Zo zbožňovaných dobyvateľov futbalovej Afriky sa stala svorka ulievačov. Fraškou v Lichtenštajnsku vykopali nový medzník v ére slovenského futbalu.
Národ sa stal alergickým na ich potetovaný imidž. Hráčom vyhadzuje na oči veľké peniaze, ktoré im vlastne bránia vložiť nohu do súboja v reprezentačnom drese. A nik s nimi už dlho nevie pohnúť.
Futbalový prezident Ján Kováčik to pohotovo pochopil ako výzvu. Do boja s neprofesionalitou hráčov sa však púšťa štýlom podobným úrovni vlastnej funkcionárskej diplomacie.
((anketa))
Jeho základnou výbavou ostáva populizmus. Tak ako pred časom vymyslel nedeliteľnú zodpovednosť dvoch trénerov, s ktorou obaja trochu ľahkovážne súhlasili, bude teraz požadovať deklaráciu o ochote hráčov reprezentovať.
Tento legislatívny experiment ešte nemusí byť pre futbal taký nebezpečný ako rozhodnutie uchýliť sa ku kontrastnému postupu pri výbere trénera. V mene intuitívneho vkusu ľudu.
Škoda, že prezidentovi chýbajú skúsenosti. Má pocit, že namiesto slušných a bezproblémových typov, akými boli Stanislav Griga s Michalom Hippom, má razantne nastúpiť niekto zrozumiteľnejší, údernejší.
A hlavne schopný naučiť poriadku aj primadony. To všetko už v našom futbale bolo. Po mierne introvertnom Jozefovi Jankechovi prišla objednávka na búrlivejšieho Dušana Galisa.
Po skúsenostiach s jeho neskrotnosťou zase na uhladeného Jána Kociana, ktorý bol pre médiá medovo ústretový.
Po ňom vstúpil na scénu dravý kouč Vladimír Weiss. Dlho úspešný, no zároveň s neúprosným sklonom k neprimeranej konfliktnosti.
Kováčik sa púšťa do nového dobrodružstva s Jánom Kozákom. So smiešnovratkým argumentom, že dnes je už iný a zadefinuje sa mu to do zmluvy.