Vitajte v hokejovom blázinci

"Dávaj pozor, nie že stúpiš na indiána, to by si mal obrovský malér,“ kričí na mňa jeden z novinárov. Sme práve v šatni Chicaga Blackhakws pred piatym finálovým zápasom NHL proti Bostonu Bruins. Tlačí sa nás tam spolu s hráčmi vyše sto a ja som skoro spôsobil trápnu chvíľku ticha.

Takmer som pošliapal veľkú kresbu indiána, ktorým sú Blackhawks význační a podľa mnohých je to najkrajšie športové logo vôbec. Rozprestiera sa v strede šatne a má pre hráčov a tím magickú silu, preto mu nikto nesmie stúpiť na tvár.

Tristo novinárov

Pomaly si vydýchnem a osmeľujem sa, americkí či kanadskí hráči sú znova milí a ochotní. Odpovedajú dovtedy, kým im to ľudia z vedenia, ktorí majú na starosti novinárov, dovolia. Je jedno, či ide o Bryana Bickella, alebo o najväčšiu hviezdu tímu kapitána Jonthana Toewsa. Mediálnu výchovu majú v programe odmalička. Rozmýšľam, čo by si o tom pomysleli naši futbalisti a odchádzam z kabíny. Tri metre okolo indiána, len tak pre istotu.

Preplietam sa medzi novinárov debatujúcich o tom, kto dnes večer vyhrá a získa vytúžený mečbal na zdvihnutie Stanley Cupu. Je ich tam asi dvesto, už rad pred šatňou bol obrovský a vyžadoval si správne pohyby.

JB Andreassi, ktorý má na starosti akreditácie, mi hovorí, že na finále sa dostalo medzi vyvolených okolo tristo mien, prihlášok však evidovali trikrát viac. Mal som šťastie.

Tak blízko k Jordanovi

Dlhými katakombami v útrobách United Centra sa vraciam do mediálneho centra, keď míňam šatňu basketbalistov Chicaga Bulls. Pomaličky sa k nej zakrádam, stískam kľučku, keď zrazu na mňa vybehne stokilový svalovec. „Kamže, kam?“ pýta sa ma. S prihlúplym úsmevom odpovedám, že som sa stratil a pomýlil. Svalovec chápavo prikyvuje a ukazuje mi cestu.

V duchu nadávam a opakujem si, či budem niekedy bližšie k svätyni, kde si Michael Jordan roky vyzliekal dres pri svojej ceste za šiestimi titulmi v NBA.

V presscentre majú novinári k dispozícii všetko. Občerstvenie, kávu, čaj, nealkoholické nápoje, sladkosti, podrobné štatistiky, viacero televízorov, kde idú dookola analýzy každého z hráčov a momentov finále. Víťazný gól obrancu Brenta Seabrooka, ktorý znamenal pre Chicago výhru 6:5 v predĺžení tretieho stretnutia človek až nenávidí, keď ho sleduje behom pol hodiny trinástykrát.

Vitajte v blázinci

Je päť hodín pred zápasom, v hale je prázdno, pozorne sledujem každý roh betónového kolosu, ktorému dominujú z oboch strán nápisy Welcome to the Madhouse (vitajte v blázinci). Ich význam si človek uvedomí až o ôsmej večer.

Fanúšikovia vytvárajú obrovský hluk, ktorému len s ťažkosťami konkuruje operný spevák, ktorý napína hlasivky pri americkej hymne.

Sedím skvele, rovno nad bránkou, síce vysoko, ale vidím všetko, dokonca sa mi zdá, že som zahliadol v červenom saku aj Stana Mikitu. Slovenského rodáka si vedenie Blackhakws chráni ako drahokam, novinár sa k nemu nedostane, ani keby mal známosti u samotného majiteľa. Žiadosť o trojminútový rozhovor u PR manažéra klubu je odmietnutá ešte skôr, ako vypočutá.

Miest pre novinárov v hale nie je veľa a sú určené pre veľkých hráčov ako nhl.com, televízie NBC, ESPN, TSN, Chicago Tribune, Boston Globe či iné veľké denníky. My obyčajní európski smrteľníci máme pozerať zápas len z útrob štadióna v presscentre. S tým som však počítal už pred odchodom, nerobím si ilúzie.

Obžerstvo v presscentre

„Neboj sa, nikto nás nevyhodí. Síce na nás zazerajú, ale to ich prejde,“ uisťuje ma kolega, ktorý ma na miesta zobral. V USA žije dlho a na Blackhakws chodí ako novinár päť rokov. To, že vie, o čom hovorí, sa ukáže za pár minút. Naše drzé sedenie sa vypláca, jeden z usporiadateľov nám podáva lístky na novinárske miesta. Síce sú nepredajné, ale bez nich máte smolu.

Po tretine stúpam najvyššími schodmi pod samú strechu United Centre, prechádzame pár blokov sedadiel až sa dostávame k nenápadným dverám. Za nimi sa vynára ďalšia miestnosť pre médiá. Priestranná a, samozrejme, preplnená občerstvením.

Slané minútky, sladkosti, studené či teplé nealkoholické nápoje, koláče od výmyslu sveta, ovocie, nanuky, skrátka škaredo povedané, obžerstvo. Po olympiáde, kde bola maximálne káva a voda, sa mi až zastavuje rozum a všetko mi to príde bizarné. „Toto je tu na každom zápase, či už je to základná časť, alebo play off. Nečuduj sa, že to je novinársky nabité,“ hovorí mi s úsmevom poľský novinár, ktorý chodí na hokej v meste už pár sezón. Nič to, že jeho krajina nemá v lige ani jedného hráča.

Vo finále sa nedá nerobiť

Okolo mňa kráča Jeremy Roenick, legenda Blackhakws, robí na finále spolukomentátora. Slávny krídelník ma uisťuje. Opakujem si, veď to je finále NHL, čo viac si môže hokejový novinár priať, pri všetkej úcte k olympijskému finále.

Vraciam sa na svoje miesto. Začína sa druhá tretina, domáci majú prevahu, v tretej dvadsaťminútovke síce Boston hryzie, ale Hawks vyhrávajú a Madhouse zahučí.

Sledujúc výskajúcich divákov odchádzam do šatne na rozhovory. Hala exploduje radosťou, druhý zisk Stanley Cupu v priebehu štyroch rokov je o čosi bližšie. Červené more sa pomaly vytráca k bránam. V rýchlosti narátam asi šesťdesiat Hossov, Handzušov len dvoch, slovenskí fanúšikovia sa nezapreli.

Hráči Blackhakws hovoria v kabíne o dôležitej výhre, dvojgólový hrdina Patrick Kane chváli publikum. V duchu si už určite prehráva film s dvojmiliónovým davom, ktorý s jeho tímom oslavoval titul pred troma rokmi. Nad niečím podobným rozmýšľam aj ja. Predsa len, podobné momenty už možno v živote nezažijem.