Šéf bobistov Jagnešák: Boby vediem ako dirigent

Tvrdo trénuje a investuje do bobového športu všetok svoj čas, energiu aj peniaze. Nepríjemný incident na 21. zimných olympijských hrách vo Vancouvri pred štyrmi rokmi, kde v štvorboboch zlyhalo zariadenie, ho neodradil. Šéf Slovenského zväzu bobistov je v Soči jedným z najstarších súťažiacich, ale ako sám hovorí, duchom ostáva stále mladý.

Na zimnej olympiáde ste po štvrtýkrát. Čo to pre vás znamená?

Olympiáda je pre mňa to, čo pre kozmonauta vesmír a hviezdy. Treba zažiť tú atmosféru. Keď človek zistí, o čom to je, tak ho méty začnú čoraz viac priťahovať. Vďaka prvej účasti som začal pracovať oveľa viac na prípravách.

Ako ste s bobami začali?

Mal som 28 rokov. Dovtedy som veľa behal, robil som viaceré športy, napríklad karate.

Vraj máte čierny opasok.

Nemám, ak ste sa to niekde dočítali, tak je to výmysel. K športu som jednoducho mal vždy vzťah, ale o boboch som nevedel nič. Nemal som ani šajnu, čo s technikou pohybu, ako vyzerajú dráhy, akú úlohu hrá sila, výbušnosť a rýchlosť. Netušil som, že boby sa vedú počas celej cesty, že človek musí absolvovať kopu trenažérov, aby vôbec vedel absolvovať štart. Odvtedy prešlo šestnásť rokov.

Slávnostný sľub slovenskej olympijskej výpravy u prezidenta SR pred 21. olympijskými
hrami vo Vancouvri (2010). Sprava bobista Milan Jagnešák
a hokejistka Zuzana Moravčíková

Poznali ste ako dieťa plastové boby, aké majú dnešné deti?

Vtedy táto vymoženosť neexistovala. Vyrastal som však na Orave, kde bolo snehu vždy habadej. Veľa som lyžoval, spúšťal sa na sánkach. Boby sú však niečo iné. Začalo sa to stávkou so Zdenom Cígerom, keď naši hokejisti išli do Nagana. Nevedel som, aký šport chcem robiť, ale stavili sme sa, že o štyri roky budem na olympiáde aj ja. Kamarát sprisahanecky žmurkol a povedal: Ja viem, čo to bude. Boby. Tie u nás nikto nerobí. A o štyri roky som tam naozaj bol. Zdeno už nie. Vtedy som však ešte netušil, čo všetko pre to budeme musieť urobiť. Mnohí atléti si myslia, že je to celkom jednoduchý šport, ale opak je pravdou. Sú to vlastne dva športy – atletika čiže rýchlosť, a vzpieranie čiže sila a výbušnosť. Okrem toho treba vedieť jazdiť, mať odvahu a dobre nastavenú psychiku, či prší, či sneží.

Nič z toho vás neodradilo?

Keď som začínal, prichádzalo prekvapenie za prekvapením. V prvom rade som išiel na bobový trenažér do Liberca, také niečo som videl prvýkrát. Potom som začal chodiť do bobovej školy. Jej vtedajším šéfom bol oficiálny tréner Jamajčanov z Kokosov na snehu, čo sú teraz v Soči na olympiáde. Začal som presne ako chlapci z toho filmu. Dostal som staré boby, ktoré všetci volali Tatraplán, a išiel som do toho. Ale boby sa nevedú ako auto či ako motorka. Trvalo to, kým som dostal do rúk iný cit.

Ako sa za roky vášho trénovania zmenil bobový šport?