ROZHOVOR

Športový historik: Zimná olympiáda už nie je tým, čím bývala

Na ZOH 2014 v ruskom Soči budú pretekať aj počasie a politika, hovorí JÁN GREXA.

(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

O tri týždne sa začne zimná olympiáda v Soči. Človek, ktorý má rád šport a zvlášť olympijský, sa nemôže netešiť. „Je to svetové športové podujatie číslo jeden,“ hovorí JÁN GREXA zo Slovenského olympijského výboru, no zároveň má trochu aj obavy, či tam nezasiahne terorizmus a či vyjde počasie. Pretože veľa bielych olympiád zápasilo s nedostatkom snehu či ľadu. No a v pozadí je aj politický problém s Ruskom, ktoré je viac oligarchické ako demokratické. „Celkom chápem, že niektorí politici odmietli osobnú účasť,“ podotýka.

Šli by ste na olympiádu ako športovec?

Už som takú otázku dostal. Keby som bol športovcom, trénerom, neváham. Keby som bol politikom, nejdem. Treba rozlišovať bojkot krajín, ich neúčasť znižuje konkurenciu a teda športovú kvalitu hier, a bojkot politikov, ktorý upozorňuje na absenciu demokracie v hostiteľskej krajine. Čiastkový úspech sa dosiahol, čo sa prejavilo ústupom Ruska voči sexuálne inak orientovaným, ako aj čiastočným povolením demonštrácií počas hier.

Hlavná chyba sa stala, keď Medzinárodný olympijský výbor (MOV) vôbec pridelil olympijské hry mestu v krajine, kde to s ľudskými právami, ktoré spomína aj olympijská charta, nevyzerá dobre. Moskva 1980, Peking 2008.

Moskva bola vtedy prakticky jediným kandidátom na usporiadanie OH a Sovietsky zväz bol športovou veľmocou. Pridelenie OH 1980 bolo motivované aj snahou prispieť k politike zmierňovania medzinárodného napätia. Bola to však iluzórna nádej, podobne ako v prípade voľby Pekingu. Aj Čína je športová veľmoc a vedelo sa, že socialistický štát urobí pre organizáciu a vybavenosť všetko, čo sa aj stalo. Takisto sa verilo, že OH prispejú k zlepšeniu rešpektovania ľudských a občianskych práv, k čomu absolútne nedošlo.

Nestalo sa tak ani v nacistickom Nemecku v roku 1936, hoci pogromy proti Židom a odporcom režimu dostali na krátky čas „dovolenku“. Treba však podotknúť, že MOV vybral Berlín ako dejisko OH v čase, keď nacisti ešte neboli pri moci.

Spomína sa juhokórejský Soul, kde ešte pred hrami odstúpil autoritatívny prezident Čon Tu-hwan.

To je, myslím, jediný prípad víťazstva olympijských ideálov nad veľkou politikou. Ešte k výberu Soči: Rusko je napriek deficitom voči ľudským a občianskym právam stále silný štát, ochotný usporiadať OH aj za tú najvyššiu cenu. Tak prečo nepovoliť zimné hry hoci v letovisku? Budú to zrejme najdrahšie hry v doterajšej histórii. Okrem toho pri výbere dejiska hrá dôležitú úlohu šikovný či zákulisný lobing a korupcia. O členoch MOV si nerobme ilúzie, stačí si spomenúť na korupčnú aféru okolo ZOH v Salt Lake City v roku 2002.

Poučí sa MOV?

Možno, všetko závisí od morálneho vybavenia. Členovia MOV nie sú anjeli – ako povedal kedysi Winston Churchill, ľudia sú nepodplatiteľní len do určitej výšky sumy. Okrem toho sú rôznych politických názorov a rozdielnych hodnotových systémov. Veď ani v Slovenskom olympijskom výbore nevládne idylická jednota. Boli situácie, keď som sa názorovo diametrálne rozchádzal s ostatnými, čím nechcem tvrdiť, že pravda bola na mojej strane. Napríklad v otázke kandidatúry Krakova – Tatier. Predtým v prípade postoja k tibetským protestom pri olympijskej štafete do Pekingu.

berlin-1936_res_res.jpg

Letné olympijské hry v Berlíne, 1936.
FOTO - SITA/AP

Niekedy sa to skončilo bojkotom olympiády, napríklad v Moskve či Los Angeles.

Bojkot Moskvy bol formálne opodstatnený agresiou proti Afganistanu – sovietske vojská tam prišli skôr ako pozvanie. V prípade Los Angeles to bola paródia – argumentovalo sa napríklad tým, že tam nie je zaručená bezpečnosť športovcov zo socialistických krajín. Každému bolo jasné, že ide o odvetu za bojkot moskovských hier. Jedna neoverená verzia hovorí aj o tom, že Američania šli akurát zaviesť prísnejšie pravidlá kontroly dopingu, čoho sa socialistické krajiny, kde sa pod štátnou egidou veselo „bobuľovalo“, zľakli. Ale v každom prípade sa ukázalo, že bojkot nezmení politiku krajín, len ublíži hrám a športovcom.

Takže je to hlúposť?

Výzvy demokratických síl na bojkot OH 1936 v Berlíne chápem, už tam zúril antisemitizmus a tvrdá politická perzekúcia. MOV sa dal Hiterovi uhovoriť, ale na hrách sa oprávnene nezúčastnili športovci židovského pôvodu vrátane československých, napríklad vynikajúceho plavca Pavla Steinera. Pozitívny bol bojkot zo strany MOV proti Juhoafrickej republike a Rodézii. Krajiny boli vylúčené z olympijského hnutia a vrátili sa až po tom, čo zrušili rasovú segregáciu.

Ako vlastne vznikli zimné olympijské hry?

Prvé náznaky boli už v roku 1908 – na olympijských hrách v Londýne sa konali aj súťaže v krasokorčuľovaní. V roku 1920 boli OH v Antverpách, kde už bol k dispozícii ľadový palác s prvou umelou ľadovou plochou v Európe. Hoci slávnostné otvorenie bolo 14. augusta, už v apríli sa konali súťaže v krasokorčuľovaní a v ľadovom hokeji. To bolo výzvou na presadenie zimného variantu hier. Je zaujímavé, že zimným hrám sa bránili severania, pretože mali svoje Nordické hry a nechceli medzi seba vpustiť nejakú „športovú chamraď“. Ale napriek tomu v rámci OH 1924 v Paríži Francúzi v spolupráci s MOV zorganizovali v Chamonix Medzinárodný týždeň zimných športov. Mal veľký úspech a tak ho MOV dodatočne uznal za prvé zimné olympijské hry.

Prečo došlo od roku 1994 k tomu, že sa LOH a ZOH budú každé dva roky striedať?

Bol som z toho trošku smutný, pretože OH a ZOH akosi zovšedneli, podobne ako v prípade Vianoc. Pre mňa ako dieťa boli sviatky skoncentrované do jediného večera, a v tom bola ich jedinečná neopakovateľnosť. Dnes sa už Vianoce zásluhou reklamy začínajú v októbri a trvajú do polovice januára. Podobne je to s olympijskými hrami: sotva sa skončia letné hry, už klope na dvere príprava zimných. MOV túto zmenu (schválenú r. 1986) vysvetľuje poskytnutím dlhšieho času na prípravu, lebo zvládnuť v jednom roku dve veľké podujatia dá poriadne zabrať.

Nestálo za týmto rozhodnutím aj niečo iné?

Hlavne lepšie ekonomické využitie hier. Najmä televízne spoločnosti neboli schopné nájsť dostatok reklamných agentúr, ktoré by dvakrát v jednom roku poskytli financie za vysielacie práva. Treba si uvedomiť, že do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia boli OH stratové. Potom dostal šancu aj súkromný sektor a MOV začal zarábať na predaji televíznych správ. Žiaľ, niekedy to vedie k neúmernej diktatúre televízií, že si napríklad diktujú časové zaradenie súťaží bez ohľadu na športové aspekty. Tu platí, že šport slúži peniazom a nie peniaze športu.

Minulý rok prebehol spor o zápasenie, ktoré malo vypadnúť z programu OH. Ako sa to mohlo stať antickému športu?

To je skôr otázka pre kamaráta Jožka Lohyňu. Domnievam sa, že šlo o tlaky medzinárodných federácií, ktorých športy nie sú v programe OH. Olympijská charta stanovuje maximálny počet olympijských športov, takže dostať sa do programu olympijských súťaží je možné len na úkor niektorého iného športu. Argumentovalo sa tým, že zápasenie nie je také rozšírené a populárne, ako napríklad bejzbal (Charta definuje presne, ktoré športy môžu byť olympijské – musia sa vykonávať v toľkých a toľkých krajinách na toľkých a toľkých kontinentoch), prípadne že je na súčasné pomery nudné a málo atraktívne. Voľakedy som hrával volejbal. Keď si ten vtedajší porovnám s dnešným, je to markantný rozdiel v tempe, sile, rýchlosti. Vtedy bol volejbal komótnejší, počítanie tzv. strát predlžovalo sety a lopta zostávala dlhšie v hre. Dnes je to bum-bác a počítanie strát by bolo zbytočnou stratou času. A zápasenie sa v dnešnom zdynamizovanom športovom svete javilo ako statické a zdĺhavé, preto sa pristúpilo k novelizácii jeho pravidiel. Tradície našťastie zvíťazili, zápasenie ako olympijský šport nešlo na lopatky.

Ako do programu OH pribúdajú nové športy? Stačí, že je plážový volejbal zaujímavý pre televízie?

Je taký rozšírený, že spĺňa podmienky a iste aj vďaka „bikinovým“ dresom dám je oku lahodiaci. Jeho presadenie do olympijského menu súvisí tiež s diplomatickými schopnosťami funkcionárov medzinárodného zväzu, ktorí svoj šport dokážu presadiť. A, pravdaže, v pozadí stojí aj ekonomická kalkulácia, ktorá je možno až na prvom mieste.

Keď spomínate krásu, čo poviete na ženské vzpieranie?

Keby to záviselo odo mňa, zrušil by som ho, ale predovšetkým ženský box. To by však bolo v rozpore s olympijskou chartou a išlo by o diskrimináciu žien. Zaujímavé je, že na OH 1912 vylúčili Švédi ako usporiadateľská krajina z programu box, pretože to je jediný šport, ktorého pravidlá dovoľujú ohrozovať zdravie súpera.

Prečo sú na olympiáde športy, ktoré sa nedajú zmerať?

Keď vznikali rôzne športové aktivity, pôvodne sa nerátalo s víťazstvom, ale skôr s rituálmi a príjemným trávením času. Z rezervoáru pohybových aktivít sa vyvinuli aj také športy, ktoré sa nedajú merať na metre, sekundy či kilogramy. Majú však športový atribút vrátane boja o prvenstvo – súlad krásy a pohybu. Starovekí Gréci nemerali bežcom čas a zaujímal ich len prvý v poradí. Bolo však nepísanou zásadou, že športovec pri výkone musí vyzerať krásne, keby v ktoromkoľvek momente skamenel, mal by vyzerať ako krásna socha. Teda žiadne kŕče v tvári ako Zátopek, ktorý sa pri behu tváril na zomretie, no do cieľa dobiehal prvý. Keď sa do novovekého športu vklinila súťaživosť, v „nemerateľných“ športoch (gymnastika, krasokorčuľovanie, skoky do vody a pod.) museli o poradí rozhodnúť rozhodcovia prostredníctvom bodovania.

Je nariekanie nad komercializáciou športu a hier oprávnené?

Coubertin kedysi povedal: Vynesme šport z tržnice do chrámu športu. Teraz sa šport z chrámu sťahuje na obrovské pódiá. Šport sa stal súčasťou šoubiznisu (našťastie aj kultúry). Komercializácia, pravdaže, musela prísť. Keď chcete považovať olympijské hry za výkonnostný vrchol, za šampionát šampionátov, nemôžu tam byť horšie výkony ako na majstrovstvách sveta či kontinentov. Jedine FIFA si to ustrážila a olympijský futbalový turnaj je len odvarom majstrovstiev sveta. Ale keby to tak bolo so všetkými športmi, OH by stratili atraktivitu. Keď si k tomu prirátate, ako ťažko sa bojovalo proti pseudoamaterizmu, bolo rozumné otvoriť hry aj profesionálom. Vidíme, aký lesk dali olympijským hrám americkí basketbalisti NBA v Barcelone (OH 1992) alebo hokejisti NHL v Nagane (ZOH 1988). Profesionáli priniesli ďalšiu reklamu, ďalšie zisky, ktoré MOV rozdeľuje členským štátom cez olympijskú solidaritu.

Ale pre basketbalistu je NBA stále najvyššou métou, rovnako ako Wimbledon pre tenistov.

Pripúšťam, ale myslím si, že aj OH sa stávajú vrcholom aj pre tenistov – Federer bol veľmi nešťastný, keď v Londýne nevyhral olympijský turnaj, ten naopak urobil z Murraya takmer národného hrdinu. Futbal a tenis ako skomercializované profesionálne športy po roku 1924 vylúčili z programu hier. Futbal sa síce po ôsmich rokoch vrátil, ale tenis dostal olympijské domovské právo až v roku 1988 (kde veľmi dobre zabodovalo Československo). A odvtedy sa hrám špičkoví tenisti nevyhýbajú, podobne ako basketbaloví profíci z USA.

Je kam po Ussainovi Boltovi posúvať mužskú stovku?

Nejaká konečná hranica určite existuje, len nevieme, kedy nastane, lebo o tom rozhoduje množstvo vecí a vecičiek. Pred vyše polstoročím vládlo presvedčenie, že stovka sa nedá zabehnúť pod desať sekúnd. To sa nepotvrdilo a bežci po stotinách sekundy stále z času ukrajujú.

Ale existujú nejaké fyziologické hranice, nie?

Iste, ale nie som odborník, aby som ich predpovedal. Nikto by pred OH 1968 v Mexiku nepovedal, že príde nejaký Beamon a do diaľky skočí 890 centimetrov. Keď sa muži predtým dostali za osem metrov, považovalo sa to za fantastický výkon. Beamon doletel skoro o meter ďalej a po ňom to zase dlho nikto nezopakoval. Ten skok bol kombináciou súzvuku ideálnych podmienok – momentálnej mentálnej a fyzickej pripravenosti, ideálneho odrazu, vlhkosti vzduchu, povolenej podpory vetra, kvalitnej tartanovej dráhy (prvýkrát v dejinách OH) a ďalších významných „maličkostí“.

Súvisí zisk olympijských medailí s postavením krajiny?

Socializmus na tom staval. Tvrdilo sa, že za olympijským víťazom stojí veľká športová základňa, o ktorú sa zaslúžil socialistický systém. Šport rovná sa zdravie a starať sa o zdravie je ten najhumánnejší a najpokrokovejší čin. Vyšlo z toho, že socializmus je to najlepšie, lebo má najviac medailí. NDR si cez šport vybojovala aj diplomatické uznanie západného sveta, ktorý dovtedy uznávala len NSR.

Za dosť vysokú cenu zdravia svojich športovcov.

To je pravda. Ako sa hovorilo: športovec NDR je programovaný od kolísky (exaktný výber talentov) až po kremáciu (dôsledok užívania dopingu).

My sa stále, aj pri olympijských medailách porovnávame s Čechmi. Nebolo by lepšie, keby sme sa porovnávali s Maďarmi, ktorí sú na tom o dosť lepšie?

Porovnávanie s Čechmi považujem za logické. Maďarsko malo inú športovú tradíciu ako my v spoločnom československom štáte, kde aj v športe existovali určité národnostné animozity. Hovorilo sa neraz, že slovenský hokejista či futbalista musel byť dvakrát taký dobrý, aby sa dostal do reprezentačného družstva. To bola silná motivácia. Táto rozdelením Česko-Slovenska zmizla a šport na Slovensku zánikom spoločného štátu podľa mňa viac utrpel ako získal: napríklad sa znížila konkurencia v najvyšších súťažiach.

Po rozdelení zostali Česi v A-skupine hokejových majstrovstiev sveta a my sme začínali v C-skupine. Bolo to spravodlivé?

Niektorí hovorili, že o zaradení mali rozhodnúť vzájomné zápasy. Ale medzinárodná hokejová federácia argumentovala tým, že Česi boli v roku 1908 jedným z jej piatich zakladajúcich členov a dedičom Čiech má byť prirodzene Česko. Avšak ruku na srdce: výkonnosť českého hokeja bola vždy vyššia. Je to pochopiteľné – mali a majú väčšiu základňu, viac štadiónov, viac osobností na ľade i mimo neho.

chara_res_res.jpg

Vlajkonosičom slovenskej olympijskej výpravy bude hokejista Zdeno Chára.
FOTO - TASR

Vy nie ste veľmi nadšený z našej spolukandidatúry na ZOH 2022.

Nie som jednoznačne za, pretože u nás by boli len zjazdové disciplíny. Pri jedinom druhu športu zďaleka nie je zaručená ziskovosť. Taktiež nie je zhodnotené environmentálne hľadisko pri buldozérovaní územia národného parku. Kolegovia zo SOV vidia možnosť zviditeľniť Slovensko a vybudovať infraštruktúru so športoviskami, ja tu skôr vidím prihrávku vyvoleným firmám a vyjadrenia premiéra mi pripadajú ako slová hovorcu finančných žralokov. K zviditeľneniu Slovenska by podľa mňa asi nedošlo. V roku 2011 boli u nás majstrovstvá sveta v hokeji. Máte pocit, že sa Slovensko pozitívne zviditeľnilo.

Pred bratislavskou hlavnou stanicou sú doteraz pútače „vitajte“ v rôznych jazykoch.

Neviem o tom, že by zahraničného fanúšika opäť prilákala hlavná stanica či predražené ceny reštaurácií, hotelov a taxikárov. Keď cudzinec vidí tú hlavnú stanicu a zistí, že do centra nejde električka, už mu nenapadne vrátiť sa sem. Nemáme infraštruktúru, nemáme služby, nemáme dostatok ochotných ľudí. Možno by sme sa prostredníctvom našich zlých služieb zviditeľnili skôr negatívne. Keby Tatry kandidovali samostatne, to by bola iná káva. Lenže jediné, opakujem, jediné oficiálne usporiadateľské mesto je Krakov. Spomeňte si na ZOH 1992 v Albertville – športovci i diváci sa veľmi sťažovali na roztrieštené športoviská v 12 lokalitách. Pripomínalo to skôr jednotlivé majstrovstvá než olympijské hry. Pamätáte si názvy tých lokalít? Napríklad kde konkrétne prebiehali preteky v zjazde?

Skúsim tipovať – Chamonix?

Nie. Tie miesta si pamätá len málokto. V Jasnej by nebolo ani len dekorovanie víťazov. Takže v celkovom súčte by konanie ZOH pre Slovensko prinieslo asi viac negatív ako pozitív. Možno by sme sa pred svetom zviditeľnili negatívne, lebo halušky, folklór a cigánske husle už na úspech nestačia.

V SOV ste osamotený?

S týmto názorom určite áno. Aj mi prezident SOV s generálnym sekretárom vyčistili za môj názor v médiách žalúdok. Lenže výhrady má aj časť verejnosti, stačí si prečítať internetové diskusie, tu nejde len o údajne „fanatických“ ochranárov. Keď niečo povie Mikuláš Huba, napriek tomu, že je poslancom NRSR, tak mu verím, sám je ako rekreačný športovec priateľ športu a olympijských hier.

Podľa čoho by mal byť financovaný šport – podľa popularity, úspechov?

Koľko ľudí, toľko názorov. Treba nájsť nejaký model, ktorý by zladil kritériá, ako je tradícia daného športu, jeho možnosti, popularita a úspešnosť. Už len tieto štyri faktory sú také komplikované, že nájsť jednoznačný výsledok je veľmi ťažké. Navyše peňazí od štátu je málo a sponzoring hodný tohto slova de facto u nás neexistuje. Mnohí z toho mála sponzorov chápu šport ako svoju hračku, mastenie si svojho ega.

Markantným príkladom je zvolenský hokej. Mužstvo vyhrá titul majstra republiky, trénera hneď odvolajú, zdôvodneniu nerozumie ani Šalamún. Príde nový tréner, s ktorým sa mužstvo potáca na dne tabuľky, nuž ľahká vec, od „hosana!“ sa prejde k „ukrižuj!“ – a skúša sa ďalej, možno to tentoraz vyjde.

Podobne sa tak stalo v myjavskom futbale, kde trénera, ktorý mužstvo dostal krok za krokom do prvej ligy, esemeskou odvolajú preto, že nestaval mladých hráčov, zrejme miláčikov sponzorov.

Ďalšia vec je, že slovenský šport stratil Športku, Tipos. Prekážkou je aj prílišná atomizácia športového hnutia, roky sa upozorňuje na tento stav a roky sa v tom nič nerobí. V Čechách už badať organizačné zmeny, viac ťahajú za jeden povraz pod olympijským vedením. U nás chce byť každý kohútom na smetisku, i keď maličkom, ale vlastnom.

Futbalistom sa veľmi nedarí, ani hokej nie je, čo býval, vodný slalom už nemá takú silnú generáciu. Je nejaký šport, v ktorom sme na špičke?

Márne lovím v pamäti, aspoň v prípade olympijských športov. Slovenská športová špička je úzka, zároveň starne a nástupcovia chýbajú. Chýbajú školské športové strediská, sústavne klesá úroveň školskej telesnej výchovy. Klesá preto, že mládež je čoraz pohodlnejšia, rodičia vybavia decku oslobodenie z telesnej výchovy, ktorá sa už neznámkuje.

Ale aj úroveň učiteľov je nižšia (a nielen v telesnej výchove), učiteľské platy odrádzajú kvalitu. Problémom je aj to, že na FTVŠ i do Brna, kde som pôsobil, prichádzajú čoraz horšie pripravení uchádzači.

Výkonnostne?

Áno. Zabehnúť pod nejaký limit, urobiť toľko a toľko zhybov je stále ťažšie. Tak ako inde, už sa nerobí výber, ale nábor. Či do pedagogických profesií, či do športových škôl.

Niekedy sa zdá, akoby bol jediným zjednocujúcim prvkom na Slovensku hokej.

Iste, lebo vtedy sme majstri sveta všetci, nie iba chlapci okolo Cháru. Človeku robí dobre, keď zistí, že je príslušníkom národa, ktorý je aspoň v niečom najlepší na svete. Vtedy sa naraz objavuje pozitívne vlastenectvo a prirodzené emócie. Len máloktorý dramatik by vedel vytvoriť takú dojemnú scénu, akou bola Demitrova rozlúčka s reprezentáciou. Hoci sme v turnaji MS neuspeli, štadión burácal nadšením a televízni diváci to kropili vďačnými slzami. Mňa doteraz z tej nádhernej atmosféry príjemne mrazí.

Prečo sa hokejoví či iní fanúšikovia nesprávajú tak agresívne ako futbaloví?

Netrúfam si posudzovať, je to možno uzavretejším a kultúrnejším prostredím, prinajmenšom v Bratislave a v Košiciach. Naše futbalové štadióny sú všetko, len nie príjemné a estetické miesto. Sú zdevastované a priťahujú ľudí, ktorí si sem chodia ventilovať svoje nízke pudy. Preto nepripomínajú fanúšikov, ale demolačné čaty: zničme, čo ešte nie je zničené!

Dokázal by to zlepšiť nový štadión?

Určite nie okamžite, ale aj kultivované prostredie vychováva. Do kultúrneho prostredia môže prísť aj manželka s deťmi a šport by sa mohol naozaj stať spoločenskou záležitosťou, nie krvavou arénou, ale divadlom športového predstavenia.

Problémom nových štadiónov je okrem iného aj to, že občas daňoví poplatníci prispejú aj na súkromný hotel.

To je pravda. Slovenský boľavý problém vo všeobecnosti je prelievanie štátnych peňazí čiže prostriedkov nás všetkých do súkromných mešcov. Výber takýchto postupov je Široký.

Študovali ste slovenčinu – dejepis. Ako ste sa vlastne dostali k histórii športu a olympizmu?

Netušil som, že raz budem učiť na FTVŠ. Po promócii a absolvovaní vojenskej služby som učil na strednej škole doma v Brezne. Za protisovietske plagáty a letáky v roku 1968 ma chceli zo školy vyhodiť. Čírou náhodou som sa dozvedel, že docent Perútka hľadá asistenta na dejiny športu, pretože sa rozšíril počet hodín tohto predmetu. Našťastie sa ešte nezačal krútiť normalizačný mlyn, tak ma na fakultu prijali, za čo som bol naozaj vďačný, len potom som mal máličko pribrzdený kvalifikačný rast.

Keď bola v roku 1987 založená Československá olympijská akadémia, zahorel som olympijskou aktivitou, propagáciou olympijských hier, ich históriu a filozofiou olympizmu, pretože to považujem za zmysluplné. Olympizmus som akceptoval ako životný štýl, ktorý spája telo, ducha a vôľu. K tomuto „náboženstvu“ sa modlím dodnes rekreačným športovaním.

Po revolúcii ste boli dekanom FTVŠ, ale pred pár rokmi si vás tam nenechali. Prečo?

To sú tie paradoxy. V roku 2005 som na návrh fakulty dostal za vedecko-pedagogickú činnosť Cenu rektora UK a po necelom roku, keď som dovŕšil limitných 65 rokov, senát neschválil návrh dekana na predĺženie mojej pracovnej činnosti. V senáte vtedy sedeli ľudia, ktorí ma mali v žalúdku. Tak som odišiel prednášať na Fakultu sportovních studií Masarykovej univerzity do Brna, kde som za tých skoro šesť rokov našiel oveľa lepšie pracovné i finančné podmienky. Takže aj touto cestou chcem vtedajším členom senátu úprimne poďakovať. Chceli mi zdvihnúť mandle, ale dosiahli iba zvýšenie môjho platu.

A čo dnes?

Momentálne som už na dôchodku, no výskumu dejín športu na Slovensku sa venujem naďalej. „Bielych miest“ je aj v našich športových dejinách stále dosť, tak navštevujem Národný archív aj Archív Ústavu pamäti národa. Téma zasahovania ÚV KSS a ŠtB do športu je panenská a volá po odbornej deflorácii.

Treba budúcim učiteľom telesnej výchovy vedieť, kto vyhral napríklad skok do diaľky v roku 1956? Ako kolegovia praktici berú teoretikov?

Už rímsky architekt Vitruvius v 1. storočí pred Kristom vyjadril sklamanie nad nezáujmom o diela učencov, keď sa pýtal, načo bude ľuďom slúžiť poznatok, že konkrétny atlét v Olympii zvíťazil. Ja ako historik športu dodávam, že budúcim telocvikárom treba poznať nielen, ale aj mená slávnych športovcov. Olympijská charta predsa hovorí o výchovnej hodnote dobrého príkladu, o vzore hodnom nasledovania. Okrem toho každý odborník by mal poznať dejiny svojej profesie, aby vedel, čo treba prekonávať a v čom pokračovať, aby sme nevylamovali dávno otvorené dvere. Je slovenským prekliatím vždy znovu a znovu začínať budovať na „zelenej lúke“ a suverénne ignorovať poznanie a skúsenosti predkov.

Nemal by sa vo vrcholovom športe povoliť doping? Ide predsa o súčasť šoubiznisu a mnohé látky sú aj tak na pomedzí.

Sú aj také názory, že keď sa doping ignoruje v umení, prečo nie v športe? Lenže základný princíp športu je súťaživosť a tam, kde je tento atribút, tam majú byť rovné podmienky. Samozrejme, úplná rovnosť nebude nikdy – vždy bude mať niekto lepšie tréningové možnosti, lepšiu kombinézu či lyže. Ale doping nerovnosť podmienok podstatne zvyšuje. Nemôže predsa súťažiť bežec s cyklistom a ten s jazdcom formuly jeden. Druhá vec je, že ak sa v športe užívajú zdraviu škodlivé látky, porušuje to princípy športu ako nástroja zdravia. Smutný fakt je, že doping bol a zrejme aj bude vždy o niekoľko krokov pred kontrolou. Ale stotožňujem sa so zásadou, že treba robiť všetko pre jeho minimalizovanie.

Ján Grexa (1941)

Športový historik. Skončil Filozofickú fakultu UK, odbor slovenčina – dejepis. Po krátkom pôsobení na strednej škole v rodnom Brezne prešiel na Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, kde sa v rokoch 1969 – 2006 venoval dejinám športu a olympizmu. Stal sa vedúcim katedry spoločenských vied, po revolúcii bol dekanom fakulty, získal tu aj titul profesora. Od roku 2006 prednášal na Fakulte športových štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Je členom Slovenského olympijského výboru i slovenskej olympijskej akadémie. Ako známy humorista i historik je autorom niekoľkých kníh.

Najčítanejšie na SME Šport


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Hitparáda štiav
  2. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  5. Malé knedličky, veľké dojmy
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  8. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  9. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  10. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 360
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 762
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 410
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 793
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 674
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 426
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 465
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 927
  9. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 176
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 146

Téma: ZOH 2014 - Soči


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.

Neprehliadnite tiež

Prišiel som víťaziť a víťazím, hovorí Ibrahimovič po zisku trofeje

Švéd bol kľúčovou postavou Manchesteru United vo finále Ligového pohára. Southamptonu strelil dva góly.

Trojnásobný víťaz Stanleyho pohára hral prvý raz, odkedy mu diagnostikovali sklerózu multiplex

Kanaďan Bryan Bickell trpí chorobou, ktorá sa nedá vyliečiť.

Budaj končí v Los Angeles, vymenili ho do Tampy

Spolu so slovenským brankárom ide do tímu Lightning aj jeho krajan, obranca Erik Černák.

AKTUALIZOVANÉ 27. FEBRUÁRA O 5.45 HOD.

Pánik natiahol svoju sériu, Jurčo debutoval v novom drese

V noci sa v NHL bodovo presadili až štyria slovenskí hokejisti. Všetci zaznamenali po jednej asistencii.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop