Šatan: Vzťah k reprezentácii sa u mňa nemení

(Autor: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)
Vojtech Jurkovič|1. máj 2013 o 00:00

MIROSLAV ŠATAN hovorí, že hokej ho stále baví rovnako ako na začiatku a dúfa, že sa od neho niečo naučia aj mladí.

MIROSLAV ŠATAN je stelesnením rýdzeho hokejového talentu, ktorý profesionálne prostredie v NHL vybrúsilo na špičkového útočníka. Tam si vykorčuľoval prezývku Tichý zabijak. Na tréningy chodí zásadne na poslednú chvíľu, aby bol na ľade v gólovom priestore vždy o krok skôr ako súper.

V číslach

38 rokov – narodil sa 22. októbra 1974 v Topoľčanoch

4 medaily na svetových šampionátoch A kategórie, striebro 2000 v Petrohrade, zlato 2002 v Göteborgu, bronz v Helsinkách 2003, striebro 2012 v Helsinkách

1 Stanley Cup vyhral v drese Pittsburghu Penguins v roku 2009

9 gólov – v Lillehammeri na olympiáde 1994 sa stal v devätnástich rokoch najlepším strelcom celého turnaja

1050 zápasov odohral v základnej časti NHL, dal v nich 363 gólov plus 372 asistencií, čo bolo spolu 735 bodov. 86 zápasov odohral v play off NHL, 21 gólov plus 33 asistencií, 54 bodov

161 zápasov odohral v slovenskej reprezentácii (do štartu MS)

80 gólov dal v reprezentačnom drese Slovenska

Odkiaľ čerpáte hokejovú motiváciu?

Z toho, ako som bol vychovaný. Odmalička znamenala pre mňa reprezentácia veľmi veľa. Odmenou pre mňa bolo, že ma vybrali medzi najlepších v našej krajine. Všetci sme vtedy vyrastali s tým, že sme chceli byť reprezentantmi. Viedli nás k tomu aj tréneri. To vo mne ostalo. Vždy som sa snažil vrátiť, to čo do mňa bývalý systém starostlivosti o hokej dal. Nemyslím bývalému systému, ale hokejovej reprezentácii Slovenska.

Bolo vtedy priaznivejšie prostredie pre hokej?

Rodičov vtedy nič nestálo, keď chceli ich deti hrať hokej. Pre tých chlapcov, ktorí chceli hrať, to bolo lepšie. Stačilo im, aby mali chuť hrať. Dnes existujú deti, ktoré by chceli hrať, ale rodičia im možno musia povedať, že im na to nevychádzajú peniaze.

Ste rovnako zapálený pre hokej ako v detstve?

Človek si musí uchovať nejaký ideál, inak by to za veľa nestálo. Hrať hokej pre peniaze ma nikdy nebavilo. Bavil ma hokej.

V súčasnosti sa motivácia posúva. Pre rodičov i deti sú cieľom skôr lukratívne kontrakty v NHL či KHL. Čo vy na to?

Tým, že naša generácia sa presadila aj vonku a dokázala sa aj finančne zabezpečiť, vidia mnohí rodičia lukratívne kontrakty ako primárnu motiváciu. To je zlá štartovacia pozícia, zlý spôsob motivácie. Želám každému, aby mu to vyšlo, ale je to chybný prístup. V detstve som sníval v prvom rade o reprezentácii, nie o kontrakte. Nezabudnem na svetový šampionát v roku 1985. Pri televízii ma fascinovalo ako Československo vyhralo zlaté medaily. Bola to pre mňa úžasná inšpirácia. Tam sa vo mne zrodila motivácia stať sa raz reprezentantom. Keď naša generácia získala titul majstra v roku 2002, veril som, že v deťoch to vyvolá podobnú túžbu ako u mňa.

V Helsinkách to bude už váš jedenásty šampionát v A kategórii. S céčkom na drese, v 38 rokoch. Ako sa cítite? ((piano))

Pamätám si, keď som sa v osemnástich rokoch dostal do reprezentácie pred olympijskou kvalifikáciou v Sheffielde 1993 za trénera Júliusa Šuplera. Pozeral som sa na Petra Šťastného či Ota Haščáka a učil sa od nich. Teraz mám v tíme inú rolu. Možno teraz sa chlapci okolo Marka Daňa budú učiť od nás starších. Štafeta sa posúva ďalej.

Posun sa dá ilustrovať aj inak. Vy ste začínali v reprezentácii ešte v časoch, keď sa nepoužívali mobilné telefóny. Teraz sa okolo autobusu s národným tímom miešajú postavy, ktoré komunikujú s niekým tretím. Registrujete to?

Iste, technológie vstúpili aj do medziľudských vzťahov. Voľakedy sme sa v skupinkách v autobuse či pri čakaní naň bavili o hokeji, teraz si každý sadne, nasadí slúchadlá a komunikuje cez Facebook či esemesky. Niekedy je komické, že pred obedom má každý oči väčšinou upreté na displej mobilu a všetci sú ticho. Okrem techniky sa však posunul aj samotný hokej. Je rýchlejší, modernejší, dynamickejší.

58745_00_res.jpg

V roku 2009 sa Miroslav Šatan tešil zo zisku Stanley Cup-u. FOTO: Peter Žákovič

Chodia do reprezentácie hráči rovnako radi, ako keď ste boli nováčikom vy?

Neviem to posúdiť. Sú aj prípady, že to tak nie je. Vidno, že vyrastali v iných časoch. Dúfam, že tí, čo im to ešte chýba, si vzťah vybudujú. Že budú úprimne hrdí, keď ich tréneri nominujú.

Ako sa zmenil za dvadsať rokov Miroslav Šatan. Tušili ste v osemnástich, že vydržíte v reprezentácii dvadsať rokov?

To som nemohol. Za tie roky som sa niečo v hokeji i v živote naučil. Za ten čas sa u mňa prirodzene zmenili priority. Na prvom mieste je už u mňa rodina, jej zdravie a spokojnosť. Hokej ma stále baví. Je pre mňa záľubou a profesiou zároveň. Vzťah k reprezentácii sa u mňa nezmenil.

Získali ste štyri medaily na majstrovstvách sveta. Ktorá je najcennejšia?

Striebrom v Petrohrade 2000 sme šokovali svet. Bolo to o prekonávaní vlastných možností. Tím bol súdržný a chvíle nezabudnuteľné. V Göteborgu 2002 sme získali zlato, keď sme na to mali reálny hráčsky potenciál. Vážim si, ako sme to využili a zvládli sme vo finále dokonca Rusov. Striebro z vlaňajška bolo asi najväčším prekvapením s nezabudnuteľnými oslavami doma.

((vid))

Mnohí tréneri v súčasnosti sa zväčša neoficiálne sťažujú, že najväčším nepriateľom mládežníckeho hokeja sú vstupy rodičov do trénerských rozhodnutí. Čo vy na to?

Dobre viem, na čo narážate. Aj za mojich mladých čias boli takéto pokusy ovplyvniť trénerove rozhodnutia či celé jeho videnie, chod tímu. Vtedy i teraz je to len o tom, koľko si tréner nechá. Náš tréner v žiakoch si nenechal hovoriť nič. To je jediná cesta, na ktorej by mali trénerov podporiť kluby aj zväz. Rodičia sa môžu chodiť pozerať na tréningy na tribúnu, no na striedačke by nemali byť v žiadnom prípade. Tréner je profesionál, do jeho odborných vecí by nemal nik vstupovať.

Bolo ťažšie naskočiť do federálnej ligy v Dukle Trenčín v roku 1992 ako vlani do slovenskej extraligy?

Vo federálnej ére bola tvrdšia konkurencia. Dnes nemajú kluby peniaze na nákup hráčov, v núdzi dostávajú šancu mladí hráči, čo limituje úroveň ligy. Všetko je podmienené ekonomikou, ak budú kluby živoriť, najväčšie talenty odídu do zahraničia a fanúšikovia v extralige nenájdu vysokú kvalitu.

Vypredané hľadisko mal iba Slovan, ale až v nadnárodnej KHL?

Slovan potvrdil zákonitosť, že ľudí najviac pritiahne kvalita. Slovan aj nanovo zloženým kádrom ukázal, že je konkurencieschopným v KHL a získal si spoľahlivé fanúšikovské zázemie.

V minulosti ste spomínali, že slovenskému hokeju by pomohli stáže trénerov zo zahraničia. Platí to ešte?

Pre mňa určite. Stále sme príliš uzatvorení. Málo sa otvoril prístup vplyvov zo zahraničia, z čoho by sme mohli len profitovať. Boli ojedinelé výnimky, na Slovensku bol už kanadský i fínsky tréner, ale je to stále málo. Viem si predstaviť, že by u nás pracovalo aj 20 – 30 percent zahraničných trénerov v kluboch. Naši hráči by prišli lepšie pripravení na medzinárodnú konfrontáciu.

Po rokoch ste strávili celú sezónu na Slovensku. V minulosti ste pripúšťali, že svoj ďalší život si viete predstaviť v Amerike i na Slovensku. Posunulo sa to niekam vaše rozhodnutie?

Na Long Islande stále vlastníme dom, ale na rozhodnutie ešte nedozrel čas.

Budete hrať hokej aj v ďalšej sezóne?

Môj plán je odohrať minimálne svetový šampionát. Čo bude ďalej, je úplne otvorené. Od nehratia až po hratie. O ďalšej sezóne zatiaľ nerozmýšľam. Veľa bude závisieť od zdravotného stavu.

V posledných sezónach ste sa rozhodnutiami na poslednú chvíľu pridali do kategórie hráčov časových tiesní. Prečo?

V posledných rokoch som si nevedel predstaviť, že podpíšem dlhodobý kontrakt. Pridával som len rok k roku. Pred troma - štyrmi rokmi by som asi nepovedal, že doteraz budem hrať. Postupne sa to polepilo dokopy. Podobné sa zopakuje zrejme pred ďalšou sezónou. Na šampionát idem bez kontraktu. Nie je to pre mňa otázka života a smrti.

Po olympiáde vo Vancouvri 2010 i majstrovstvách sveta v Bratislave v roku 2011 sa očakávalo, že v reprezentácii nastal čas na novú generáciu. Neprišla taká razantná, ako sa myslelo, a vlani bolo zo staronového mixu zrazu striebro. Čím to?

Generačná výmena sa spomína už asi osem rokov. Lenže každý tréner v konečnom dôsledku uprednostní kvalitu pred mladosťou, presnejšie jej kombináciu s mladíckou dravosťou. Tréner Vladimír Vujtek vlani ukázal optimálnu cestu. Aj v budúcnosti to vidím tak, že ku skúseným hráčom sa postupne zapracuje zopár mladších. Na druhej strane si vezmite, že ani teraz nemáme zvlášť mladý tím. Vyše desať hráčov má cez tridsať, nie všetci však majú dosť skúseností zo štartov na svetových šampionátoch. Vybudovať radikálne reprezentáciu z hráčov do 25 rokov by si vyžiadalo široký počet mimoriadne talentovaných hráčov, čo u nás nie je veľmi reálne.

Nevyprchala za posledný polrok z vášho pohľadu chlapčenská veselosť?

Nemyslím si, že v poslednom polroku, skôr v horizonte posledných desiatich rokov. Človek dospeje zvážnie, má rodinu a tým viac zodpovednosti. Ale veľmi sa porovnávaním nezaoberám.

Kedy ste boli naposledy v kine?

Pred dvoma mesiacmi s celou rodinkou na animovanej rozprávke. Dávno v Buffale sme vtedy ešte s priateľkou Ingrid chodili do kina oveľa častejšie.

Po zranení 3. novembra ste zažili najprv týždne bolesti, no potom ste mali pre rôzne vyšetrovacie a rehabilitačné procedúry ešte menej voľného času než v režime bežných tréningov a zápasov s tímom Slovana.

Čakanie na výsledky vyšetrení bolo najhoršie. Spočiatku boli verzie, že sa operácii nevyhnem, môžem ju iba oddialiť. Robil som veľa vecí, ktoré možno boli aj zbytočné. Využil som všetky možné metódy, ktoré mi zabrali celé dni. Keď som sa v polovici apríla dozvedel, že operácia by nemala byť nevyhnutná, bola to pre mňa úžasná úľava i satisfakcia za vynaložené úsilie. Som rád, že sa to zlepšilo, i keď do pôvodného stavu sa to nedostane.

Prežili ste zrejme psychicky najťažšie obdobie v živote. Dá sa povedať, že ste ten zápas vyhrali vo vlastnej hlave?

Priznám, že spočiatku som to prežíval ťažko, výstupy z testov neboli optimistické. Kľúčový prelom nastal po informácii lekárov, že tá operácia nehrozí. Opak by znamenal asi pre mňa koniec s vrcholovým hokejom. Keď odohrám päť až desať zápasov a budem sa cítiť bez problémov, až potom príde ten pocit, že som zdravý a prekonal som veľmi ťažkú prekážku. Veľmi vďačím podpore celej rodiny. Najbližším človekom bola pre mňa manželka Ingrid. Okrem povzbudzujúceho pôsobenia na mňa sa musela starať o chod rodiny.

Keď ste sa v minulosti po sezónach v zámorí vracali na Slovensko, časom sa vám opakovala skúsenosť, že doma prevláda negatívna nálada v porovnaní s väčšinou iných krajín. Ak to cítite teraz?

Negativita je výsledok spoločenského vývoja na Slovensku. Stále si myslím, že sme negatívnejší než iné národy. Je to niekde hlboko v nás, v základnej psychologickej výbave. Vidno to v tom, ako vychovávame deti, ako sa staviame k problémom. Ťažko si to uvedomí človek, ktorý žije celý život iba na Slovensku. Ľudia po pár rokoch pobytu v zahraničí po návrate takúto zmenu skôr registrujú. Viem, že je ťažké si to priznať, ale je to tak.

Kam sa posúva život na Slovensku od ekonomiky po politiku?

Robíme drobné krôčiky dopredu, minimálne sa zlepšujeme. Určite by to išlo rýchlejšie a lepšie. Je to dôsledok minulých časov, ako boli ľudia nastavení. Isté je, že mnoho vecí mohli naši politickí lídri za posledných dvadsať rokov urobiť lepšie. Tie rozhodnutia, počnúc privatizáciou a iných vecí vo verejnom živote, spôsoby, ako to tu všetko bežalo, určite trochu deformovali myslenie ľudí a ich posudzovanie okolia. Čo je ešte okej, normálne, čo všetko dokážeme prehltnúť. Toho dokážu Slováci, žiaľ, priveľa. Zase je to dané históriou. Isté je, že mnohé veci by si v iných krajinách politici nedovolili. Kým tam by vznikli občianske protesty, Slováci reagujú dosť ľahostajne. Štýlom, že „No a čo? Aj ty by si to asi robil, keby si bol na mieste politika.“ Inak by organizované protesty značne zabrzdili nekalé praktiky politikov.

Ako sme na tom s celkovou slušnosťou spoločnosti?

Latku máme opäť nastavenú veľmi nízko.

Slovenský fanúšik miluje medaily a navyše nerád zľavuje z očakávaní. Vlani ste z Helsínk priviezli striebro. Čo teraz?

Tým, že vlani vystrelila motyka a mužstvo, ktorému nik neveril, vydolovalo medailu, viem, že ľudia si povedia, prečo by sa to nemalo zopakovať. No preto, lebo je to ťažko zopakovateľné. Vlani nám veľa vecí vyšlo. Netreba mať veľké oči. V prvom rade musíme bodovať v zápasoch, v ktorých budeme favoritmi, aby sme sa dostali do play off. Ak tam postúpime, dá sa povedať, že základnú úlohu sme zvládli. A štvrťfinále to je hrana, z ktorej sa dá odraziť k úspechu.

Povedali o Šatanovi

„V Topoľčanoch sa nám ľad roztápal už v marci. Na letnom sústredení v Súlovciach sme preto deti učili tri týždne hokejovej abecedy na suchu: miešať puky, strieľať. Päťdesiat pukov do zásoby, dve hodiny streľby. Keď raz v lete pukmi polámali družstevnú kukuricu museli do nej rodičia osadiť siete.“

Jozef Nemec, prvý Šatanov tréner

„Vždy vedel stmeliť kolektív. Nie silným hlasom, pokojným slovom a prirodzenou autoritou. Má vrodenú vlastnosť veľkých hráčov - zlomiť súpera kľúčovým gólom. Nebol veľký bombardér, ťažil z toho, ako rýchlo si pripravil alebo našiel výhodnú streleckú pozíciu.“

Peter Bondra, bývalý reprezentant

„Šatan je modla slovenského hokeja. Bol pri všetkých úspechoch reprezentácie, preto sme radi, že je znovu v kolektíve. Som presvedčený, že sa dostane do takej formy, akú mal pred zranením. Dva mesiace v kuse trénoval a cíti sa po fyzickej stránke lepšie ako počas sezóny.“

Vladimír Vůjtek, reprezentačný tréner

„Má obrovský intelektuálny i hokejový potenciál. Miro je trpezlivý, s pukom na hokejke nikdy nepanikári. Spraví zopár pohybov a predtým, ako vystrelí, ešte oklame protihráča."

Ján Filc, bývalý tréner reprezentácie

„V reprezentácii zohral vždy kľúčovú úlohu. Prirodzený kapitán. V NHL dospel fyzicky, technicky, ale predovšetkým mentálne.“

Július Šupler, bývalý tréner reprezentácie

„Je vzácnym typom lídra. Je neuveriteľne príjemný, dokáže vytvoriť v mužstve pohodu a zároveň má dar, že sú preňho spoluhráči ochotní urobiť hádam čokoľvek."

Peter Šťastný, bývalý reprezentant

„Myslím, že doteraz sme takého vodcu v reprezentácii nemali. Mužstvo ho počúvalo, dalo sa dokopy a navyše aj Miro ho vedel podržať v rozhodujúcich momentoch svojimi gólmi. Vie sa na ľade presadiť, lebo má úžasnú intuíciu."

Jozef Golonka, bývalý reprezentant

„To, že sme ho získali, je veľká vec pre celý klub, ale aj pre Bratislavu. Tu nie je rozhodujúca ponuka, ktorú sme mu dali. Šatan už nie je hráčom jedného klubu, ale patrí takpovediac celému Slovensku."

Maroš Krajči, generálny manažér Slovana

„Nikto z hokejistov, s ktorými som hral, nevedel lepšie zakončiť samostatný nájazd ako Miro Šatan."

Dominik Hašek, bývalý brankár

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Hokej»Reprezentácie»Šatan: Vzťah k reprezentácii sa u mňa nemení