Baggio je legenda, no najviac ho preslávila zahodená penalta

Roberto Baggio sa preslávil okrem skvelých gólov aj nepremenenou penaltou.
Roberto Baggio sa preslávil okrem skvelých gólov aj nepremenenou penaltou. (Autor: WIKIMEDIA)
Tomáš Olšiak|28. dec 2013 o 12:22

Je jednou z legiend talianskeho futbalu a možno najsympatickejším futbalistom vôbec. 28.decembra 1993 preberal Zlatú loptu pre najlepšieho hráča Európy. Zrejme najslávnejším momentom kariéry Roberta Baggia sa však stala jedna nepremenená penalta.

S tvárou filmového herca a s chlapčensky modrými očami bol hollywoodskou hviezdou svetového futbalu. „Čo sa týka žien, povedzme, že vie, ako sa asi museli cítiť Elvis či Beatles,“ napísali o Robertovi Baggiovi v magazíne Askmen.

Jeden z najväčších hráčov svojej doby a možno ten úplne najobľúbenejší. Z futbalového hľadiska Bohom obdarený talent, ako človek sympaťák s veľkým srdcom.

Ak by však niekto o jeho futbalovej kariére napísal divadelnú hru, rovnako blízko ako k veselohre by mala k tragédii.

Predviedol sa pred Maradonom

Roberto Baggio sa narodil v roku 1967 v malom severotalianskom mestečku Caldogno. Jeho otec z neho chcel mať cyklistu, pre Roberta však už od detstva neexistovalo nič iné ako futbal. Školu zanedbával, no už v pätnástich hral za mužov vo Vicenze v tretej najvyššej súťaži.

Ako osemnásťročný zažil prvý dôležitý prestup do prvoligovej Fiorentiny. Prvé dve sezóny ho prenasledovali zranenia, v ďalších troch však nastrieľal 52 gólov a pre fanúšikov sa stal absolútnou modlou. Na začiatku sezóny 1989/1990 ponížil hrdý Maradonov Neapol gólom po sedemdesiatmetrovom sóle.

Priemerný florentský klub doviedol v roku 1990 až do finále pohára UEFA, v ktorom podľahol Juventusu Turín.

Už o pár týždňov z Baggia práve Juventus spravil najdrahšieho hráča sveta. Prestup za 14 miliónov dolárov spustil hotové šialenstvo, pri masívnych protestoch priaznivcov Fiorentiny prišlo k stretu s policajnými zložkami a niekoľko fanúšikov bolo zranených.

Na vrchole

V Juventuse sa Baggiova hviezda rozžiarila naplno. Góly rovnako skvele strieľal ako na ne nahrával – v prvých štyroch sezónach za Juventus dosiahol 70 gólov, na ďalších 34 prihral.

Zrýchlenie, dribling, fantastická kopacia technika, skvelé futbalové myslenie. Baggio ovládal z futbalu všetko a pre súperov bol ničivou zbraňou rovnako na pozícii útočníka i podhrotového tvorcu hry.

„Krásavec, ako ho v Taliansku prezývali, bol naozaj veľkým hráčom,“ napísal o ňom vo svojej autobiografii Diego Maradona.

V sezóne 1992/1993 Baggio ako kapitán priviedol Juventus k víťazstvu v Pohári UEFA a na konci roka 1993 triumfom v ankete Zlatá lopta i víťazstvom v hlasovaní FIFA o svetového hráča roka potvrdil status najlepšieho futbalistu planéty.

O rok neskôr vynechal pre zranenie veľkú časť sezóny, napriek tomu viacerými kľúčovými gólmi pomohol Juventusu k víťazstvu v talianskej lige i domácom pohári.

Zvláštne roky

Vedenie turínskeho klubu sa však rozhodlo vsadiť na vychádzajúcu hviezdu Alessanda Del Piera a miláčika talianskych fanúšikov zlákal v roku 1995 Silvio Berlusconi do AC Milána. Aj keď v drese Milána zažil Baggio premiéru v Lige majstrov, pôsobenie na San Sire bolo sklamaním.

Aj vinou ďalších zranení tréner Fabio Capello považoval Baggia sa príliš krehkého, neschopného hrať naplno celých 90 minút. Ideálny vzťah nemal Baggio ani s jeho nástupcom Oscarom Tabarezom, ktorý preferoval silovejšie typy hráčov.

Menší počet odohratých minút ohrozoval jeho pozíciu v reprezentácii, preto v roku 1997 odišiel do Bologne. V jej drese znovuzrodený Baggio nastrieľal v lige 22 gólov a zaistil si miesto v kádri pre svetový šampionát i prestup do milánskeho Interu.

V Interi však prišli problémy s trénerom Marcellom Lippim a Baggio si nedokázal vybojovať miesto v zostave.

„Problém bol, že aj keď som nenastúpil na zápas, ľudia ma oslavovali, zatiaľ čo on si priazeň fanúšikov získať nedokázal. To nedokázal akceptovať,“ hovorí Baggio. Vo svojej autobiografii tiež píše, že Lippi ho posadil na lavičku aj kvôli tomu, že mu odmietol donášať na spoluhráčov.

Za dôverou trénera odišiel Baggio v roku 2000 do Brescie, kde svoj nevšedný talent dokazoval, až kým ako 37-ročný neukončil kariéru. Hoci mal už v čase prestupu do Brescie 33 rokov, vo všetkých štyroch sezónach v klube dokázal v Serii A nastrieľať dvojciferný počet gólov.

Penaltová kliatba s reprezentáciou

Hoci sú Taliani štvornásobní majstri sveta, Baggiovi vytúžený titul dopriaty nebol.

„Vypadol som na troch svetových šampionátoch, vždy na penalty. Ak dovolíte, naozaj mám z toho nervy v ťahu,“ povedal pre Vanity Fair Baggio, ktorý skóroval na všetkých troch šampionátoch.

Dokopy zaznamenal deväť gólov - žiadny taliansky futbalista ich na majstrovstvách sveta nestrelil viac.

V rozstreloch uspel pri semifinálovom vypadnutí s Argentínou v roku 1990 i štvrťfinálovom s Francúzskom o osem rokov neskôr. Jeho zlyhanie však prišlo v najhoršej možnej chvíli.

Nepremenená penalta

bagio.gif

Osudový moment

Šampionát v Spojených štátoch amerických v roku 1994 bol hlavne festivalom trojice najväčších vtedajších futbalových osobností. Christo Stoičkov doviedol Bulharov až do semifinále a finále bolo duelom päťgólových hviezd - Brazílčana Romária a talianskeho idolu Baggia.

Po bezgólovom zápase i predĺžení prišiel najhorší moment Baggiovej kariéry. „Prenasledovalo ma to ešte roky. Keby som mohol vymazať jeden moment, bola by to tá penalta. Bola to najhoršia chvíľa mojej kariéry,“ priznal pred pár rokmi Baggio, ktorý poslal rozhodujúcu piatu penaltu vysoko nad a Brazílčania mohli sláviť štvrtý titul.

„Keď prehráte 3:0, dokážete to akceptovať. Je to lepšie pre oboch, víťazov aj porazených,“ povedala talianska legenda.

„Môžete sa opýtať aj tých, ktorí vyhrali v Berlíne (Taliani vo finále MS 2006 v Nemecku porazili na penalty Francúzov - pozn. red.). Povedia vám, že boli šťastní, ale ešte šťastnejší by boli bez penaltového elementu. Prehra na pokutové kopy je skutočne veľmi bolestivá,“ hovorí Baggio.

Uzavretá hviezda

V kontraste s atraktívnym výzorom bola Baggiova plachá povaha. Otvorený rozhovor dokázal viesť len s úzkym okruhom najbližších a veci spojené so slávou vnímal skôr ako povinnosť než ako privilégium.

Sám priznáva, že aj z hľadiska kariéry bolo dôležitým krokom, keď v roku 1988 konvertoval z kresťanstva na budhizmus.

„Konečne som znova objavil čaro spánku,“ povedal vtedy Baggio, ktorý mal v tom čase za sebou psychicky ťažké úvodné roky vo Florencii poznačené dlhodobými zraneniami. Vďaka budhizmu sa odvtedy vyrovnával so zraneniami i psychickým tlakom oveľa ľahšie.

„V kresťanstve sa človek obracia na externého Boha, v budhizme však nachádza pokoj a rovnováhu vo vnútri vlastnej duše,“ hovoril. Aj jeho prezývka „Božský vrkôčik“ vznikla kombináciou jeho charakteristického účesu a silnej religiozity.

Po skončení kariéry bol aj ambasádorom Organizácie Spojených národov v boji proti hladomoru. Aj za mnohé iné charitatívne aktivity si v roku 2010 vyslúžil Cenu mierového summitu, ktorú udeľujú bývalí laureáti Nobelovej ceny za mier.

O obrovskej popularite medzi fanúšikmi svedčí aj štvrté miesto v internetovom hlasovaní o najlepšieho futbalistu storočia, keď pred ním skončili iba Maradona, Pelé a Eusébio.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Futbal»Taliansko»Baggio je legenda, no najviac ho preslávila zahodená penalta