Prvýkrát som Viktora Tichonova stretol v Lužnikách v roku 1981. Bol som vtedy na štúdiách športovej žurnalistiky v Leningrade, dnešnom Petrohrade.
Vynikajúci, teraz už nebohý športový novinár denníka Izvestija Boris Fedosov ma oslovil, či by som nemohol tlmočiť na tlačových konferenciách v troch rečiach – angličtine, slovenčine a niektorý turnaj aj v nemčine – a sprevádzať československé mužstvo na podujatí.
Takto som sa dostal k mužovi, ktorý bol podľa niektorých „tyran, despota, senilný dedko a diktátor“, podľa iných „stratég, taktik, hokejový mág“ a v skutočnosti skromný zanietenec, čo žil pre hokej.
Obľúbil si ma. Vraj preto, že prideľované profesionálne tlmočníčky zavše nechápali hokejovú terminológiu a ja som jeho slová a najmä myšlienky tlmočil presne tak, ako mali znieť. Nikdy som nezneužil jeho dôveru a nezverejnil niektoré fakty, ktoré nesmeli ísť do éteru.
Dnes však z nich zopár prezradiť môžem.
Vyhral všetko, čo sa dalo
Nie je jednoduché opísať povahu tohto velikána, nedajú sa pospomínať všetky príbehy, víťazstvá i kruté prehry. Z oboch sa učil. Neprejavoval emócie, nepreceňoval tituly a kritiku bral s pokorou ako skúsenosť pre budúcnosť.
Iba dvakrát ho city zlomili a veľmi plakal. Raz od šťastia, keď jeho vnuka Viktora Tichonova vyhlásili za najlepšieho hráča juniorských MS 2008, a vlani v auguste, keď po nešťastnej udalosti pochoval syna Vasilija.
Vyhral všetko - ZOH, MS, Kanadský pohár, Vyzývací pohár, domáce tituly s CSKA Moskva, dostal množstvo vyznamenaní na čele s Leninovým radom a ešte v máji tohto roku po boku prezidenta Vladimira Putina vošiel do šatne ruskej zbornej na majstrovstvách sveta v Minsku, keď získala zlaté medaily.
S politickými autoritami prišiel do kontaktu už na začiatku svojej trénerskej kariéry. V roku 1977, keď pôsobil ešte v Rige, prišiel telefonát od samotného Jurija Andropova z KGB. Vtedajší vodca Leonid Brežnev, veľký hokejový fanúšik, chcel mať na trénerskej stoličke v Moskve Tichonova.
"Povedal mi, že budem spať sotva tri hodiny denne, ale mám urobiť poriadok v zbornej i v CSKA. Veľa sa tam pilo, leňošilo, mal som prinavrátiť tarasovovskú disciplínu, slávu, tituly a omladiť mužstvo. Dostal som silnú dôveru,“ priznal raz Tichonov v našom rozhovore.
FOTO - SITA/AP
Tvrdá ruka trénera
Tichonov študoval hokej celý život, zapisoval a prežíval ho, sovietskemu štýlu vtisol prvky a novinky, ktoré preberal svet – ešte z Rigy preniesol hru na štyri útoky ("také tempo málokto vydrží“), vymyslel kombinácie v korčuliarskej rýchlosti ("puk je rýchlejší než hráč“), strojovo nacvičené presilovky ("rozhodujú zápasy“) a nevychoval len prvý úderný útok, ale priam celú päťku.
"Nemohol som sa zmieriť s rečami, že lepšia trojka ako Michajlov – Petrov – Charlamov už nebude. Boli skvelí, ale ich hokej už na modernu nestačil,“ povedal v roku 1985 v septembri po jeho prvom prehratom svetovom šampionáte vôbec, keď v Prahe zborná podľahla ČSSR 1:2.
Vtedy sa prvýkrát ozývali hlasy neprajníkov, že vedie zbornú už pridlho a je načase uvažovať o jeho výmene. "Svet je plný nespokojných a hundrošov, ale prehry posúvajú ďalej.“
Tichonov mi dovolil pobudnúť aj v tréningovej báze CSKA, ukazoval mi nácvik situácií v príprave, najmä v tréningu. Bolo zaujímavé až veselé vidieť, ako niektorí súperi jeho triky zhltli alebo im nedokázali čeliť.
Raz na tréningu nacvičila prvá päťka skvelú presilovku, v ktorej po kolotoči nabehne útočný obranca (zväčša Viačeslav Fetisov) od modrej k bránke a v momente prekvapenia zakončí.
Na druhý deň som videl v ligovom zápase s Voskresenskom, ako Chimik takto dostal v oslabení tri góly a prehral 1:9. V duchu som sa smial, lebo to bolo také očividné až dokonalé.