotknuteľné?

To nechcem hovoriť, veď to v podstate každý vie.

Kritizujete strach médií, ale sám ste diplomat?

Keby som kritizoval nejaký klub cez médiá, práve tie by mali problémy.

Garantujem vám, že tu to môžete povedať.

To ste vy, ale nebolo by to dobré.

Skúste teda medzi riadkami.

Vyjadrujem sa otvorene. Každý predsa vie, o koho ide, veď to vidíme. Keď novinári niekoho kritizujú, dostanú naložené len kluby ako Myjava, a tie, ktoré nemajú takú ochranu. Nekritizovateľných je viac, ale nebudem hovoriť mená. O futbale hovorím otvorene už roky, a aj budem. Cítim sa byť nezávislý.

A problém novinárov je aj v inom.Bol som zvyknutý na starú gardu športových redaktorov, ktorí trénerovi nikdy netelefonovali, ale pozvali ho na kávu, všetko si vykonzultovali a potom otvorene napísali svoj názor. To, že my tu teraz spolu diskutujeme, sa dnes nerobí. To je retro.

V čom?

Že sme si osobne niekam sadli a dve hodiny debatujeme. Dnes novinári pošlú otázky vopred, a tí, čo nevedia písať, sa opýtajú len do telefónu.

Preto ste sa ma v telefóne ako prvé pýtali, či vám pošlem otázky e-mailom?

Áno, lebo tak som zvyknutý. Nik sa dnes neunúva prísť za športovcom a stratiť s ním dve či tri hodiny. Kedysi sa to robilo štandardne.

Stále nerozumiem, prečo neoznačíte nedotknuteľné kluby. Zdôvodňujete to tým, že problémy by mali naše noviny.

Veď sa opýtajte iných novinárov, prečo nekritizujú niektoré veci. Prečo stále píšu len o tréneroch, a nie o hráčoch, a aj to nie o všetkých? Napríklad kto kritizoval Vlada Weissa, tomu to on veľmi srdnato vracal. Preto sú novinári „strelci“ na ústupe. Každý má svoju rodinu, deti, nepotrebujú problémy. Ja to uznávam, ale vďaka tomu tu vzniká apatia.

Národný futbalový štadión patrí ku kultúre národa

Ste zástancom výstavby národného futbalového štadióna. Je rozumné chcieť to v čase krízy, keď sa ľuďom dvíhajú dane a krajina má problém s deficitom?

Divadlá a štadióny patria ku kultúre každého národa, sú jeho výkladnou skriňou. Je predsa dehonestujúce, ak niekomu zvonku ukážeme štadión, na ktorom dnes hráva reprezentácia. Veď ten si musí myslieť, že prišiel do praveku. My nepotrebujeme jeden taký štadión, ale niekoľko a v každom športe. V Česku majú špičkové stánky všetci v prvej lige. Čo máme my? Žilinu, Zlaté Moravce? Možno ešte Myjavu, ktorá urobila z minima maximum. O tomto predsa nemôže byť polemika, patrí to k vyspelosti národa.

Pýtal som sa na správne načasovanie.

Zoberme si zimný štadión a obrovské polemiky okolo jeho výstavby. Ako človek, čo býva neďaleko, hovorím, že je to diamant tej ulice. Je teda zlé, že sme ho postavili? Naopak, je to fantastické.

Napriek tomu, čo sa dialo okolo financovania?

Áno, stálo to za to. Pre národ a našu kultúru je to fantastické.

Stavať niečo pre národ tak, že to neviem urobiť transparentne, je v poriadku?

To nech si riešia iní, nie my dvaja. Mňa nezaujíma, ako bol postavený zimný štadión, to je problém tých druhých. Mňa zaujíma, že je to perla a dnes sa tam hrá KHL. A ak nevieme niečo postaviť, dajme to tým, čo to dokážu. Dôležité je, aby tie štadióny boli. Chybou je, že to chceme stavať sami miesto toho, aby sme to dali cudzím. A tým, že sa nevieme dohodnúť, nemáme nič. Národ to pritom potrebuje. Tak, ako máme národné divadlo, musíme mať aj národný štadión. A ďalšie dobré štadióny na desiatich iných miestach.

Pekné a nové štadióny neprinesú ani nového Moravčíka, ani Dubovského.

Ale skultúrni sa prostredie. Ak bude aj bezpečné, ľudia sa vrátia. A ak to podporia aj hráči svojím výkonom, vráti sa dôvera v náš futbal.

Spomínate KHL, ale faktom je, že v našej lige nebol Slovan stále vypredaný. Súvisí to s atraktivitou súperov. Dá sa naplniť nový futbalový štadión, keď tu nemáme súperov ako kedysi Spartu či Slaviu?

Problém je v inom – že náš futbal je málo transparentný, o poctivej hre ani nehovorím. Tu ľudia ani netušia, aké platy majú naši ligoví hráči. V Turecku a Taliansku je to, naopak, normálne. Vieme síce, koľko zarába Škrtel, koľko majú reprezentanti, ale netušíme, koľko berú hráči v našich kluboch. A to je chyba.

Keď svojho času do médií uniklo, koľko dostáva reprezentačný tréner Weiss, zdalo sa vám to primerané? Hovorilo sa o 34-tisíc eurách mesačne plus o bonusoch za zápasy.

Plat musí byť adekvátny podmienkam štátu, v ktorom žijeme, ale tiež voči kolegom, proti ktorým Weiss hrával. Jeho reprezentační kolegovia mali podstatne vyššie platy, medzi nimi bol chudák. Ale áno, v porovnaní s tým, čo zarábali ľudia na Slovensku, to bolo naozaj veľa.

Čiže?

Výška toho platu je diskutabilná, ale zároveň v poriadku. Mal výsledky, a tak musel byť ohodnotený.

To by ale mohol povedať aj učiteľ či lekár. Tí tiež nemajú pri rovnakých výsledkoch platy ako kolegovia na západe.

No dobre, ale futbal je platovo kdesi inde všade na svete. Kam sa na príjmy Messiho hrabú tamojší ministri? Veď tí sú popri ňom chudáci. A kam sa na Messiho hrabú španielski doktori? Tento nepomer teda existuje v každom štáte. V Brazílii je obrovská chudoba, ale hráči zarábajú skvele.

Navyše platy našich futbalistov sú v porovnaní s okolitými štátmi najnižšie. V Česku sú dvojnásobné, vyššie sú aj v Maďarsku. A u nás ešte klesajú, lebo nemáme peniaze, celé sa to amaterizuje. A faktom tiež je, že naši futbalisti mali vyššie príjmy oproti ostatným profesiám vždy, teda aj za socializmu.

Konkrétne?

Príjmy sa skladali z dvoch zdrojov – prvý bol oficiálny, druhý čierny. A ten bol vždy vyšší ako ten prvý. Oficiálne teda naši futbalisti nikdy platovo nepreskočili doktorov, ale vďaka čiernym peniazom, ktoré fungovali v každom klube, mali zabezpečený slušný štandard. Zbohatnúť na tom nedokázali, ale mohli mať auto, aké nemal nik iný, dobre zariadený byt, mohli žiť na úrovni. Problém dnešných futbalistov je v inom.

V čom?

Že vtedy bola väčšina hráčov vysokoškolsky vzdelaná. Po škole ich zaradili do nejakého zamestnania, do ktorého nechodili, a keď skončili kariéru, okamžite si sadli na svoju stoličku a mali z čoho žiť. Nik nemusel premýšľať, že sa musí stať trénerom alebo funkcionárom, aby dostával výplatu.

Dnešní futbalisti? Väčšina nemá vysoké školy, mnohí ani maturitu, lebo už v pätnástich sú angažovaní v kluboch, potom v tridsiatke skončia a nemajú nič. Takto dopadne 80 percent hráčov. Žili si nad pomery a zrazu nedokážu zarobiť jediné euro. Všetci totiž nemôžu byť tréneri, a tak sa stávajú ekonomicky problémovými ľuďmi bez uplatnenia. A to ich čaká ešte 30 rokov do penzie.

Mohli sa vzdelávať a v časoch nadštandardných príjmov myslieť na budúcnosť.

Ale oni to nerobia. Kedysi som do Športu napísal článok o futbalových akadémiách s titulkom Nešťastníci z akadémií, kde som uviedol, že niektorí skončia pomaly pod mostom. Veľmi sa do toho vtedy opreli licenční manažéri, že to tak nie je. Presná štatistika však jasne ukázala, že sa z nich uplatnili len Stoch, mladý Weiss a Mak, zvyšok hrá, obrazne povedané, v Močenku, Lapáši a podobných jednorazových kluboch za nejakých 500 eur mesačne. Mnohí sú pritom pochybné existencie, lebo nevedia robiť nič iné.

Ak sa v zahraničí uplatnia tri percentá našich futbalistov, z čoho si majú ušetriť na penziu, aj keby mali rovno tritisíc eur? Stačí, aby si zlomili nohu a koniec. Nie každý si zarobil ako Tittel, Moravčík, Dubovský, či chlapci, ktorí sú dnes základom reprezentácie. A tí chlapci často nedokážu hovoriť o inom, než o futbale. Za mojich čias sme pritom v Nitre hrali takmer samí inžinieri, vďaka čomu sme mali po skončení športovej kariéry svoje povolanie.

l3_res.jpg

Wänke nie je chytená ryba, dokonca ani rybička

Podľa Europolu sa vyšetrujú stovky zápasov v iks krajinách, ktoré mala ovplyvniť stávkovacia mafia. Asi si nebudeme nahovárať, že na Slovensku je najväčším príkladom korupcie Vladimír Wänke, najmä ak o pomeroch v našom futbale v časopise .týždeň otvorene hovorili rozhodcovia Marián Diňa a Jozef Žaťko.

O prípade Wänkeho s humorom hovoríme, že ho odsúdili za dve bedničky jabĺk. Poznal som ho veľmi dobre a otvorene hovorím, že nechytili rybu, dokonca ani len rybičku. Navyše to nemalo nič spoločné s ovplyvňovaním zápasov.

A teraz pozor – za mojich 67 rokov tu nikdy nikoho nechytili, nikto sa k ničomu nepriznal, takže náš futbal je načistejší na svete. Lebo aj v tých najkultúrnejších krajinách chytili a odsúdili aspoň niekoho. U nás? Nič. Lenže to je štatistika. A teraz pravdu – futbal je nadstavbou celej spoločnosti. Ak štát otvorene pripúšťa korupciu v iných sférach, hádam si nemyslíme, že slovenský futbal je jediným bezúhonným ostrovom na svete, kam neprenikla. To si môže myslieť len naivný.

Takže?

Sú len dve možnosti – buď sa to deje na takej vysokej úrovni, že sa nedá postihnúť, alebo o jej preukázanie nie je žiadny záujem.

Ako v prípade zápasu Trnavy v Rimavskej Sobote v roku 1997, keď pustila titul Košiciam?

Už som povedal – oficiálna verzia znie, že Slovensko je čisté. Pritom tu každý každého pozná, všetci o všetkom vedia. Neoficiálne sa vie, kto, čo a kedy urobil, ale nahlas to nik nepovie.

Prečo to nepoviete vy, čo poznáte futbal zvnútra?

Pamätám si dobu, keď som robil trénera dvadsaťjednotky. Úradoval som vtedy na zväze, a takmer každý druhý pondelok vtedajšiemu šéfovi Služaničovi hlásili, že sa stalo to a to. On správne hovoril, že dobre, ideme to riešiť, dajte to na papier, aby sme s tým mohli pohnúť. Lenže tá druhá strana to vždy odmietla. A takto to funguje dodnes – od amatérskych súťaží zrejme až hore.

Kedysi tu navyše neboli stávkové spoločnosti, a už vôbec nie internetové, kde nikto nikoho nevidí. Časy, keď sa zápasy manipulovali, lebo niekto potreboval získať body navyše, sú ničím v porovnaní s tým, aké peniaze sa točia práve v tipovacích spoločnostiach. Koľkokrát sa stalo, že zápas z ničoho nič stiahli z ponuky? Prečo asi? Lebo naň boli nenormálne stávky.

Korupciu popierajú aj samotní futbalisti. Škrtel v RTVS k téme Europolu uviedol, že sa nesmie vyjadrovať, Vittek a Hamšík to popreli.

K nim sa nevyjadrím, ale poviem to inak. Keby musel skončiť s futbalom každý, kto o nejakej korupcii aspoň niečo vie, hoci sa na nej sám nepodieľal, tak sa dnes hrajú len žiacke súťaže.

Len aby. Občas sú prípady, keď hrá v základnej zostave žiakov niekoho syn len preto, lebo otec je sponzorom.

A sme doma. Tu však dodám, že keď sa hrá o peniaze v dospelom veku, protekcia otca za syna nepomôže, nič také neexistuje. Na Slovensku o korupcii všetci vedia, ale nič sa nedeje. A keby o tom niekto nahlas prehovoril, druhá strana mu povie, že zle spal.

Čo si myslíte, prečo sa futbal na celom svete tak bráni používaniu vizuálnej techniky, teda videorozhodcom? Lebo nik nechce, aby sa vyšmykol z ovplyvňovania. A nik zhora si neželá, aby veľké súťaže hrali kluby, ktoré nemajú veľa a bohatých fanúšikov, ale aby tam boli tie z krajín, kde sú aj peniaze. Koľkokrát sa na nejaké majstrovstvá kvalifikovali mužstvá aj vďaka gólom rukou či iným prehreškom? Kde nie je technika, tam stačí povedať, že rozhodca mal jednoducho zlý deň.

Viete, že ani raz ste v rozhovore nepoužili formulku „tak určite“?

(smiech) Tu sa o tej fráze veľa rozpráva, ale napríklad v Japonsku hráči bežne používajú odpoveď „neviem, možno je to tak, možno inak.“ Také vyjadrenia sú normálne na celom svete. Je to dané tým, že hráči nie sú zvyknutí komunikovať a vyjadrovať sa, nemajú rétorický tréning ako tréneri či politici.

Keď som začal trénovať, sám som mal hrôzu, že musím cez polčas sedem či osem minút bez prestávky hovoriť. O pár rokov neskôr mi bolo málo už aj päťnásť minút. Je to teda otázka zvyku. Čo majú tí hráči hovoriť? Seba kritizovať nebudú, trénera nemôžu a na tlačovkách sa tie otázky opakujú.

Aj tréneri sa dokážu motať v klišé. Príklad: „Vychádzali sme zo zabezpečenej obrany, ťahali hru po krídlach, ale nepodržal nás brankár a nepremieňali sme šance.“

Lebo od nich chcú vyjadrenia hneď po zápase. Lenže oni hráčov sledujú z úrovne ihriska, nemajú nadhľad, nemajú čas si to pozrieť znovu a vyhodnotiť. Novinári žiadajú, aby ihneď a kvalifikovane zhodnotili celý zápas plus všetky príčiny výsledku. Je to však ťažké, takže človek sa frázam nevyhne. Veď aj preto sa rozbory zápasov nerobia hneď po odchode do šatní, ale až na druhý deň, keď opadnú emócie a každý sa na to vyspí.

Rovnaké klišé sa pritom používa aj na predzápasových tlačovkách. Tie sú úplne zbytočné, lebo tréneri na nich aj tak nemôžu nič prezradiť. V skutočnosti sú to len spravodajské hry na zmanipulovanie druhých – občas sa povie iná zostava, taktika, tvárime sa tam, že nám už o nič nejde, že zápas vypustíme. Niektorí tréneri sú v tomto majstri. Takí Česi nám to vyviedli v poslednom spoločnom zápase – nabláznili nám, že je to len priateľský zápas, že si len vyskúšajú hráčov, ale v skutočnosti na nás vybehli so sekerami. A my sme im naleteli.

Rozhovor bol autorizovaný, Milan Lešický v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

Tabulka

ZVRPSkóre Body
1.MŠK ŽILINA19152256:14 47
2.SLOVAN BRATISLAVA19122534:21 38
3.PODBREZOVÁ19106322:11 36
4.SPARTAK TRNAVA1975720:26 26
5.MFK RUZOMBEROK1866631:27 24
6.DUNAJSKA STREDA1957724:24 22
7.AS TRENČÍN1964928:36 22
8.MICHALOVCE1864821:30 22
9.FK SENICA20551017:23 20
10.FC VION ZL. MORAVCE19441120:35 16
11.FC TATRAN PRESOV19271010:36 13
12.SPARTAK MYJAVA00000:0 0
celá tabuľka >>
Dnes najtipovanejšieNaj tipy 1 0 2 10 02 12
Lyngby - Esbjerg1.93.34.251.211.861.31
Ml.Boleslav - Teplice1.723.65.61.162.191.32
Jokerit - CSKA Moskva3.74.21.81.971.261.21
Podolsk - St.Petěrburg6.36.51.333.21.11.1
Č.Buděj. - Přerov1.45.55.21.122.671.1

Celkový kurz vybraných zápasov je 3.95

Za 11,73 € môžete hrať o 100 €

Zostaviť tiket

Najčítanejšie na SME Šport


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  2. Hitparáda štiav
  3. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  4. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  5. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  6. Malé knedličky, veľké dojmy
  7. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  9. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  10. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 572
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 042
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 7 458
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 569
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 528
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 910
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 458
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 639
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 458
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 186

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Británia sa rozhodla, hranice aj pre Slovákov chce zatvoriť už v marci

Theresa Mayová chystá obmedzenie voľného pohybu oznámiť v rovnaký deň, kedy oficiálne spustí rokovania o brexite.

DOLNÝ ZEMPLÍN KORZÁR

Smer na východe už oslavuje MDŽ. Zabáva vtipmi o svokrách

Nikto nespomínal ističe, ceny elektriny, ani dôchodky.

Neprehliadnite tiež

To, čo Budaj zvládol, by iného zlomilo. Tampa ho nerozhádže, tvrdí Filc

V minulosti stratil vieru, že môže vyhrávať zápasy. Teraz patrí k najlepším brankárom v NHL.

Handzuš o Budajovi: NHL je tvrdý biznis. Niekedy rozhodujú maličkosti

Zákonitosti NHL pozná dokonalo. Odohral v nej 15 sezón. Keď som prišiel do zámoria, prikazovali mi rozprávať po anglicky, hovorí Handzuš.

Ako nevypadnúť z Premier League? Treba nosiť oranžové okuliare

Malý anglický klub Bournemouth hľadá netradičné spôsoby, ako zlepšiť výkonnosť svojich hráčov.

Sagan dosiahne väčšie veci ako Boonen ci Cancellara, myslí si belgický odborník

Je na bicykli taký hravý. Je darom z nebies pre cyklistiku, tvrdí belgický spolukomentátor José De Cauwer.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop